Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 1. apríla 2022 o 19:00 h. Šiesty abonentný koncert sezóny 2021/2022. Program zostavený z diel Mirka Krajčiho, Niccola Paganiniho a Césara Francka diriguje šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude mladý slovenský huslista Teo Gertler. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.

Mirko Krajči (1968) je súčasný slovenský hudobný skladateľ a dirigent. Absolvoval Konzervatórium v Bratislave, Vysokú školu múzických umení v Bratislave (skladba, dirigovanie) a dirigentskú stáž na Conservatoire National Supérieur v Paríži. Pôsobil ako korepetítor a zbormajster Detského a mládežníckeho speváckeho zboru Slovenského rozhlasu, dramaturg SOSR a v súčasnosti je hudobným režisérom Slovenského rozhlasu. Okrem toho je dirigentom a umeleckým vedúcim Komorného orchestra Technik. Ako dirigent spolupracuje aj s ďalšími slovenskými orchestrami, pričom sa tiež intenzívne venuje komponovaniu. Na skladateľských súťažiach získal viacero ocenení, jeho skladby boli s úspechom uvedené na domácich i zahraničných hudobných festivaloch (Belfort, Pécs, Melk, Békéscsaba, Moskva).


Šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd, zdroj foto: RTVS, Milan Krupčík

Dielo Waltzissimo Krajči skomponoval pre 3. ročník súťaže ARCO 2021 v Trnave. Keďže sa mu podarilo uspieť aj v predchádzajúcich ročníkoch, chcel napísať skladbu, ktorá bude „iná než predošlé, zároveň rovnako kvalitná a zaujímavá“. Waltzissimo malo premiéru 19. júna 2021 v Trnave. Skladateľ zasadil dielo, určené pre sláčikový orchester, do jednočasťovej formy v 3/4 takte. Celok je budovaný cez viaceré navzájom kontrastné úseky, ktoré vytvárajú jednu postupnú gradáciu. Tá s malou reminiscenciou a upokojením vrcholí v krátkom a efektnom závere.


Taliansky huslista, violista, gitarista a skladateľ Niccolo Paganini (1782 – 1840) bol najslávnejším husľovým virtuózom svojej doby. Inšpiroval romantickú mystiku a spôsobil revolúciu v husľovej technike. Jeho životný príbeh rozpráva o oddávaní sa romantickým milostným aféram, hazardným hrám, dokonca o predaji svoji huslí, aby mohol vyrovnať dlhy. Neskôr mu na jeden koncert istý francúzsky obchodník požičal husle a Paganiniho výnimočná hra ho natoľko zaujala, že mu nástroj daroval. Vášnivý a veľmi šikovný hudobník sa nevyhol tomu, že ho niektorí obviňovali, že nie je serióznym hudobníkom pre svoje triky, ktorými sa snažil prilákať davy a vzbudiť tak údiv.

Paganiniho husľová technika si vyžadovala široké využitie harmonických a pizzicatových efektov, nové metódy prstokladu a dokonca aj ladenia. Medzi jeho najvýznamnejšie skladateľské počiny patrí šesť husľových koncertov. Z nich Koncert pre husle a orchester č. 1 D dur, op. 6 je obzvlášť populárny. Dielo vzniklo pravdepodobne v období rokov 1817 – 1818 a je virtuóznym prejavom sily a zručnosti, ktorý odhaľuje nielen Paganiniho technické schopnosti, ale aj jeho melodickú citlivosť a schopnosť dramaticky využiť štruktúru diela. Toto dielo, podobne ako mnohé Paganiniho diela, poukazuje na vplyv Rossiniho opier, ktoré boli v tom čase veľmi populárne. Koncert je rovnako pozoruhodný svojimi melódiami a teatrálnosťou, ako aj virtuóznymi pasážami, čo odhaľuje Paganiniho majstrovské čarodejníctvo.


Pre Paganiniho súčasníkov bolo v jeho hre niečo zázračné. Hudba sa nepodobala ničomu, čo predtým počuli – bola ťažká a taká extravagantná, že ju nikto iný nedokázal zahrať. Keď cestoval po Rakúsku, Nemecku, Francúzsku a Anglicku, romantickí severoeurópski kritici vybadali v jeho hre niečo démonické, odkiaľ pramenia legendy o huslistoch, ktorí predali svoje duše diablovi (jeho vychudnutý vzhľad a povesť zvodcu nepochybne rozdúchali oheň takýchto fám).

Symfónia d mol je najznámejšie orchestrálne dielo a jediná symfónia, ktorú napísal francúzsky skladateľ belgického pôvodu César Franck (1822 – 1890). Po dvoch rokoch práce bola symfónia dokončená v auguste 1888 a premiéru mala na parížskom konzervatóriu 17. februára 1889. Na otázku, či bolo dielo inšpirované konkrétnou myšlienkou, Franck odpovedal: „Nie, je to len hudba, nič iné ako čistá hudba.“

Skladateľ použil vo svojej symfónii cyklickú štruktúru, avšak nepozostáva z konvenčných štyroch či piatich častí, ale iba z troch. V cyklickej forme sa mnohé z tém, ktoré v symfónii znejú, vracajú vo všetkých troch častiach a vytvárajú úzky vzťah medzi nimi. Hoci bol Franck pevne zasadený na francúzskej hudobnej scéne, používal aj typicky „germánsky“ zvuk – po vzore Mozarta a Beethovena – vyhýbajúc sa novinkám v orchestrácii a nacionalistickým témam. Symfónia je pravdepodobne zhrnutím jeho života v hudbe. Pokúša sa o ambiciózne splynutie francúzskych a nemeckých hudobných tradícií v čase, keď to bolo politicky a esteticky kontroverzné – na pozadí francúzsko-pruskej vojny, čo zaváňalo zblížením sa s nemeckým cítením.

Symfónia d mol v každej časti odkazuje na štvortaktovú tému uvedenú na začiatku skladby. Prvá časť sa otvára svižným námetom, ktorý tvorí tematický základ pre cyklické spracovanie zvyšku symfónie. Druhú časť, známu strašidelnou melódiou, otvára harfa, sláčiky a anglický roh. Je prerušovaná živou časťou v strede s príchuťou a „farbou“ scherza. Finále sa začína azda najradostnejšou a najpozitívnejšou melódiou, akú kedy Franck napísal. Ide o výbuch radosti, ktorý celú časť dynamizuje v sonátovej forme. Kóda rekapituluje základný tematický materiál symfónie a mení sa na nadšené zvolanie prvej témy.

„Ja viem, bol som veľmi trúfalý, ale počkaj nabudúce. Tam pôjdem oveľa ďalej.“ Nikdy sa však nedozvieme, čo mal na mysli – rok po premiére symfónie v dôsledku nehody už nenapísal žiadnu orchestrálnu hudbu.

 

Zdroj: Martin Kelemen, dramaturg SOSR
Zdroj foto: titulná: Roderik Kučavík, v texte: LIVERANI GIAN LUCA, RTVS

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno