Historické priestory Nádvoria starej radnice a Nemeckého evanjelického kostola sa stali miestom vystúpení počas festivalu Zvuk for Modra, ktorý aj tohto roku priniesol pamätné koncerty.

Posledný júlový víkend Modra ožila hudbou vďaka jedinečnému festivalu Zvuk for Modra (23. až 25. júla 2021), ktorý už po tretí raz priniesol do tohto mesta unikátne spojenia, experimenty, špičkových interpretov domácej i zahraničnej scény. Festivaly ako tieto, sú potrebné, hoc nie sú práve masovou záležitosťou, naopak, skôr výsostne komornou, no vždy si ich svoje obecenstvo s láskou nájde. Ukazujú totiž cestu, ktorou sa súčasné hudobné prúdy uberajú – mnohé z projektov majú novátorský charakter, ďalšie spájajú už povedané, no spôsob, akým to robia, je v mnohom invenčný a doposiaľ nepočutý. Pritom to nie sú vždy len etablované formácie, na Zvuk for Modra sa predstavili aj mladí interpreti – dôkaz toho, že aj nová generácia túži ísť cestou kvality, nie komercie a mega úspechu za každú cenu.

Úvodný, piatkový festivalový deň sa začal vystúpením nadžánrového, neo-soulového hudobného projektu – lokálnou kapelou Headmovers. Koncert sa konal v jednom z „epicentier“ podujatia – na Nádvorí historickej radnice, ktoré má svoju osobitú atmosféru. Sem-tam tam doslova „zakopnete“ o nejakú-tú historickú relikviu, občas trpíte utkvelou predstavou, že stretnete človeka, ktorý sa akoby ledabolo vytratil zo 17. storočia a bude sa tváriť, že jeho miesto je presne na tom mieste a vy ste ten nevítaný votrelec, ktorý tam vôbec nemá čo robiť. A v tom prostredí je postavené pódium s modernou technikou a obďaleč sa podáva, ako inak, modranské vínečko.


Späť k Headmovers, lebo táto kapela, ktorá už vydala svoj debut a pripravuje ďalšie CD, naozaj stojí zato. Plány na koncert v priestoroch koncertnej siene Klarisky formácii zhruba pred rokom prekazila korona, no predsa len sa cez leto dali dokopy a uskutočnili tento koncert. S výborne zohratou rytmickou sekciou, speváčkou Dominikou Zdražilovou, ktorá dokáže lavírovať so sebaistotou v registroch, profesionálne pracuje s mikrofónom (čo nedokáže zase až tak veľa speváčok), vie pracovať s výrazom – od príjemnej, romantickej polohy dokáže presvedčivo zaspievať aj ostrý vokál bez toho, aby ste mali pocit, že ho presiluje a ešte bonus navyše, má špičkovú angličtinu. Nie ten typ slovakizovanej, preafektovanej cudzej reči, ale typ angličtiny, akoby ju spieval native speaker. A to značí polovicu úspechu, pri ktorom sa poslucháč môže koncentrovať na muziku a neprekazí mu to hudobný pôžitok.

V skupine kladú dôraz aj na inštrumentálne výkony – songy nemajú postavené výlučne na dominantnom postavení vokálu, hoci Dominikin prejav je výrazný, jej zafarbenie je okamžite zapamätateľné. V autorských piesňach kombinujú jazz, funk, r´n´b a soul, v niektorých piesňach, ktoré sú v pomalšom tempe, počuť typickú melanchóliu, no v iných dominuje tanečný charakter, podporený výraznou, pohyblivou basou, akordickými partmi keyboardov a presnými bicími. Na koncerte členovia Headmovers nešetrili sólami – je to partia mladých, talentovaných muzikantov, ktorí nestavajú svoje pesničky na klasických schémach pop-music, ale dávajú v nich priestor aj improvizáciám. Spoločne vytvárali vcelku hutný zvuk, no napriek tomu – s mierou vkusu vedeli dávkovať sóla a speváčku bolo vždy, vďaka jej dobre posadenému vokálu, počuť. Zdá sa, že nový album, ktorý pripravujú, štýlovo posunie kapelu ešte trošku štýlovo ďalej.

Ďalším epicentrom festivalu Zvuk for Modra je Nemecký evanjelický kostol, v ktorom sa často konajú koncerty aj mimo tohto podujatia. Jeho výnimočná akustika a fascinujúci priestor tvorený mohutnými piliermi a klenbovými konštrukciami vytvárajú z koncertov výnimočné hudobno-vizuálne zážitky. Najmä z jazzových vystúpení, ktoré sú „šmrncnuté“ experimentom. Také bolo aj vystúpenie charizmatického klaviristu, Paweła Kaczmarczyka, ktorý vystúpil so svojím Triom – Alanom Wykpiszom (kontrabas) a Grzegorzom Pałkom (bicie nástroje). Kaczmarczyk patrí medzi najvýraznejšie postavy mladej poľskej jazzovej scény, jeho albumy boli ocenené množstvom cien – šesť krát vyhral v súťaži Jazz Top v časopise Jazz Forum, získal päť jazzových „oscarov“ a mnohé ďalšie.

Už v prvej kompozícii, ktorú predstavil, ukázal, že hľadá nové možnosti zvukovosti, nové kontexty a jeho interpretácia vychádza z európskej hudby, no pritom do hudobných postupov včleňuje aj spontánnu improvizáciu. Robí to pritom tak sofistikovane, že si ani nevšimnete ten prechod – z prísne danej notovej predlohy, ktorej sa držal a zrazu sa dostal k voľnej forme interpretácie na najvyššej úrovni. Rád využíval netradičné zvuky – výnimkou nebol ani dobre známy preparovaný klavír, ktorého tvorcom je John Cage. V priestore kostola získali rozmanité tónové efekty ešte špecifickejšiu príchuť.

Klavirista sa sústredil na skladby skomponované na veľkých plochách: jedna presahovala aj 15-20 minút. Mali prísne dané štruktúry, ktoré boli po metrorytmickej stránke nesmierne komplikované. Rovnako ich tektonika bola premyslená, precízna, so zvukom narábal úsporne, s dynamikou precítene. Vedel pracovať s jediným tónom, ktorý rozohral vo veľkú frázu a vzápätí zo skladby vznikla jedna veľká improvizácia. Svojím umením poslucháča dokázal vtiahnuť od prvého tónu až po posledný. Každá skladba pritom bola napísaná na základe inej obrazotvornosti, prinášala nové dimenzie, hoci rukopis ostával totožný. Aj v tom bolo majstrovstvo tohto unikátneho interpreta. Na jednej strane sa ukázal ako premyslený autor komponujúci na racionálnych základoch, no na druhej ako spontánny muzikant – dokázal tieto dva extrémy neuveriteľne prirodzene skĺbiť bez toho, aby ste mali pocit, že postupuje podľa akejkoľvek šablóny.

Zvláštnym momentom bolo, keď mu spadli noty uprostred skladby, no Kaczmarczyk ich nechal na zemi a pokračoval bez predlohy, pričom bolo citeľné, že od toho momentu sa skladba odvíjala len v čistej improvizácii. Je to muzikant, ktorý je natoľko skúsený a zrelý, že nemá problém hrať v téme bez akejkoľvek prípravy. Napokon, aj o tom je jazz, hoci v podobe, v akej nám ho predstavil tento interpret, mal skôr mnoho spoločné práve so syntézou súčasnej európskej hudby.

Trio – to je najčistejšia a azda najkrajšia možná inštrumentálna zostava, aká v jazze môže fungovať. A táto fungovala na sto percent. Dlhé sólo kontrabasistu aj bubeníka, ktoré sme počas večera počuli, nás presvedčilo, že klavirista si do partie nevolá treťoligových hudobníkov. No vyplynulo to už počas koncertu – orientovať sa v tak ťažkých metrách a bez jedinej chyby, s takou čistotou zvládať skladby – v akustike, kde počujete ešte aj ten najmenší detail, dokážu len naozajstní profesionáli. A poľský klavirista svetového mena ich na pódiu mal. Napríklad kontrabasista Alan Wykpisz je známy interpret (aj z iných formácií, radi ho majú aj ako hráča na basgitare), sa dokázal tonálne vzdialiť počas improvizácií do polôh, aké by sme už ani nečakali. Nastavil pritom brutálne tempo a v polohách, ktoré sú na interpretáciu technicky náročné. Ukázal nielen svoje virtuózne schopnosti, ale aj ohromný kus muzikality.

Osobitou kapitolou koncertu Paweła Kaczmarczyka bolo osvetlenie, ktoré bolo v sakrálnych priestoroch priam magické – a zvlášť v kombinácii s týmto žánrom hudby. Ponor bol vďaka svetlám ešte hlbší a intenzívnejší, meditácia umožňovala priamočiarejší kontakt s intímnym svetom klaviristu.

Aj ďalším vystúpením sme pokračovali v Nemeckom evanjelickom kostole – trojica českých hudobníkov Tellemarkk pre poslucháčov pripravila pôsobivé zvukové divadlo. Formácia pôsobí v zložení saxofonistu a klarinetistu Pavla Hrubého, hráča na tablá a perkusívne nástroje Tomáša Reindla a oceňovanej violončelistky Doroty Bárovej. Publiku predstavili projekt, ktorý je žánrovou fúziou a v tomto prípade mu žiadne „škatuľkovanie“, ktoré samotní muzikanti ani nemajú radi, nesvedčí. Počuli sme v ňom stopy world music, ambientnej hudby, ale aj elektroniky, ktorá to celé nenarúšala, naopak, aj vďaka moderným efektom skladby dokázali pôsobiť kompaktne.

Pavel Hrubý podfarboval kompozície podmanivo znejúcim basovým klarinetom, neskôr melodickejšími a pohyblivejšími partmi na sopránsaxofóne. Oba dychové nástroje však dokázal uspôsobiť podľa štýlového zamerania jednotlivých skladieb: či už mali charakter koketujúci s minimal-music alebo to boli atmosféricky ladené piesne, ktoré mali blízko k ambientu, Hrubý vycítil ich melodiku a rozvíjal nápevy v súlade s ich náladou.

Ozdobou kapely je Dorota Barová, ktorá svojím violončelovým partom pristupuje k skladbám intuitívne. V jej hre bola zrejmá aj veľká dávka improvizácie, feeling víťazil nad rozumovou zložkou. Mohli sme však obdivovať aj čistú formu piesní, ktoré sú výrazne ovplyvnené folklórom. V nich sa ukázala ako výnimočná speváčka, ktorá sa vie o tón oprieť, no dokáže zaspievať aj precítené pianissimo. Nebol to však umelý, technikou poznačený vokálny prejav – bola z neho zjavná čírosť ľudového prejavu, vo výškach ste cítili tú správnu drsnosť tónu, ktorá je vo folklórnom prejave potrebná a v nežných partoch zase presne tú precítenosť, ktorá je žiadúca. V inšpirácii mimoeurópskymi kultúrami dokázala na jednom motíve vygradovať napätie – aj s pomocou stupňujúceho sa tempa, vďaka perkusiám v podaní Tomáša Reindla.

Tento hudobník, multiinštrumentalista a muzikológ dodal koncertu nielen rytmický, ale aj harmonický podklad. Jeho schopnosti pracovať aj na malých plochách kreatívne, sú priam neuveriteľné.


Tellemarkk predviedli publiku pôsobivú crossoverovú cestu naprieč európskymi aj exotickými krajinami, fúziu rozmanitých žánrov, ktorú dokázali vo voľnej hudobnej forme spečatiť spontánnou improvizáciou. Po poľskom klaviristovi to bolo opäť raz ďalšie vystúpenie, ktoré si žiadalo od poslucháčov absolútny ponor do huby, no iným spôsobom.

Komu sa žiadalo, mohol ísť rovno aj na festivalovú afterparty do Nádvoria radnice, kde mal svoju kapelu Basostroj pripravenú Martin Žiak. S touto formáciou už vydal druhý album a na inštrumentálnych výkonoch hráčov to bolo aj počuť: muzikanti (Emil Frátrik, Samuel Kovács, Tomáš Findra) boli výborne zohratí. No nielen to zaujalo na závere prvého dňa festivalu a tejto kapele. Témy mali dobre vystavané, zvukovo vygradované, zaujímavo s nimi pracovali – v rámci jednej skladby dokázali priniesť osobitú estetiku sonoriky, ktorá neprestávala fascinovať najmä v sólových partoch. Toto bola skrátka čisto hudobná afterparty a hoci líder kapely prial dobrú zábavu, tá sa konala len v rýdzo hudobnom duchu – publikum si vychutnávalo jednotlivé plochy, ktoré kapela prinášala, v rámci jednej kompozície sa menili mnoho krát, no každá jedna mala svoju logiku a presné miesto. Rovnako zmeny tempa: z rýchleho sa stalo zrazu meditatívne, pomalé, aby vynikli farby jednotlivých nástrojov, no najmä basgitara sa niesla v rôznych polohách a zvukových nuansách. Basostroj zakončil prvý festivalový deň s ohromujúcim hudobným zážitkom.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Vladimír Zrník


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno