Český husľový virtuóz hral na husliach od výrobcu Jean-Baptiste Vuillauma, ktoré poslucháčom priniesli farebný, nosný tón. V kombinácii s čembalom, replikou barokového čembala, ktorého rezonančná doska je 300 rokov stará a majiteľom tohto nástroja je Martin Hroch, to bol mimoriadny zážitok.

Český husľový virtuóz Václav Hudeček spoločne s čembalistom Martinom Hrochom vystúpili v rámci festivalu Pro musica nostra dovedna na troch koncertoch. Interpreti nám priniesli opätovné poznanie a vieru, že hudba bytostne patrí k našim životom – ak sa navyše robí s citom a prirodzenou muzikalitou, dokáže sa našich sŕdc dotknúť a kultivovať nás. Neviem, či to bolo prostredím kaštieľa alebo interpretačným výkonom hudobníkov, ale už po odznení prvej časti Vivaldiho sonáty som si s úľavou vydýchla, že prirodzená muzikalita sa opäť stáva trendom, namiesto teoretizovania o rôznych prístupoch k hudbe. Alebo tento mimoriadny pocit bol skôr dôsledkom kombinácie oboch týchto faktorov, ktoré sa stretli v unikátnej symbióze.


Prvý z koncertov, na ktorom duo Hudeček – Hroch, vystúpili, sa konal konkatedrále svätého Mikuláša v Prešove, ďalší v kaštieli v Orlovom a napokon uviedli svoj program v kaštieli vo Voderadoch. Malá obec v okrese Trnava vás privíta malebným námestím s rímskokatolíckym kostolom sv. apoštola Andreja z roku 1674, oproti ktorému stojí Zichyovský kaštieľ. Jeho stavebné hmoty zodpovedajú najbežnejšej podobe a funkcii obytno-reprezentačných sídel troch storočí novovekej Európy – hlavné krídlo v čele a po stranách kolmé krídla zvierajúce pravouhlé nádvorie. Pre takýto efektný priestor nástupu do sídla sa dodnes používa termín „Čestný dvor“ (Cour d’honneur),“ píše Peter Kresánek o pamiatke. O kaštieli vo Voderadoch, ktorý prešiel zásadnou prestavbou, sa ďalej dozvedáme, že sa rekonštruuje a postupne nám pred očami vstáva z popola zásluhou majiteľa Pavla Bohdala a jeho manželky Kataríny. Rekonštrukcia sa realizuje postupne, s vážnym prístupom, rešpektom a odbornou pravdivosťou. Koncert sa konal v tzv. Erbovej sále. „Nad portálmi oproti sebe sa totiž nachádzajú erby rodov Zichy a Keglewich. Tie vypovedajú o tom, že výtvarnosť sály (alebo minimálne časti nad dverami) pochádza z obdobia po roku 1909, kedy do tejto voderadskej línie rodu Zichy pribudol zať František Keglevich,“ uvádza ďalej Kresánek.


Autentickosť rekonštrukcie si povšimol aj jeden z účinkujúcich – Václav Hudeček, ktorý na ňu po koncerte, potešený, upozornil. Dramaturgiu večera (recenzujeme koncert v Kaštieli Voderady, 10.júna 2024) český umelec prispôsobil priestorom, v ktorých sa festival koná. Či už to bol sakrálny priestor alebo svetský, jednak kombináciou huslí a čembala dosiahnete špecifický zvuk a zároveň mu umožňovala siahnuť po repertoári starej hudby i obdobia začiatku klasicizmu. Dominantným však ostal barokový repertoár. Ten aj večer otvoril.


Znela Vivaldiho Sonáta F dur, ktorá patrí medzi pomerne málo uvádzané diela autora. Osobne som tento výber mimoriadne ocenila. Vyžaduje si obrovský kumšt – je totiž jednoduchá, čistá, je to typ očarujúcej hudby, ktorá si však žiada zrelého majstra. Práve svojou jednoduchosťou dokáže potrápiť a mnohí nad jej uchopením premýšľajú, no práve ten racionálny prístup v hudbe okamžite vycítite. Spevnosť huslí, ktorá zaznela už v otváracej téme prvej časti, bola mimoriadne chytľavá. Vivaldi bol nesmierne invenčný v melodike, mal jedinečné nápady, no uchopiť jeho zmysel pre rytmiku, tanečné prvky v melódii a najmä spevnosť, sa jednoducho naučiť nedá. To, čo nie je vydreté, okamžite v husliach vyplávalo na povrch. Hudeček je majster v spevnosti a najmä vnútornej pulzácii, ktorá v miernom tempe musí byť. Bolo to hudobné preludovanie, s potrebnými nádychmi, spevnosťou a ľahkosťou, no pritom s potrebným objemom tónu. A samozrejme tým najdôležitejším – krásnym klenutím fráz a ich dýchaním.


Už po odznení témy nechal Hudeček hudbe jemnú pauzu na nádych – je to muzikant starej školy, ktorý hudbu cíti prirodzene. Hral na husliach od výrobcu Jean-Baptiste Vuillauma, ktoré poslucháčom priniesli farebný, nosný tón. V kombinácii s čembalom, replikou barokového čembala, ktorého rezonančná doska je 300 rokov stará a majiteľom tohto nástroja je interpret Martin Hroch, to bol mimoriadny zážitok. Nielen to však bolo na tejto hre výnimočné. Hudeček so svojím hudobným partnerom volili klasickú, no štýlovo čistú interpretáciu barokovej hudby, ktorej som sa osobne mimoriadne potešila. Zachovali princípy terasovitej dynamiky, huslista volil tón s minimálnym vibrátom a v tempách ani spôsobe frázovania nezachádzal do extrémov, ktoré dnes počúvame v podaní dobových súborov. Ani si neviem predstaviť, ako hrôzostrašne by historická interpretácia znela v tomto obsadení – keď sú interpreti úplne „obnažení“ pred publikom. Napokon, stačí si pustiť niekoľko ukážok, aké extrémne zmeny tempa nájdeme už len v prvej časti, od nevkusne rozvláčnej, pomalej, až po prehnane rýchlu (áno, vždy hovoríme o Sonáte F dur Vivaldiho). Paradoxne, žiadna z nich nie je Andante, žiadna z pre mňa dostupných nahrávok nezachytáva Vivaldiho melodického ducha a už vôbec nie tanečné elementy. Dostať jeho najprecítenejšie dielo pochopené tak, aby ste ho rozpoznali a bolo aj zvukovo i esteticky vkusné, považujem v súčasnosti za veľký dar. Zdá sa, že muzikalita je opäť v móde a začína vytláčať teatrálnosť – aké hrejivé poznanie.

Autor svoje sonáty komponoval tak, že čembalo sa nestáva len sprievodným nástrojom, no mnohé melodické línie huslí čembalo preberá. Aj z týchto dôvodov je potrebná absolútna súhra hudobníkov pri interpretácii diela. Bolo obrovským zážitkom sledovať spoločné dýchanie muzikantov, ich prirodzenú muzikalitu, s ktorou melodické línie spievali, všetko malo svoju muzikantskú logiku – počúvali sa navzájom, v exponovaných častiach pridali v tempe a dynamike a v záveroch mierne (samozrejme s vkusom, nie s prehnaným romantickým pátosom) spomalili. A potom, pravda, tanečnosť skladateľovej hudby je výrazným prvkom jeho sonát. Už v prvej bola zreteľná, jeho rytmy sú inšpiratívne aj dnes – okamžite vo vás evokujú tanec – ak sú teda interpretované s týmto zmyslom a v tento večer rozhodne boli.

Rozhodne sa ešte pred ďalším hodnotením koncertu musíme pristaviť pri interpretácii Martina Hrocha. To, že bol skvelým hudobným partnerom husľovému virtuózovi, ani nemusíme zdôrazňovať. No pri jeho interpretácii sme zbadali jeden mimoriadny „úkaz“. Sprievodné party aj melodické motívy hral technikou príbuznou klavíru. Hral nielen prstami, ale i telom, tak isto ste z vizuálnych vnemov, dívajúc sa na interpreta, nadobudli pocit, že do interpretácie vnáša dynamiku. Iste, čembalo má v z pohľadu dynamiky úplne obmedzené možnosti, no Hrochovi sa tento efekt vytieňovanej dynamiky podarilo v poslucháčoch vyvolať. Stačilo nedívať sa naňho a razom tento efekt vymizol. Tento prístup v interpretácii ešte viac umocnil vyznenie skladby – štýlovo čisté, bez afektovaných, umelých, teatrálnych prvkov, ktorými sú dnešné trendy interpretácie starej hudby poznačené (niektoré viac, iné menej – znesiteľnejšie).

Po prvej časti sonáty nasledoval Corrente – pôvodne rýchly tanec v trojdobovom metre, ktorý poznáme ako Courente. Zdôraznenie prvej doby, pulzácia, opakujúci sa melodický motív vyhratý s ľahkosťou a prekrásne ozdoby v čembale boli charakteristické pre túto časť. Aj ďalšia časť Sarabanda mala typický tanečný charakter s citlivo prednesenou dynamikou. Dielo sa zavŕšilo záverečnou, technicky náročnou časťou – tancom Giga s úžasnou súhrou oboch hráčov. A publikum mohlo konečne tlieskať, aj keď tak robilo s nadšením po každej časti. Známy to jav nášho obecenstva – či už je to sonáta, koncert alebo symfónia, to nadšenie vypukne vždy skôr.

Giuseppe Tartini sa preslávil diablovským trilkom v Sonáte g mol. Hudeček však zvolil Sonátu C dur s nádhernou prvou časťou Larghetto. Až teraz sme si skutočne mohli užiť dobový nástroj huslistu. Tak ako bol zrejmý výber prvej sonáty, korešpondovala s ním aj ďalšia. Pôvabné dielo, neopočúvané akoby bolo stvorené do týchto priestorov – zaiste, dajú sa tieto skladby predstaviť aj v chrámových priestoroch. Verím tomu, že konkatedrála v Prešove poskytla ešte krajší dozvuk a podčiarkla duchovnú podstatu – najmä neskôr uvedeného diela Bacha, no i tieto diela mali v sieni kaštieľa opodstatnenie.

Napríklad v rýchlej časti Allegro použil skladateľ technicky náročné prvky (bol výborným huslistom, takže niet divu) s ozdobami v rýchlom tempe a motívy nechal ich znieť v echu, opakujúc vo forte a následne v piane (čo nebolo v baroku, pravda, ničím výnimočným). Aj vďaka dobrej akustike s prirodzeným dozvukom vyzneli tieto výrazové a dynamické prvky v skladbe farebne a s intenzívnejším zvukom a kontrastmi.

Po dvoch skladbách sme sa dostali k sólovému čembalu. Vertigo francúzskeho barokového skladateľa, čembalistu a organistu Josepha-Nicolasa-Pancrace-Royera je rytmicky, formálne a farebne výnimočná skladba. To, že je Royer dnes tak trochu v tieni Rameaua, je možno aj škoda, pritom za svojho života bol uznávaným hudobníkom a taktiež vynikajúcim pedagógom. Jeho diela sú živé, rozmanité, premenlivých nálad a jedným z príkladov je aj búrlivé Le Vertigo, charakteristické opakujúcimi sa sledmi akordov. A predstavte si ten zvuk, keď čembalo v rýchlom tempe opakuje v ľavej ruke ťažkotonážne akordy, v pravej má pohyblivý part, potom sa situácia zmení, akordy počuť v pravej ruke, podporené basovými oktávami v ľavej. Zvukovo a farebne neuveriteľné dielo, progresívne, poslucháčsky atraktívne – a pravda, ťažké na zreteľnú artikuláciu, pretože v rýchlom tempe zahrať takýto kus, chce už skutočného majstra. Martin Hroch sa s ňou vysporiadal bravúrne. Hral čisto, jasne artikuloval všetky nuansy, jeho frázovanie v prvom úseku skladby, kým zazneli spomínané akordy, pôsobilo voľne, no pritom rytmika diela je exaktne zapísaná. Práve v tom je ten vtip, že Le Vertigo trochu pôsobí aj ako heavymetalový výbuch bubeníka, ktorý si odskočil za čembalo a voľne si muzicíruje. Na poslucháča má toto dielo priam magický efekt, pokojnejšie, voľnejšie frázy sa striedajú s búrlivými, v rýchlom tempe, jednoduchosť až intímnosť melódií je zrazu striedaná majestátne znejúcimi akordickými pasážami. Bol to výnimočný, virtuózny, technicky brilantný kus.

Hroch sa v tento večer predstavil aj v ďalšej skladbe pre čembalo. Paisello a jeho Grand Sonata fantasia (a celkovo tvorba tohto autora) vykazuje známky vplyvu Beethovena. Kým jeho ranné diela boli písané pod vplyvom barokovej elegancie a melodickosťou, ktorá sa v danej dobe nosila, neskôr preferoval väčšie formy a sofistikovanejšie postupy v harmónii. Jeho sonáta vykazuje virtuózne prvky, ktoré hral Hroch s obdivuhodnou technickou istotou, ale aj dramatické. Ponímanie interpreta bolo dostatočne kontrastné a skladbu výborne chápal z hľadiska tektoniky.

Aký by to bol barokový koncert, keby na ňom chýbali diela majstra Bacha. Sonáta G dur pre husle a čembalo BWV 1021 bola zvoľňujúcim prvkom v dramaturgii. Bach dokáže priniesť zvláštne, okamžité upokojenie, jeho hudba funguje vždy a za každých okolností. Už prvá, pomalá časť Adagio fascinovala legatami v melodike, v podaní huslistu mala melodika klenutý, plynulý charakter, spevné husle charakteristickej farby podporili jej hĺbku. Jedným slovom, romantika. Niektorými je pomalá, prvá časť tejto sonáty považovaná za jednu z najkrajších tém, aké kedy boli napísané – a právom. Je v nej ušľachtilosť, čistá krása, duchovný rozmer a kontemplatívnosť zároveň. Bach je skrátka dokonalosť sama. Striedala ju kontrastná, rýchla časť (tematicky príbuzná s kadenciou v Brandenburskom koncerte č. 3) a následne Largo, tak isto s jednou najromantickejších tém, aké kedy Bach napísal. Skladateľ ju však psychologicky neukončil (v harmonickom zmysle), ešte nasledovala záverečná časť Presto. Bol to opäť skvelý výber – neobohraný, neopočúvaný, upokojujúci i virtuózny. Arioso z Kantáty Ich steh mit einem Fuss in Grabe BWV 156, Bachova štvrtá a posledná kantáta na tretiu nedeľu po Zjavení Pána bola pomyselným zavŕšením hudby génia.

Po tejto Bachovej duchovnej očiste nám interpreti pripravili aj ukážky z českej hudby. Keďže koncert sa začal dielami výnimočných huslistov, aj línia jeho záveru bola v tomto duchu. Jan Benda bol pôvodne český huslista, ktorý pôsobil v Nemecku. Hudeček už nahral jeho Grave so súborom Barocco sempre giovane a verzia pre husle a čembalo nebola o nič menej sugestívnejšia, ešte viac totiž vynikla prekrásna melódia. Hudečkov zmysel pre výstavbu kantilény, schopnosť precítene a zároveň štýlovo čisto hrať, predniesť dynamiku skladby – najmä tie dychberúce piánové časti, boli priam hypnotizujúca. Je to český interpret, ktorý do repertoáru zaraďuje aj domácu tvorbu – a nesporne robí dobre, pretože Benda medzi uvádzanými skladateľmi má miesto. Energická a iskrivá Sonáta G dur Františka Bendu dielo ukončila. Niesla v sebe optimizmus a čistotu klasicizmu – je to hudba, ktorá ľudí doslova nakopne.

Takýto interpret sa z pódia len tak nepúšťa a preto nasledovali prídavky – zneli známe diela Bacha, ktorého má husľový virtuóz v úcte a obdive. Popri hraní sa publiku aj prihovoril – spomenul si na historku, keď ako 15-ročný mal hrať so Slovenskou filharmóniou po tom, čo vystúpil v Londýne s Kráľovským filharmonickým orchestrom (Royal Philharmonic Orchestra). Dopočul sa však, že náš hráči orchestra majú obavy, ako by asi taký malý chlapec zvládol hranie s profesionálnym orchestrom (zrejme referencie z Londýna v tej dobe neboli postačujúce). Napokon sa však stal obľúbencom profesora Ľudovíta Rajtera a dodnes má k Slovensku vrúcny vzťah. A tí, ktorí ho na Slovensku mali možnosť počuť po prvýkrát, nepochybne majú rovnako silný a intenzívny vzťah k nemu.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Anton Sládek

 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno