Večer Baletu SND a študentov: nezabudnuteľný, originálny a dôstojný

V utorok 7. mája 2019 o 19:00 sa v historickej budove SND konal Večer tanečného umenia VŠMU a Baletu SND. V prvom rade je potrebné vyzdvihnúť pozitívnu skutočnosť, že Balet SND už šiesty rok rozvíja intenzívnu spoluprácu s Katedrou tanečnej tvorby VŠMU.

Podpora mladých umelcov, ktorí sú na prahu profesionálnej dráhy je nesmierne dôležitá a pokiaľ si študenti nemajú možnosť vyskúšať také profesionálne pódium, aké im poskytuje SND, vystúpiť pred divákmi a získať tak spätnú väzbu, interakciu s divákmi a tým aj istú sebareflexiu, ich štúdium vždy ostáva viac-menej na teoretickej úrovni. Slovenské národné divadlo mladým ľuďom poskytuje šancu prejsť si akýmsi „krstom ohňa“, ktoré je pre nich také potrebné.
S veľkými očakávaniami večer začal vystúpením študentiek bakalárskeho štúdia na KTT, pričom predmet Repertoár moderného tanca a dielo Something is going on, ku ktorému vytvoril choreografiu americký choreograf Tyce Diorio, vzbudzovalo v divákoch zvedavosť a zároveň záujem o moderné umenie. Vždy je to totiž popri klasickom tanci určitá výzva pre pedagóga, ale aj pre študentov, ako sa popasujú s choreografiou tak, aby publikum zaujali, boli originálni a zanechali v obecenstve dojem, že aj súčasné pohybové umenie využívajúce moderné techniky tanca, má perspektívu a dokáže upútať.


V prípade úvodného čísla toho upútalo len málo. Príliš simplicitná choreografia, v ktorej absentovali originálne moderné prvky súčasného tanca spôsobila, že hudba (pôvodne zo soundtracku k Wendersovmu filmu), ostala v úzadí. A Wim Wenders je, čo sa týka hudby ku svojim atmosféricky, experimentálne ladeným filmom, veľký pedant. K dokumentárnej snímke Pina, ktorá je poctou choreografke Pine Bausch, komponoval skladbu Lilies in the Valley Jun Miyake a skladba obsahuje moderné kompozičné postupy kombinované s tradičnými, má veľmi „sexi“ rytmiku a vnútornú vášeň, ktorá ju priam predurčuje k tancu. Vystúpeniu chýbala vnútorná pulzácia, akákoľvek známka po originalite, ba dokonca technicky pokrivkávala. Škoda, lebo muzika má v sebe obrovský potenciál na skvelý moderný tanec. Chyba teda vôbec nemusela nastať, a zjavne ani nenastala v samotných tanečníčkach, ale v nepochopení diela ako celku.
Reparát prišiel hneď v druhom čísle. Jean-Philippe Rameau a jeho Les Indes Galantes prináša choreografom veľa možností vypovedať myšlienky prostredníctvom tanca, čo sa prípade diela Prédateurs, ku ktorému vytvorila choreografiu študentka bakalárskeho štúdia Hana Vidová, vydarilo na výbornú. Efektný nástup tanečnice Márie Vitekovej (TK DANCE CONTINENT) v kožuchu a lodičkách demonštroval myšlienku z prednesu Phillipa Woolena z debaty „Animals should be off the menu“, ktorá analyzuje správanie sa dnešnej spoločnosti – nielen v zmysle medziľudských vzťahov, ale poukazuje aj na naše kruté zaobchádzanie so zvieratami. Pohybovo aj vizuálne originálne dielo prinieslo divákom presne to, čo od dnešného moderného umenia očakávajú: jedinečnú myšlienku stvárnenú pohybom, pritom zrozumiteľnú a zároveň osobitú choreografiu.

Nasledujúci fragment z predstavenia Dôvera priniesol na pódium v historickej budove SND mimoriadne vydarený experiment z hľadiska tanečnej aj hudobnej stránky. V choreografii Mgr. Art. Andreja Petroviča na hudbu študentky Katedry skladby a dirigovania HTF VŠMU Barbory Tomáškovej sa predstavili tanečníci, ktorí absolvovali bakalársky umelecký výkon (Viktória Komolíková, Rebecca Smudová, Silvia Sviteková, Lukáš Záhorák). Moderný tanec bol dômyselne vyskladaným, komplexným dielom, z ktorého bola čitateľná myšlienka medziľudskej dôvery. Tanečníci veľmi dobre pochopili experimentálnu tvorbu autorky hudby, ktorá bola rytmicky náročná, v hudobnej forme využila súčasné kompozičné postupy, a práve tie poskytli skvelý materiál na vznik tohto vydareného a dobre zatancovaného čísla.

Impresionista Maurice Ravel a jeho Klavírny koncert G dur bol hlavnou inšpiráciou pre choreografa Adriana Ducina, ktorý je študentom magisterského štúdia KTT, študijný program Tanečné umenie – Choreografia, Choreografia baletu. Ravelove excelentné inštrumentačné schopnosti, jeho cit pre zvukovú farebnosť a z hľadiska formy odľahčené koncerty plné moderných prvkov a klavírnej virtuozity umožnili Ducinovi vytvoriť romanticky ladenú choreografiu tanca Mare. Na pódiu ju stvárnili manželka Adriana Ducina Ilinca – demi sólistka Baletu SND a Adrian Szelle – člen Baletu SND. Podľa slov choreografa, s ktorým sme sa zhovárali (rozhovor s ním vám prinesieme počas tohto týždňa), to nebola prvá choreografia, ktorú spolu tento pár tancoval a Ducina nikdy nesklamali. Harmónia medzi nimi fungovala aj počas tohto večera, kedy stvárnili na Ravelovu farbistú hudbu myšlienku „Sen sa stáva realitou, realita snom. Čo je skutočné?“. Výrazovo a emocionálne silné tanečné predstavenie bolo pre divákov príťažlivé, pretože prinieslo klasiku a zároveň myšlienku, ktorá oscilovala medzi nebom a zemou.

Vrchol večera pred prvou prestávkou prinieslo číslo Ach Bože z nebe choreografa Mgr. Art. Igora Holováča, ktoré stvárnili žiaci Súkromného tanečného konzervatória Liptovský Hrádok. Tanec na hudobnú koláž od skupiny Čechomor, ktorá so šarmom, no najmä vkusom kombinuje český, moravský a slovenský folklór s rockovými prvkami, priniesol na pódium temperament, radosť z tanca, folklórne prvky a iskrivú energiu mladých umelcov.

Na to, že to boli žiaci konzervatória, zvládli to na vysokej profesionálnej úrovni a ich celkový tanečný prejav bol veľmi vyzretý. Holováčova choreografia je náročná: mnoho striedaní ženských a mužských sól, duetov a spoločných častí, pričom bola postavená mimoriadne muzikálne. Pohybovú kreativitu a technickú náročnosť choreografie zvládli mladí tanečníci na výbornú.

V druhej časti večera sme sa presunuli k pesničkárovi Bobovi Dylanovi. Tripartite predstavila troch performerov v troch častiach, ktorí prezentovali tri vrstvy námetu inšpirovaného rozhovormi s Bobom Dylanom. Choreografiu k dielu vytvorili Aleksandra Ilić, Ivana Oršolić (študentky Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien), Matúš Seghö (študent magisterského štúdia na KTT, študijný program – Tanečné umenie). Originálna koncepcia choreografie zahŕňala na pódiu klaviristku a tanečný pár, pretože vystúpenie začalo známou skladbou Michaila Ivanoviča Glinku a Milija Alexejeviča Balakireva – Škovránok, čo nie je maličkosť zahrať ani pre takého Kissina. Dojemná, melodicky inšpiratívna ruská hudba s virtuóznymi pasážami bola dobrým základom pre tanečný pár. Ďalšie dve poskytli kontrastné výrazové prostriedky, takže Tripartite priniesla divákom presvedčivý troj-koncepčný model tanca s výrazovo a technicky bezchybnými výkonmi protagonistov.

Vtipné spestrenie priniesol na pódium v nasledujúcom čísle Tango pre troch Henrich Gibala – študent bakalárskeho štúdia na KTT, študijný program – Tanečné umenie. Nielenže si sám vytvoril choreografiu, ale zhostil sa aj tanečného a hereckého stvárnenia diela. Po entré, kde sa vysťažoval publiku o partnerkách, ktoré mu buď na koncert neprišli alebo ochoreli, sa z publika ozývali salvy smiechu. Mário Richter – korepetítor Baletu SND a KTT, vhodne dopĺňal toto číslo hudobnými fragmentmi, takže sa vďaka nim nestala z diela herecká etuda v podobe monológu Henricha Gibalu.

Keď aj tanečník začal nejakými figúrami, v miestach, kde mu chýbala partnerka, to s humorom komentoval tak presvedčivo, že divák mal dojem, že ide o improvizáciu a príbeh, ktorý prezentoval, sa aj skutočne stal. Vrchol programu bol, keď namiesto neexistujúcej partnerky prišla na pódium posila v podobe mužského partnera Lukáša Záhoráka. Páni vytvorili na pódiu unikátnu dvojicu, lebo Gibala ako vysoký tanečník s útlejším partnerom mohli evokovať náhradný plán „B“ chýbajúcej partnerky. Mimochodom, tango sa bežne v histórii tancovalo medzi mužmi či ženami ako partnerskými pármi, v tomto prípade však Záhorák zjavne suploval ženskú partnerku. Krásne figúry, ktoré Gibala predviedol presvedčili publikum o jeho všestrannosti – nielen hereckej, ale aj tanečnej. Výborné číslo, ktoré publikum pobavilo vďaka šarmu hlavného protagonistu a skvele postavenej choreografii, ktorá vygradovala nezabudnuteľným tangom. Bravó.

Tango vystriedal ľudový tanec, ktorého sa ujali profíci naslovovzatí – členovia tanečného súboru SĽUK. Semestrálna práca Mareka Gregu – študenta magisterského štúdia na KTT, študijný program Tanečné umenie – choreografia, Choreografia ľudového tanca – mala názov Na vojne a zobrazovala chlapcov bojujúcich na vojne. Choreograf si umne vybral moderne spracovaný folklór od slávneho poľského interpreta na drumbli – Joszka Brodu. Jeho skladba Drumbľa priniesla fúziu folklórnych prvkov a modernej hudby, takže o to kreatívnejšie pristúpil aj choreograf k dielu. Tancu nechýbala dynamika a moderné prvky kombinované s folklórnymi, takže treba oceniť spracovanie choreografa Mareka Gregu, ktorý sa neznížil k tej jednoduchšej ceste, ale naopak, vybral si namáhavejšiu, ktorá si vyžaduje skúsenosť aj fantáziu, ktorou tento budúci choreograf nepochybne disponuje.

Po vojne nás čakala ďalšia „ľudovka“, tentoraz stvárnená v podobe clivej romance dievčaťa, ktoré v predstavách tancuje so svojím milovaným. Dielo Vráť sa mi mal opäť pevne v rukách Marek Grega a tanečníci SĽUK-u, pričom hudba bola tentoraz z iného súdka. Folklórny súbor Zemplín a skladba Večar je, večar je, je prekrásnou, zádumčivou baladou, ktorú presvedčivo spieva Nikola Rovňáková. Takto by mala vyzerať budúcnosť slovenskej ľudovej hudby, ktorá poskytuje choreografovi bohaté možnosti na realizáciu diela. Prekrásny súlad medzi tanečnými partnermi korešpondoval s melancholickou náladou piesne a zamilovaný duet plný lásky a smútku sa doslova dotkol sŕdc publika. Aj touto choreografiou Marek Grega dokázal, že je perspektívny tvorca, ktorý rozumie nielen pôvodnej ľudovej hudbe, ale aj jej modernému spracovaniu so zachovaním jej jadra.

Od slovenského folklóru sme sa presunuli ku gréckej mytológii. Kristína Borbélyová – študentka bakalárskeho štúdia na KTT, študijný program Tanečné umenie, si vzala ťažké sústo: v diele Eros a psyché vniesla Ovídia do deja baletu, aj keď v pôvodnom diele nefiguruje časť Eros a Psyché. Je to osobný vklad autorky, ktorou vyjadruje nekonečnú lásku a inšpiráciu. Efektnú kombináciu témy v sprievode hudby Rachmaninovho klavírneho koncertu, č. 2, druhej časti, poskytol dvojici tanečníkov z Hamburg Ballett Johna Neumeiera priestor na realizáciu kreatívne postavenej choreografie. Harmónia medzi tanečníkmi bola citeľná, duet im sedel emocionálne aj technicky, takže tanec stvárnili presvedčivo a podarilo sa im vystihnúť tému, ktorú autorka choreografie mienila ideovo stvárniť. Kristína Borbélyová pôsobí v Hamburgu, kde má možnosť vytvárať svoje choreografie a prezentovať ich nemeckému publiku. Takýto úspech Slovenska v zahraničí nie je každodennou záležitosťou a táto choreografka nám robí dobré meno. Aj z dôvodu jej pôsobenia v Hamburgu sme mohli vidieť v Bratislave tanečníkov svetového formátu.


Dramaturgicky pestrý večer plný zaujímavých choreografií, excelentných tanečných výkonov, vyvrcholil dôstojne: Choreografiou Tatranskí orli od Juraja Kubánku na hudbu Svetozára Stračinu. Írečitý folklór z goralského regiónu v podaní sólistov a členov SĽUK-u si vyslúžil zaslúžený aplauz publika a standing ovations pre majstra Kubánku, ktorý sa tohto večera osobne zúčastnil.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Juraj Žilinčár


1 KOMENTÁR

  1. Fajn zhrnutie:-) Len upresnenie: Predateurs boli na na hudbu od J.P.Rameau-a, časť z Les Galantes Indes… bola chyba v bulletine…vdaka Ondrišová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno