V závere tohto roka možno v slovenských kinách nájsť skutočne mimoriadne autorské filmy. Jedným z nich je aj francúzska historická dráma Portrét ženy v plameňoch.


Nakrútila ju tridsaťdeväť ročná Céline Sciamma a z festivalu v Cannes si za ňu celkom zaslúžene odniesla cenu za najlepší scenár. Snímka rozpráva príbeh maliarky Marianne (Noémie Merlant), ktorá má za úlohu spraviť svadobný portrét Héloïse (Adèle Haenel) na podnet jej matky grófky (Valeria Golino). Nebude to mať však také jednoduché. Musí to totiž dokázať bez toho, aby o tom Héloïse vedela, keďže za prvé o žiaden portrét nestojí a za druhé so žiadnym nie je dostatočne spokojná. Bude si preto musieť získať jej dôveru bez toho, aby sa prezradila.

V roku 1760, teda v období, do ktorého je príbeh zasadený, to ženy skutočne nemali jednoduché. Svoj osud ani zďaleka nedržali pevne vo svojich rukách. To, za koho sa vydajú a kde budú po svadbe žiť, im bolo oznámené, jediné čo mohli, bolo sa s tým zmieriť. Napriek tomu, ženy, ktoré nám snímka predstavuje nepotrebujú nikoho ľútosť či pomoc. Sú silné, sebestačné, zároveň opatrné. No nech sa akokoľvek snažia, stále prehrávajú boj práve s vtedajšími tradíciami, konvenciami a nemôžu byť navonok samy sebou, aj keby veľmi chceli. Vnútri však nedočkavo čakajú na nejaké dobrodružstvo, aby konečne v tom nudnom svete okolo plnom mužov-gentlemanov v trápnych parochniach v ešte trápnejších kostýmoch a názormi podľa šablóny, našli kúsok šťastia nadobudli pocit, že konečne žijú.
Marianne ani Héloïse k tomu mužov nepotrebujú, preto muži zámerne vo filme absentujú, respektíve dostávajú len minimálny priestor – sú len figúrkami v pozadí. Ani jedna z nich nehľadá materiálny blahobyt, pozlátený nábytok a veľkolepé hostiny. Sú outsiderky, ktorým nevadí trocha špiny, neboja sa rozbehnúť do tmy a neznáma, chutí im zakázané ovocie, vedia sa tešiť z maličkostí a užívať si okamih naplno, akoby bol ich posledný. Možno aj preto, že vedia, že ich chvíľkové radosti nemôžu trvať večne. Vášeň, ktorá ich však spája búra všetky bariéry a zostáva v nich naďalej.


Nepotrebujú ani slová. Vedia, že tie sú preceňované. Najviac za nich rozprávajú oči, mimika, dotyky, skutky. Dalo by sa o nich písať hodiny. Tieto dve ženy nie sú iba plochými, vymyslenými postavami, ale dýchajúcimi živými bytosťami. Aj bez 3D okuliarov pomaly vyčnievajú z plátna a dostávajú čoraz reálnejšie kontúry. Budovanie ich vzťahu je dokonale precízne, pomalé, napínavé, naliehavé, až sa divák bojí odtrhnúť z plátna oči čo i len na sekundu. Jedna je skúsená, zranená, provokujúca, druhá kláštorom poznačená, až nebezpečne krehká, nesmelá, nepredvídateľná, tajomná, no zvedavá. Vedia sa pochopiť, podržať, rozosmiať aj poškriepiť. No čo je hlavné, je im spolu dobre.
Je jasne vidno, že Céline Sciamma má rada klasické diela zo starej školy. Jej najnovší film je obrovskou poctou nielen filmu, ale tiež hudbe, literatúre či výtvarnému umeniu. Vníma ich ako neodmysliteľnú súčasť všeobecného rozhľadu, dospievania, dozrievania. Ctí si všetky zložky umenia a so všetkými narába maximálne citlivo, opatrne. Sú pre ňu sväté. Hádam každý záber talentovanej kameramanky Claire Mathon by sa dal zarámovať a vystaviť v galérii, každá scéna by sa dala krásne analyzovať na hodinách filmovej vedy, réžie, strihu či herectva. Každý nádych, pohľad, výraz dvoch hlavných predstaviteliek vyvoláva okamžitú emóciu, dostáva diváka presne tam, kde má a v závere absolútne trhá jeho srdce na márne kúsky. Céline Sciamma nakrútila tak intímnu a emocionálne intenzívnu drámu o zakázanej láske, akú sa neporadilo nikomu už roky.



Portrét ženy v plameňoch je nenápadným klenotom, za aký treba byť skutočne vďačný. Táto brilantná francúzska balada tne do živého bez opýtania a necháva jazvu, ktorú divák už nikdy nezmaže. Snímka zároveň pripomína tie najlepšie ,,vzťahovky“ Ingmara Bergmana ako Persona (1966) alebo Scény z manželského života (1973) nielen svojou formálnou suverénnosťou, ale najmä scenáristicko-dramaturgickou dôkladnosťou hraničiacu s až chorobným perfekcionizmom, no najviac svojou až zarážajúcou pravdivosťou. Najkrajší a zároveň najmrazivejší dotyk melanchólie, aký si momentálne môžete v kine priať.

Martin Adam Pavlík
Zdroj foto:ASFK

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno