Verdi má podľa Ondreja Šotha v sebe poslanie – je úplne iný ako všetky ostatné Requiem. Hovorí, že je to jedna z najdokonalejších kompozícií sveta. Znela aj na premiére tanečnej drámy Orbis Pictus.

Štátne divadlo Košice prichádza s ďalšou premiérou. Súčasná tanečná dráma Orbis Pictus je inšpirovaná tvorbou ústredného predstaviteľa talianskeho romantizmu Alessandra Manzoniho. Autor, s ktorým sa Taliansko lúčilo s veľkým smútkom a zároveň pompou. Jeho najznámejším dielom je historický román Snúbenci – pútavé rozprávanie Manzoniho dodnes fascinuje čitateľov a inšpiruje mnohých tvorcov. Nie je to len vzťah zaľúbencov, láska, ktorá je ústrednou témou románu, no i spoločenská situácia Talianska vtedajšej doby, túžba po moci, choroba, otázky viery, život verzus smrť. Popisný štýl spojený s romantizmom, no otvárajúci mnoho tém, je dobrou bázou nielen pre predstavivosť čitateľov, pre ktorých môžu nabrať témy zdanlivo spojené s minulými časmi až hrozivo aktuálny, súčasný rozmer, ale môže byť dobrým podkladom i pre ďalšie umelecké druhy i žánre.


Zmysel ľudskej existencie, nekonečná téma lásky, askéza, prirodzený kolobeh života, ktorého sme všetci súčasťou – život, jeho nevyspytateľnosť, so všetkou krásou i krutosťou, smrť, ktorá k nemu prirodzene patrí, to sú nevyčerpateľné témy pre režiséra a choreografa Ondreja Šotha. Vie s nimi pracovať citlivo, no výsostne súčasným jazykom a najmä úprimne. Je to tvorca, ktorý sa pred publikom nikdy na nič nehrá. Sú momenty, kedy vás šokuje, dojme, rozplače, nahnevá – no nikdy z divadla neodídete bez toho, aby k vám jeho témy neprehovorili pravdivým jazykom. V prípade tejto inscenácie si na vás dokonca Šoth „posvieti“. Nečakajte, že sa pred pravdou budete môcť skryť. Presne v moment, keď sa do inscenácie ponoríte najviac, sa náhle v divadle rozsvieti a vy budete musieť čeliť okamihu pravdy. Ocitnete sa v tom všetkom úplne sami a nahí.


V prvej časti inscenácie pracuje režisér Šoth s mozaikami obrazov, ktoré nás vracajú do histórie, no zároveň odkazujú na súčasnosť. Prepojil všetky tri zložky divadla – účinkujú v nej opera, balet i činohra, takže diváci mohli zapojiť všetky zmysly vnímania. Spôsob, akým Šoth dokáže aktualizovať cyklickosť dejín, je fascinujúci – keď sa na úvod dozvedáme o morovej epidémii a reakciách ľudí na vedu a lekárov, až nápadne nám pripomína súčasnosť. Sugestívny scenár podčiarkuje vizualizácia: herci sú v tme, osvetlení bodovými reflektormi, za nimi je plátno s čiernobielymi, autentickými snímkami dokumentárneho charakteru. Dejiny preto ožívajú a stávajú sa nebezpečne blízkymi.

Štruktúra Orbis Pictus, rozdelená na dve časti, prináša zdanlivú variabilitu prvej a na pohľad monotematickosť druhej. Šimon Stariňák stelesňuje dušu skladateľa Verdiho a oblieka figuríny. Identifikuje tým postavy Život a Smrť, ktoré stretávame v oboch častiach príbehu.


Medzi obrazmi prvého dejstva bolo aj tanečné prevedenie pandémie v choreografii riaditeľa Baletu ŠDKE Andrea Petroviča, ktorý sa na javisku predstavil aj ako interpret.

Opäť sme teda boli svedkami trojzložkovej súhry – opery, baletu i činohry v ŠDKE, ktorá v Košiciach funguje nie po prvý raz. Kooperácia všetkých súborov v tomto divadle je niečím unikátnym. Od hereckých výstupov, cez operné – árie z Verdiho Traviaty – znel výber najväčších, najznámejších árií v podaní sopranistky Michaely Várady a tenora Titusza Tóbisza v klavírnom doprovode šéfdirigenta košickej opery Petra Valentoviča až po mozaiku mini-inscenácií. Obaja sólisti košickej opery predviedli spoľahlivý výkon, pristaviť sa nepochybne treba najmä pri Michaele Várady, ktorá dostala viac priestoru. Ukázala sebaistý vokálny prejav, čo je v prípade Verdiho diela dôležité. Árie Violetty sú stavané nesmierne náročne – výrazovo aj rozsahom, v prejave Várady sme nepočuli ani najmenšieho zaváhania, dokázala sa ponoriť do estetiky postavy napriek tomu, že spievala len pri klavíri. Jej prednes mal prirodzenosť a ľahkosť. Či už dramatické alebo lyrické polohy dokázala odspievať presvedčivo a isto, stabilné a pevné sú jej koloratúry.

Celá táto koláž nás predpripravila na to, aby sme v druhej časti mohli vnímať filozoficko-éterické Requiem Giuseppe Verdiho, ktoré sa stalo nosným hudobnom-dramatickým prvkom, aj tanečným, celého predstavenia. Predstavovalo totiž dokonalú hudobno-tanečnú symbiózu, spoločne s dejovou líniou a výtvarnou zložkou.

Hlavné jadro tanečnej drámy Orbis Pictus tvorí teda jeho druhá časť. V nej sa kumuluje život, vášeň, dráma, tragédia, bolesť, smrť, a napokon, vykúpenie – je renesanciou Šothovhých starších spracovaní diela, ktorého sprievodnú hudbu tvorí monumentálne Verdiho Requiem. S myšlienkou, že zinscenuje Verdiho dramatické dielo, prišiel ešte začiatkom 80-tych rokoch, no keďže išlo o dielo viazané na prísnu liturgiu, vo vtedajšom Československu bolo zakázané, aj preto mu nápad na prvý návrh neprešiel.

Na ktorom mieste stojí Verdi v časovej chronológii jeho tvorby? Najprv spracoval Carminu Buranu, ako druhé dielo vo svojej umeleckej tvorbe spracoval Orbis Pictus Komenského o vzťahu jednotlivca a spoločnosti a tretím, celovečerným titulom bolo práve Verdiho Requiem. Projekt konzultoval v 80-tych rokoch s divadelným režisérom Evaldom Schormom, profesorom Milanom Čorbom a Martinom Hubom.

Nápadu zinscenovať toto dielo sa Šoth nikdy nevzdal a baletný projekt zrealizoval. Na začiatku však mal veľký problém vytvoriť na konkrétne hlasy postavy v tanci. Basu pridelil postavu Smrti, mezzosopránu Život, sopránu Ženu a tenora postave Muža. Intuitívna cesta spájania postáv vyústila do príbehu, no je absolútne podriadená hudbe.

Omša za mŕtveho nepredstavuje dejovú líniu, no v balete ju vieme nájsť. Šoth má totiž pozoruhodný cit pracovať s hudobným podkladom – tak, ako v Chaplinovi nechal znieť Šostakovičovu 10. symfóniu, čo je raritne uvádzané dielo a mohli by ste si klásť otázku, akú má spojitosť s touto postavou, dokázal z Verdiho spraviť na javisku ucelený príbeh: „Kedysi bolo dopredu treba odovzdať scenár a s týmto dielom som sa veľmi trápil. Bol som zúfalý, prosil som Boha, nabíjal som sa energiou, lebo som vedel, že to nebude v poriadku, ak scenár neodovzdám. No pustil som si hudbu a zrazu, s hudbou, ako plynula, znela, začal som písať text.“

Dnes Requiem opäť prináša divákom, oživuje v priestoroch košického divadla legendárnu nahrávku z La Scaly v naštudovaní maestra Claudia Abbada. Len málokedy môžeme počuť také vzácne sólistické obsadenie (v podstate dnes už by sme kvarteto takých kvalít nenašli), špičkový orchester a zbor v absolútnej zhode. Oproti starším verziám mení scénu a kostýmy, logicky, prechádzajú vývojom, tak isto sú prejavy tanečníkov individuálne. „Pohyb a technika sa zdokonaľuje. Prvá aj druhá inscenácia boli odlišné, aj táto je iná. Je to pre mňa dokonalý tvar a libreto bolo presne vytvorené na hudbu Verdiho,“ hovorí Šoth.

Verdiho hudba je plná vášne, emócií, bol to dramatik obrovských kvalít, preto dokázal na jednej ploche vyjadriť lyriku, ktorá hlboko dojíma, božie milosrdenstvo, ale i gigantickú drámu. Je to opulentná kompozícia v častiach 1. Úvod a Kyrie 2. Dies irae 3. Offertorium 4. Sanctus 5. Agnus Dei 6. Lux aeterna 7. Libera me. Turbulentné emócie sú základom tohto diela, preto hudba sa stáva plnohodnotným nositeľom deja.

Hlavnými postavami scénickej podoby sú Život – abstraktnú postavu stvárnila Tatiana Lubskaya a Smrť tancoval Martin Bányai. Obaja tanečníci sa snažili najmä o to, aby vynikol najmä dialektický vzťah, na ktorých boli ich postavy príbehovo vybudované. Podčiarkovali ich aj kostýmy (Andrej Suchanov).

Život a Smrť chápe Ondrej Šoth ako dialektické postavy, nezobrazuje ich ako dobro a zlo, v zmysle čistých protikladov. Život prináša aj smrť a Smrť je vykúpením z utrpenia. Je to neustály boj dvoch kategórií: „Keď sa narodíme, žijeme s tým celý život až do smrti,“ hovorí režisér.

Okrem hlavných postáv – Života a Smrti, ktoré zosobňujú kontrast, no zároveň jednotu, stojí ďalšia dvojica – Muž (Gennaro Sorbino) a Žena (Shoko Yamada). Sú symbolom lásky, krásy a čistoty vzťahu.

Príbeh vás vtiahne do niekoľkých situácií, ocitáte sa v obklopení otázok, ktoré ste si kládli vždy. Život sa prelína so smrťou, zrazu sa stávajú tieto otázky prirodzené a zrejmé. To, čo sme sa pýtali svojho podvedomia a niektorí pred tými otázkami možno klopili zrak, sa zrazu odohráva na pódiu. Niektorí sa rozhodnú vziať si život dobrovoľne a Šoth ako tvorca pred nimi nezatvára oči. Pred smrťou sa ľakáme, niekedy príde, keď ju nečakáme, no aj sa s ňou dohovárame. Odovzdávame jej časti oblečenia a keď jej už nemáme čo dať, vezme si nás.

Smrť je však novým začiatkom života. Ako keď človek, ktorý je vážne chorý, odovzdá časť svojho života, no jeho milujúca žena zaňho bojuje. Život síce prehrá, no on sa znovu narodí. Je to symbol, ktorým zobrazuje, že smrťou nič nekončí. Záver diela jednoznačne znamená, že smrť nie je koniec, ale začiatok – v zmysle toho, čo povedal Kafka, ktorý tiež inšpiroval režiséra.

To všetko sa odohráva na pódiu, korunované sugestívnou hudbou Verdiho, ktorá s tanečníkmi fungovala v dokonalej symbióze. Práve toto Requiem má špecifickú silu, aby ste vycítili, kedy sa ozývajú zlovestné sily, kedy sa stišujete do kontemplácie, duchovného ponoru – okamžite, po prvých taktoch. Práve preto je také tvárne, plastické a dokonalé v kombinácii s tanečným umením a žiadne iné by nemalo tú moc byť také expresívne a výpovedné. Režisérova práca s hudobnou predlohou je fascinujúca – najmä ak ovládate okolnosti, za akých diela vznikajú. Aj Verdiho Requiem vzniklo bez toho, aby tanečníci počuli hudbu, trénovali bez nej, v tichu. No výsledok sedí rytmicky a najmä výrazovo. Šoth má prirodzený vzťah k hudbe a autorov si ctí, nikdy nevystrihne len pasáž, ktorá by sa mu do scenára hodila, iba preto, aby v balete dosiahol očakávaný výsledok. „Ťažká situácia nastala v časti Rex Tremende, lebo sa mi zastavil dej. Nespieva tam len bas, ale basy. Verdi je geniálny v tom, že jeho hudba je kontrastná. Počujete basy, potom soprány a je to nádherné. Keď kedysi tieto hlasy zneli v katedrále, mali neuveriteľný efekt, Verdi mal geniálne schopnosti a technika dolby surround, ktorú dnes považujeme za bežnú, pochádza ako inšpirácia práve od neho. Už vtedy jeho zbory zneli ako stereo.“

Šoth používa Verdiho hudbu v baletnej inscenácii vo svoj prospech, rešpektuje zápis a tanečné umenie podriaďuje hudobnému. „Rešpektujem históriu a mám úctu k tradícii. Iné je, keď na sále vzniká k tanečnému dielu hudba, ako to bolo v prípade Kafkovho diela. Bol to zaujímavý proces vzniku kompozície.“

Pre režiséra je Verdiho hudba dramaticky dokonalá forma, rovnako ako Carl Orff a jeho dielo Carmina Burana, aj keď nemajú konkrétny, logický dej, on ho v ňom dokázal nájsť. Nachádza dej a príbehy aj v skladbách, kde nie je. Verdi ako autor opier písal svoje Requiem podvedome ako príbeh, bol to dramatik, ktorého zmysel pre dramatično sa prejavuje aj v tejto mohutnej kompozícii. „Mal som pocit, že som jeho príbeh odhalil v jeho hlasoch a princípoch, ako sú vedené. Vždy v nich je boj a napätie, hlavne medzi sopránom a mezzosopránom. V roku 1986 som na to písal libreto, až neskôr sa dielo realizovalo a vtedy mi napadla stolička ako symbol.“ Ondrej Šoth ako prvý používa stoličku v divadle ako inscenačný prostriedok. Na javisku sa stáva základným scénickým znakom, je symbolom ľudskej istoty ako pevného bohu. Keď ju stráca, či už dobrovoľne alebo vplyvom iných síl, či strachu, umiera. V tanci využíva techniku klasického tanca ako základ, no i techniky súčasného tanca – jeho rukopis je osobitý, nenapodobiteľný, jedinečný.

Pravda v umení, hudbe a tanci, no i v živote je preňho najdôležitejšia: „Hudba je pre mňa zápis. Našťastie, existuje, nikto s tým nič nemôže spraviť, lebo je to dané. K zápisu je nutná tvrdá disciplína, dostane hudbu do mozgu, no k disciplíne prichádza vnútorná emócia a sloboda. Zápis sa oživuje ako vesmírny zvuk. Tanec má tiež tvrdú disciplínu, je potrebné naučiť sa ho, pevne, remeselne a potom príde etapa, v ktorej dostane tanečník slobodu k vesmíru. Hudba a tanec nesmú byť v ilustrácii. Aj hudba a j tanec musia byť slobodné, v tretej kombinácii z nich oboch vznikne fantastická symbióza.“ Práve z tohto dôvodu Šoth nikdy neilustruje tanec na hudbu – považuje ju za geniálne dielo, do ktorého nechce zasahovať. Jeho diela možno považovať z tohto pohľadu za Gesamtkunstwerk – syntézu hudobno-dramatickej, hereckej, tanečnej a výtvarnej zložky.

Pôvodným zámerom bolo oživiť Requiem a uviesť ho naživo v Kunsthalle aj s orchestrom a sólistami v naštudovaní šéfdirigenta Petra Valentoviča. Tento plán vznikol ešte počas korony, no pre študovanie iných diel sa zatiaľ neuskutočnilo živé prevedenie tohto diela. „Verdiho Requiem je však pre mňa kompozícia, ktorá prichádza z vesmíru a je upozornením na egoizmus, ktorý sa deje na našej planéte. Je to ako Boží súd. Dni hnevu, láska, tolerancia – sú to témy, ktoré prichádzajú v exponovaných situáciách, aj preto toto dielo dnes vnímame v kontexte vojny na Ukrajine. Bol som prekvapený, koľko orchestrov z Ukrajiny v súčasnosti študuje práve Verdiho Requiem, aby ju interpretovali v Európe.“

Verdi je podľa slov režiséra útokom zvrchu na zlobu. Je to útok z vesmíru na zastavenie, na zamyslenie. „Lady Diana chcela vidieť predstavenie Requiem, rozprával som sa s ňou o tom. Spravili však len koncert bez baletu a bola sklamaná. Chcela ho vidieť, lebo milovala balet. Bola šokovaná, že som spravil Verdiho Requiem, pretože toto dielo milovala. Na jej pohrebe hrali časť Libera Me. Je až neuveriteľná súvislosť, že keď som robil v SND presne v momente, keď znel žalm Libera Me, som zastavil celý balet a v momente jej pohrebu, keď znel tento žalm, stál na jej počesť celý Londýn,“ popisuje svoje spomienky a tvorivé procesy, ktoré v jeho prípade často vychádzajú z podvedomia, sú silne intuitívne. Mnohé obrazy dokonca videl už ako dieťa a dnes sú súčasťou jeho baletných inscenácií, rovnako ich nájdeme aj vo Verdiho Requiem.

Pre Šotha je vždy aktuálne, pretože otvára srdcia a prináša lásku. „Každý sa k pravde vyjadruje svojím jazykom a svojimi skúsenosťami. Pravdu vidí neviditeľné teleso, ktoré odtajní všetko, čo my nevidíme – a to je len Boh, láska alebo vesmír. Som veľmi rád, že sa Requiem vrátilo na dosky Štátneho divadla v Košiciach, pretože naposledy sme ho hrali obetiam leteckého nešťastia pri Košiciach. Hrali sme to rodinám príslušníkov, ktorí pri nešťastí tragicky zahynuli a nikdy na to nezabudnem. Verdi má v sebe poslanie – je úplne iný ako všetky ostatné Requiem. Je to jedna z najdokonalejších kompozícií sveta. Má poslanie na našej planéte – otvorenie na našej planéte, keď je boj dobra a zla. A dobro musí vyhrať.“

 

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Joseph Marčinský

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno