Agrippina Jakovlevna Vaganova (1879 – 1951) sa narodila 26. júna v rodine dôstojníka cárskej armády, po ktorého rezignácii sa rodina presťahovala do Sankt-Petersburgu, kde začal otec Vaganovej pracovať ako ceremoniár v Mariinskom divadle. Ich život bol veľmi chudobný, ale vďaka otcovej práci mali Agrippina a jej dve sestry často príležitosť navštevovať divadelné predstavenia. Vtedy sa malá Vaganova zaľúbila do baletu. Ju jedinú z troch sestier vzali na Peterburgské Carské divadelné učilište. Už po krátkom čase sa naučila nachádzať radosť v monotónnych cvikoch. Rýchlo pochopila, že bez nich tanec neexistuje. Agrippina nebola z tých komu hovoria ,,rodená tanečnica“, ale tvrdou prácou a chápavým prístupom dosiahla to, že patrila medzi najlepšie žiačky. Už ako desaťročná študentka si Vaganova všimla a zamyslela sa nad tým, že pedagógovia nevyučujú rovnako a ku koncu prvého roka sa na učilišti pokúsila spojiť všetky cviky, čo sa naučila za rok v jednu tanečnú etudu. Taktiež deti učilištia účinkovali v predstaveniach Mariinského divadla a okrem radosti z účinkovania prejavovala Vaganova obrovskú zvedavosť k tancu balerín divadla, v snahe pochopiť a ovládať baletné princípy.

Obohacujúcim obdobím bol pre Vaganovu rok, keď ich triedu viedla Jekaterina Ottovna Vazem a ona konečne pocítila presný systém. Vazem bola protivníkom toho, aby žiaci len kopírovali ukážky pedagóga a plnili jeho požiadavky. Svoje študentky nútila premýšľať, analyzovať každý cvik a rozumieť jeho štruktúre.

Vaganova bola malého zrastu, mala neproporčne veľkú hlavu, svalnaté ,,ťažké“ nohy, široké ramená, neplastické ruky. Veľmi dobre si uvedomovala svoje nedostatky a aj to, že jej bránili urobiť rýchlu kariéru v divadle, kde bola prijatá ako tanečnica kordebaletu. Jej snaha tancovať sólo bola dlho neúspešná, ale postupne sa stáva druhou sólistkou. Kritik Pleshejev o jej vystúpení napísal: ,,Táto tanečnica má všetky predpoklady, aby bola výnimočnou sólistkou: tancuje správne, má silné špičky, ľahký skok, ale je nepochopiteľne stále v tieni!“ Marius Petipa v nej nevidel talent a vo svojom denníku napríklad napísal: ,,27. február. Dnes mám narodeniny. Mam 87 rokov. Ale vek ma netrápi, trápi ma iné. Dnes hrajú môj balet ,,Perla“. Pani Vaganova je hrozná… Do divadla nejdem.“

V tom čase prichádza do života Vaganovej podplukovník Andrej Aleksandrovič Pomerancev, ktorý bol ženatý, ale ženu a syna opustil, hoci sa nerozviedol. Po krátkom čase sa im narodí syn a po smrti svojej staršej sestry k sebe Vaganova vezme jej dve deti.

Keď sa vráti do divadla, vedenie ju stretne blahosklonne. Ona je stále len druhá balerína, ale dokazuje, že je tam najlepšia, vo variáciách sa jej nemôže nikto rovnať. Významný recenzista Akim Volynskij pre ňu vymyslel nový titul: ,,Kráľovná variácií“. Až ku koncu svojej tanečnej kariéry získala hlavné úlohy v niektorých baletných predstaveniach, medzi ktorými bolo aj Labutie jazero. V roku 1915, v deň svojich narodenín, ako 36-ročná jej dalo vedenie divadla výpoveď. Vaganova sa venuje rodine, výchove syna, ale aj tu ju čakala tragédia – Pomerancev nezniesol ťažkosti doby a pred Vianocami sa v roku 1917 zastrelil.

Žiačky Vaganovaj sa stávali ozdobou baletnej scény, prvá z nich bola Marina Semenova, o ktorej písali, že keby Vaganova vychovala len ju, aj to by bolo dosť na to, aby bola považovaná za najlepšieho pedagóga svojej doby. Vychovala niekoľko generácií významných tanečníc. Medzi nimi boli Olga Spesivceva, Olga Iordan, Galina Ulanova, Tatiana Večeslova, Natalia Dudinskaja, Feja Balabina, Irina Kolpakova. Podarilo sa jej vychovať aj pedagógov – teoretikov: Nadeždu Bazarovu, Varvaru Mej, Veru Kostrovickuju, ktoré na základe jej metodiky vypracovali programy vyučovania po triedach.

V roku 1931 sa Vaganova stáva umeleckou riaditeľkou Leningradského Akademického Divadla Opery a Baletu. Je autorkou baletných predstavení ,,Labutie jazero“ alebo ,,Esmeralda“. Pri ,,Labuťom jazere“ maximálne zachová choreografiu Petipa a Ivanova s tým, že sa bude snažiť odstrániť nedostatky, ktoré podľa jej názoru balet obsahoval a týkalo sa to hlavne veľkého množstva zbytočných gest a pantomímy. ,,Esmeralda“ mala u divákov aj u odbornej verejnosti veľký úspech, ale autorka nebola so svojím výkonom spokojná a bola presvedčená o tom, že zásluha dobrej odozvy publika patrí výborným interpretom.

Vaganova nenachádzala spoločnú reč s novými mladými choreografmi a novými tendenciami v balete, ktorí ale boli politicky podporovaní, čo dospelo k tomu, že v roku 1937 musela zložiť funkciu umeleckej riaditeľky divadla a všetky svoje sily venuje učilišťu. Ešte predtým, v roku 1934, vydáva svoju knihu ,,Osnovy klasického tanca“, kde systematizovala všetky svoje skúsenosti ako aj skúsenosti svojich predchodcov a pedagógov, vyvinula umelecké princípy a metodiku ruského klasického baletu. Kniha dostala odozvu, akú sama autorka nečakala. Dostala obrovské množstvo listov z celej krajiny s vďakou a s prosbami poslať výtlačok, lebo knihy boli okamžite vypredané. Učebnica získala uznanie aj v zahraničí.

Počas vojny sa Vaganova so školou rozlúčila kvôli tomu, že učilište bolo evakuované do Permu, ale ona ostala v Leningrade, pretože sa bála, že ak odíde, nedostane listy od jej syna, ale potom predsa odcestovala do Permu, keďže jej zdravotný stav bol ohrozený. V roku 1943 ju posielajú pracovať do Veľkého Divadla do Moskvy, ona však ide s podmienkou, že sa po čase vráti do Leningradu. V tom roku získala ako prvá v krajine titul profesorky choreografie.

V roku 1944 sa vrátila do Leningradu, kde pokračovala v zdokonaľovaní svojich metodík. Zomrela 5. novembra 1951. Slávne Leningradské choreografické učilište (teraz Peterburgská Akadémia Ruského baletu) nosí dnes jej meno.

O knihe ,,Osnovy klasického tanca“. Na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia existovali v ruskej baletnej škole dva systémy výučby: francúzsky a taliansky. Predstaviteľom francúzskej školy bol Ch. P. Ioganson (žiak Burnonvila), talianskej – Čeketti. Ruská škola ako taká ešte neexistovala, nehľadiac na počiny niektorých pedagógov. Založeniu ruskej baletnej školy zasvätila Vaganova svoj život. Spomínala na tréningy Vazem, pozorne počúvala pripomienky a komentáre O. I. Preobraženskoj, týkajúce sa talianskeho exercisu, sledovala tréningy Čekettiho, s veľkým záujmom pozorovala tvorbu mladého choreografa Fokina. To všetko a svoje osobné skúsenosti jej umožnili krok po kroku vziať význačné rysy, pravé vlastné ruské tanečné maniere. Úspech a životnosť systému Vaganovej spočíva v opodstatnení vedecky spracovanej postupnosti vyučovacieho procesu. Prísne dodržanie induktívnej metódy prechodu od jednoduchého k náročnému, od časti k celku – je základný princíp rozvoja umeleckého uvedomenia a tanečnej techniky u žiakov. Štruktúra knihy obsahuje popisy cvikov podľa ich druhov, napr. batmany, skoky, piruety atď., čo nezodpovedá postupnosti vyučovania, ale systematizuje materiál. Za dôležitú zásluhu Vaganovej je považovaná metodika o pravidlách používania rúk, trupu a hlavy pri tanci. Vaganova taktiež určila svoj poriadok cvikov na tréningu, ktorý sa výrazne líšil od iných škôl, napr. exersis začínala s plié v prvej pozícii, a to na rozdiel od Čekettiho a Legata, ktorí začínali v druhej pozícii. Po plié nasledovalo battement tendu, čo je pre nás dnes samozrejmosťou, ale stará francúzska škola určovala po plié grand battement. Ale sama Vaganova napísala: ,,Ja nedávam žiadne prísne schémy a normy na vytvorenie tréningu. To je sféra, kde rozhodujúcu úlohu zohráva skúsenosť a citlivosť pedagóga“.

Materiál redakčne spracovala Elena Chetvernya

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno