Košickí filharmonici pod taktovkou šéfdirigenta Zbyněka Müllera si trúfli v čase pandémie uviesť v premiére dielo českého skladateľa Lukáša Sommera a zároveň sa vrátiť do čias klasicizmu, aby si prvou Symfóniou Beethovena opäť pripomenuli, že vlani sme si akosi nestihli dôstojne pripomenúť jeho narodeniny.
Nové inštrumentálne dielo skladateľa Lukáša Sommera Funky concerto pre fagot a komorný orchester čakalo na svoje uvedenie rok. Odkladalo sa pre pandémiu, nakoniec sa však Štátna filharmónia Košice rozhodla pre interpretáciu v online priestore bez divákov – 25. februára 
o 19:00 na sociálnych sieťach. Bol to šikovný a prezieravý ťah dosvedčujúci, že diváci v uzavretom priestore sú hladní po umení– dielo uvedené vo svetovej premiére si pozrelo vyše 5-tisíc záujemcov a počas ďalšieho dňa počet pozretí presiahol 6-tisíc. Počas streamovania záznamu koncertu bolo zjavné, že Sommerova skladba budila podstatne väčšiu pozornosť publika ako ďalší kus ponúkaný hudobnou dramaturgiou – Beethovenova Symfónia č. 1, počas ktorej bol viditeľný odliv ľudí sledujúcich stream. Škoda, lebo toto dielo je pozoruhodné – novými, revolučnými nápadmi, zároveň klasicistickou čistotou a bolo uvedené v kvalitnej interpretácii.
Lukáš Sommer je poprednou osobnosťou mladej českej skladateľskej generácie, ktorého tvorba je známa aj v zahraničí. V toku 2011 napísal na objednávku festivalu Pražská Jar flautový koncert Dopis otci a stal sa tak najmladším osloveným autorom v celej histórii tohto festivalu. Je autorom mnohých významných orchestrálnych skladieb, spolupracuje s poprednými umelcami (huslista Pavel Šporcl, harfistka Jana Boušková, hobojista Vilém Veverka) a premiérované dielo – Funky concerto pre fagot a komorný orchester, venuje skladateľ hudobnému nástroju, ktorý sa v hierarchii sólových nástrojov vo všeobecnosti podceňuje. Fagot, napriek svojej krásnej farbe a mnohým, bohatým výrazovým možnostiam, ostáva v súčasnosti na posledných miestach, nepovšimnutý – povedzme si úprimne, pri hre so symfonickým orchestrom ho nepočuť až tak výrazne, pokiaľ sa skladateľ nerozhodne venovať mu sólový part (skratkovito stačí si spomenúť na Glinku, Čajkovského či Šostakoviča, ktorý ho vedeli v orchestri použiť charakterovo, pretože fagot dokáže byť presvedčivo vtipný, ale aj mimoriadne tragický). Dráma, smútok, tragédia, ale aj kontrastné nálady ako humor či irónia – to nie je všetko, čím dokáže fagot poslucháčov fascinovať. Hudobní skladatelia z tohto nástroja dokážu vyťažiť podstatne viac – a keď majú k dispozícii sólistu na špičkovej úrovni, v komornom obsadení zrazu dokáže predviesť nepoznanú paletu farieb a výrazov, dokonca v neobvyklých, moderných rytmických kombináciách. Samozrejme, za predpokladu, že sa stretne vo vesmíre takáto dobrá dvojica invenčného skladateľa a sólistu, ktorý jeho predstavy verne dokáže stvárniť.
Sommer vo svojej tvorbe dokáže originálne skombinovať tradíciu európskej školy, ale zároveň ju obohacuje i o atypické skladateľské postupy. Prekračuje žáner klasickej hudby už tým, že prináša fúziu jazzovej, etnickej, funky hudby a rôznych ďalších prúdov. Prvá časť jeho štvorčasťového koncertu pre fagot a komorný orchester Allegro assai už v krátkej, dynamickej introdukcii predstavuje komorný orchester v rytmickej živelnosti. Sláčiky, klavír a bohatá paleta bicích nástrojov, zatiaľ bez sólistu – uviedli koncert s plným nasadením, razanciou, pregnantne naštudovaným rytmom, pod taktovkou šéfdirigenta Zbyněka Müllera. Hneď ako sa ozval sólista Jan Hudeček, každý poslucháč vedel, že to bude zážitok. V rýchlom tempe dokázal rozoznieť fagot v jeho charakteristických spodných polohách, v ktorých sa ukazuje jeho charakteristická zvuková krása. Počuť však bolo aj vrchné, vyššie polohy, v ktorých je typický svojím nazálnym tónom. Aj atypické intervalové skoky, technicky náročné, zvládol sólista s brilantnou čistotou, ukazujúc pre mnohých poslucháčov technické, farebné a výrazové možnosti tohto hudobného nástroja, ktoré nepochybne doposiaľ nepoznali. Rytmicky členitú časť, v ktorej dáva skladateľ priestor vyniknúť sólistovi v technicky náročných prvkoch, aj v typických staccatach, kde je fagot zvukovo ostrejší, strieda pomalá druhá časť Ballada. Len spočiatku pôsobí ako lyrická časť, v ktorej necháva vyspievať nielen sólový nástroj v širokej melódii, ale aj sláčiky. V podmanivej zvukovosti má dominanciu najmä pôsobivá trojica kontrabasov. Rovnako, ako však kreatívne štruktúruje prvú časť formy a dokáže sa na jednej ploche vyhrať s rozmanitými rytmickými patternmi, aj v pomalej časti čoskoro upustí od sladkej baladickosti. Zmenou tempa, tonality a rytmiky sa zrazu dostane k súčasnému hudobnému jazyku a z balady spraví skladateľ súčasnú hudobnú výpoveď, sladká, široká melódia a clivosť fagotu je preč. Po tejto kontrastnej časti sa opäť vráti do pomalého tempa, s typickou clivou melodikou sólistu, záver pomalej časti však prekvapuje: akoby neexistoval, ostal nevypovedaný a končil na subdominante, s jedným veľkým otáznikom vo vzduchu. Interpretácia orchestra a najmä sólového partu Hudečka tomu zreteľne napovedala.
V tretej časti Rumba sa skladateľ necháva inšpirovať pulzáciou afrokubánskeho tanca, no nie v tanečnej verzii, akej ho poznáme – podstatne zrýchľuje tempo a skladba tak nadobúda koncertatný, virtuózny charakter. S rumbou ho však spája pulzácia, zdôrazňovanie ťažkých dôb, čím sólistovi výrazne napomohol orchester, sláčiky častým pizzicatom, časté využívanie pestrej palety bicích nástrojov a samozrejme, klavír: šéfdirigent Müller viedol hudobníkov k precíznemu zdôrazňovaniu tejto pulzácie, akcenty boli zreteľné a presné, v orchestri sa striedali aj kontrastné dynamické hladiny – od dôrazného forte sme počuli aj pekné, vyvážené piána alebo úseky určené pre vyniknutie Hudečka, opäť brilantne intonačne čistého. V téme sólistu si dovolil Sommer použiť aj dostatok jazzových prvkov, čím jeho dielo získalo nielen na žánrovej atraktivite, ale aj posluchovej.
Vo Finale zúročuje všetko, čo predostrel doposiaľ: syntetizuje rozmanité rytmické, melodické prvky a zvukovo je najmohutnejšou časťou celého koncertu, je to priam explózia a zároveň oslava tohto nástroja vo všetkých jeho výrazových aj farebných polohách. Otvára ho sólový fagot, ku ktorému sa po odznení témy najprv pridá klavír, postupne ostatné nástrojové skupiny. Autor dokáže jednotlivé nástroje invenčne vrstviť a kombinovať nielen z pohľadu inštrumentácie, no najmä rytmiky. Metrorytmickú štruktúru mení, nechýba jazzová rytmika, dokonca aj vizuálne atraktívne synchronizované dupnutie na dobu šéfdirigenta a sólistu, využíva netradičné registre a farby nástrojov, fagot je nositeľom rozmanitých motívov – Hudeček sa v zložitej partitúre vedel zorientovať s profesionalitou a interpretovať náročný part intonačne bezchybne, s rytmickou precíznosťou, dokonca aj tie nuansy, ktoré nemali s klasickou hudbou nič spoločné, zneli s potrebnou živelnosťou.
Beethovenova Symfónia č. 1 C dur, Op. 21 priniesla v druhej časti pripomienku vlaňajšieho „roka Beethovena“, ktorý sme si v hudobnom svete pre pandémiu nemohli patrične uctiť. Aj keď sú v nej zreteľné vplyvy Mozarta a Haydna, predsa len v nej už skladateľ pracuje s odvážnymi harmonickými postupmi a výrazovými prostriedkami, na ktoré sme uňho zvyknutí. Čím viac toto dielo človek počúva, tým viac v ňom dokáže objaviť na jednej strane krásu a vyváženosť klasicistickej čistoty, no na druhej typický autorov rukopis a najmä jeho odvahu. Hneď v prvej časti Adagio molto. Allegro con brio necháva zneistieť poslucháča tým, že uvádza akordy vzdialené od základnej tóniny diela – sledom septakordov sa neustále vyhýba tónickému akordu. Tento hudobný žart nemusíte ani študovať v notách, cítite ho vo vnútri ako napätie v hudbe, keďže sa neviete presne zorientovať. S miernymi rytmickými nepresnosťami v nástupoch a nečistými dychovými partmi sme sa po pomalej introdukcii dostali k svižnej téme – tá už nesie typické znaky obdobia klasicizmu. Orchester po vedením šéfdirigenta Zbyněka Müllera hral allegro s výborným nasadením, radosťou, triezvou vyváženosťou, s potrebnou ľahkosťou vyspieval opakujúcu sa tému (početné sóla v podaní hobojistky Zuzany Kurimskej Grékovej zneli nádherne a čisto), gradačné úseky mali v sebe potrebnú drámu – napríklad neobvykle stavaná Coda, ktorá zreteľne pripomenie tematicko-motivickú prácu a vygraduje do sledu akordov celého orchestra (zahratých s dobrou dynamikou a pregnantnou rytmikou).
Vhodne zvolené tempo v Andate cantabile con moto spôsobilo, že sme nepočuli rozvláčneho Beethovena, ale kompaktnú, ucelenú časť s pekne vyspievanými sólo úsekmi nástrojových skupín a sólistov. Napokon, skladateľ predpisuje v tejto časti „con moto“, takže oproti zaužívaným tradíciám aj chcel do tejto časti dostať viac pohybu. Precíznosť dynamiky – kultivovane a vyvážene znejúce piána oproti dramatickejším forte, vypracovanosť melodických oblúkov a dobrý zvuk orchestra, ktorý sa ozýva v tejto časti frekventovanejšie navzdory vtedajším pravidlám, vytvorili vhodné premostenie k časti Menuetto. Allegro molto e vivace. Aj keď ešte nesie názov „Menuetto“, vyžaduje si podstatne rýchlejšie tempo (v podstate už ide o Scherzo, ktoré používa aj v ďalších symfóniách) a v tejto línii sa niesla aj koncepcia šéfdirigenta. Tematicky táto časť odkazuje na prvú vetu – interpretácii nechýbala iskra a ľahkosť v rýchlom tempe, hráči mali zrozumiteľný a čistý prednes, napriek rýchlemu tempu vyhrali všetky motívy s porozumením a dobrou artikuláciou. Nechýbala potrebná klasicistická vyváženosť, no aj začínajúca Beethovenova výbušnosť – tretia časť je typická častými dynamickými zmenami v dynamike ústiaca do finálnej časti Adagio – Allegro molto e vivace. Skladateľ opäť začína neobvyklou introdukciou, témou v podaní skupiny prvých huslí v pomalom tempe, postupne sa vrstvia ostatné skupiny nástrojov a až následne sa začne ozajstné finále, ktorým vzdáva úctu Haydnovi. Dobre vygradované aj porozumené – v podaní Košičanov sme počuli vycibreného, kultivovaného, štýlovo interpretovaného, no najmä pochopeného Ludwiga van Beethovena.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dávid Hanko
