Nová konverzačná dráma od Daniela Brühla je vydareným napínačom, ktorý sa s nami drzo zahráva.
Daniel je úspešný herec, ktorý sa práve chystá na sľubný casting. Cestou na letisko sa zastaví v neďalekej krčme, kde narazí na Bruna, chlapíka, ktorý na rozdiel od väčšiny netúži po autograme ani fotke. Miesto toho chce Danielovi čosi dôležité povedať.
Brühl si sem doslova odskočil. Jednak k režisérskej stoličke, ale aj ako fiktívne nefiktívna postava herca, do ošarpanej Berlínskej krčmy na zlú kávu, iba preto aby urobil dojem na obyčajných ľudí. To čo sa mu prihodí, vyzerá ako náhoda, ale v skutočnosti je to dobre premyslená pohroma.
Daniela Brühl je trochu zvláštnou postavičkou svetového filmu. Hoci je jeho tvár známa divákom na celom svete, nikdy sa úplne neodstrihol od svojej európskej kolísky a tak napriek výnimočným projektom, ktorých bol súčasťou, na mainstreamového diváka stále pôsobí skôr ako „ten herec, ktorý hral v…“ než ako suverénna tvár, ku ktorej bez rozmýšľania každý vie priradiť meno. A mám dojem, že podobného herca stvárnil aj vo svojom novom filme Sused.
Filmový Daniel je na jednej strane ľahko rozpoznateľnou tvárou na ulici, na strane druhej ctižiadostivý človek, ktorý však takisto platí účty a má kŕčovitý záujem o hlúpe, ale dobre platené príležitosti. To z neho robí obyčajného preživšieho dnešnej doby, hoci by sa tak sám nikdy nenazval.
Vo filmoch, v ktorých mizanscénu tvoria predovšetkým stôl a stoličky, sa pozornosť z časti upriamuje na veci, ktoré sú za obrazom. Preto je tento priestor nutné budovať s rovnakou citlivosťou, s akou sa pracuje s kulisami v historickom filme. A čo všetko tento priestor tvorí? Od komplexných stavieb charakterov, cez spoločenský kontext až po dej, ktorý pár centimetrov na kožou postáv vyzerá, že sa nehýbe, no v ich vnútri sa rúti ako rýchlik.
Film Sused od začiatku do konca pracuje s dávkovaním množstva prekvapení a odhalení a to všetko iba prostredníctvom slov. Sused našťastie nie je filmom, ktorý by svojimi rečami diváka unavil. Pri mnohých komorných konverzačkách – hlavne adaptovaných divadelných hrách – sa stáva, že dialóg postupne skĺzne k neuchopiteľným meta úvahám, pretože dej tu prakticky nie je, ale čímsi ten film vyplniť treba. Daniel a Bruno, dvaja susedia nekecajú len tak do vetra. Každé slovo v ich rozhovoroch má konkrétny účinok v danej situácii. Dialógy skvelo a zároveň trochu netradične stupňujú dej. V rovine pravdepodobnosti síce príliš neexcelujú, a dalo by sa príbehu vytknúť pár neistých a kostrbatých momentov, avšak neochvejná je ich schopnosť vodiť nás po emocionálnej horskej dráhe.
Niekoľko krát v snímke dochádza k prudkej zmene vášní. Cez hnev spôsobený opovážlivou drzosťou k súcitu a zase späť. Budete mať sto chutí postávam vraziť a vzápätí ich chápavo tľapkať po pleci. Daniel Brühl ma presvedčil, že dobrý film robí najmä to, ako ho prežívame. Keď z vás postavy dokážu vyžmýkať dostatočné množstvo emócií, odpustíte filmu menšie aj väčšie nedostatky. Tých tu naozaj nebolo veľa.
Mimochodom. Ak sa ešte len chystáte navštíviť Suseda v kine, odporúčam sledovať každý detail. O prekvapenia tým určite neprídete a zároveň vám zostane dobrý pocit pripravenosti. Tak či tak sa úplne nevyhnete emočnému zmätku, pri ktorom nebudete presne tušiť, čo sa vlastne deje. Či postavám nadŕžate alebo nie. Pomaly sa stanete závislými od ďalších informácií od Bruna, ktoré prehadzujú sympatie cez plot do susedovej záhrady a zase domov.
Prečo vlastne Bruno robí, to čo robí? Jednoznačnú a úplnú odpoveď som stále nedostal, avšak je jasné, že za tou hromadou vzruchu sa schovávajú osobné a spoločenské traumy, či nespravodlivosť. Bežná fanúšikovská skúsenosť s celebritami spočíva v pocite, že stretnúť hviezdu v žiadnom prípade nie je nič bežné. Odfotografujeme sa s nimi, vypýtame si autogram a utekáme to povedať kamošom. Bruno toho má už dosť. Je ľudovým hrdinom, o ktorého dobrote a veľkosti srdca nás vehementne presviedča každá figúrka, ktorá sa vo filme mihne, no on je v skutočnosti iba spravodlivý. A spravodlivosť s dobrom v tomto prípade nemá nič spoločné. Ako sused slávneho herca si dennodenne pripomína krivdy, aké sa mu za život stihli stať. Naplno si ich uvedomuje a preto ho prestáva baviť, keď z okna svojej spálne vidí slávneho suseda, ktorý svoj naleštený, ale stále prehnitý život odmieta vidieť taký, aký v skutočnosti je. Bruno chce iba to, aby si svoju mizériu každý sám priznal. Či vám to ako motivácia pre tak zákerné zobudenie ľadovou vodou stačí, alebo nie, nechám na vás. Ja však stále hľadám ešte iné dôvody, ktoré som možno len prehliadol.
Podobne ako Daniel, aj divák už má dosť urážok. Prekypuje v ňom ten typ hnevu, ktorý sa v spoločnosti nedá prejaviť bez právnych následkov a tak sa Daniel niekoľko krát rozhodne odísť a my ako diváci sme mu za to vďační, pretože aj v nás to už kypelo. No zakaždým ho na päte otočí zákerný dramaturgický háčik. Daniel rovnako ako my potrebuje vedieť viac. Aj koniec v la la land štýle napovedá, kedy už hlavná postava naozaj odíde domov a viac sa do krčmy nevráti. No prekvapenia ani tam nekončia. Bruno bulvárne prekladá jednu šokujúcu informáciu za druhou a hlavný hrdina je spolu s nami už frustrovaný zo zvedavosti a zlosti, ktoré sa v ňom miešajú.
A čo nemožno opomenúť pri filme o hercovi? Stvárniť postavu, s ktorou osobnosť herca nemá veľa spoločné je určite vzrušujúca skúsenosť. No ukázať sa v role samého seba a presvedčiť publikum o tom, že ste taký, aký v skutočnosti nie ste, je prístup mimoriadne odvážny a neopozeraný. Tak ako John Malkovich vo filme V koži Johna Malkovicha, tak aj Daniel Brühl v Susedovi určite spustí premýšľanie o možnostiach fikcie a miere skutočnosti, na ktorej sa zakladá. V každom prípade je úspech filmu, pri ktorom kamera takmer neopustí jednu miestnosť, podmienený hereckými výkonmi. Susedia Bruno a Daniel bravúrnym herectvom zvládli citovú hojdačku, na ktorú sa sami posadili a v neposlednom rade dokázali skvelo zahrať aj zlých hercov.
Tento režisérsky debut chce diváka naštvať, ale zároveň ponúka aj toľko vytúženú satisfakciu za všetko zákerné. Budete si chcieť udrieť a odpľuť a vzápätí znova, ale už do niekoho iného. Sused ukazuje prehnitosť šoubiznisu aj jeho vplyv na bežných ľudí, ktorí v živote nemali toľko „šťastia“ aby sa stali slávnymi. Daniel Brühl nevstupuje iba do roly seba samého, ale sadá si aj na miesto diváka a spolu s ním si necháva variť krv v žilách, až kým toho nebude príliš.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe
