Evanjelický farár, pedagóg, spisovateľ, básnik, prekladateľ, redaktor, literárny kritik, významný folklorista, “otec” Laktibrady, Valibuka, Zlatovlásky, Janka Hraška či iných rozprávkových bytostí a rovnako tiež človek, vďaka ktorému mnohí z nás zažili čarovné detstvo. Aj taký bol rozprávkar Pavol Dobšinský, na ktorého dnes, pri príležitosti jeho narodenia, spomíname.
Jeho meno, či skôr jeho tvorbu, pozná snáď každé dieťa. Veď s rozprávkami o Zlatovláske, O popolvárovi najväčšom na svete, či pri iných dobrodružných príbehoch, vchádzali mnohí počas svojho detstva do ríše snov. Od narodenia jedného z najznámejších slovenských rozprávkarov, či inak povedané folkloristov, dnes uplynie už 193 rokov. Kým však bol a aký život prežil Pavol Dobšinský?
Pavol Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v Slavošovciach do rodiny evanjelického kňaza ako prvorodený syn. Študentské obdobie strávil na gymnáziu v Rožňave, z ktorého sa neskôr presunul do Miškovca, kde okrem štúdií zdokonalil aj svoju maďarčinu. V roku 1840 pokračujú jeho študijné kroky na jednu z vtedajších najlepších stredných škôl, na evanjelické lýceum v Levoči. Tu začína i jeho prvá publikačná činnosť, kde ako predseda štúrovskej Jednoty mládeže slovenskej, publikuje básne, recenzie, životopisné portréty a vďaka znalosti srbochorvátčiny, angličtiny, francúzštiny, poľštiny, maďarčiny a ruštiny, i preklady svetových autorov ako Byron, Mickiewitcz, Lermontov, Rousseau či Shakespeare.
Po desiatich rokov vzdelávania v odboroch teológia a filozofia úspešne končí a s farárskou skúškou odchádza do Revúcej na post tajomníka evanjelického farára a etnografa Samuela Reussa, vďaka ktorému sa zberateľské a vydavateľské snahy Dobšinského dostávajú ešte viac do popredia. Pred ukončením lýcea sa Dobšinský v rokoch 1848 – 1849 aktívne zapája do vojenskej služby a pôsobí ako vojak cisárskeho vojska.
Rok 1858 znamená veľkú zmenu v Dobšinského živote. Získava totižto miesto profesora na novozriadenej Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, kde pokračuje i jeho publikačná činnosť a to časopisom Sokol, ktorý svojim obsahom významne ovplyvňuje vtedajší kultúrny život. Na jeho stránkach sa objavujú príspevky a tvorba Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Jána Botta i Janka Kráľa a iných. Pod tlakom okolností sa v roku 1861 Dobšinský vzdáva vydavateľských činností a odchádza na Gemer, do dedinky Driečany, kde až do svojej smrti v roku 1885 pôsobí ako miestny farár.
Folklór bol s Dobšinským doslova spätý od mala. Už ako študent venoval svoj voľný čas problematike ľudovej slovesnosti a zbieraniu ľudových piesní, prísloví, porekadiel, hádaniek, hier, obyčajov a povier. Svoje poznatky nielen poctivo skúmal, ale ich aj v roku 1872 zhrnul do knihy Úvahy o slovenských povestiach. Množstvo tradičných slovenských folklórnych diel obsahovalo prvky šťavnatého humoru a erotiky, ktoré sa podarilo Dobšinskému upraviť do miernejšej podoby. Aj vďaka tomu sa jeho tvorba stala vhodná a úspešná u detského čitateľa. K vrcholom jeho tvorby patrí šesť zošitov obsahujúcich až 64 rozprávok pod názvom Slovenské povesti. Tie vydal spoločne s Augustom Horislavom Škultétym v rokoch 1858 až 1861.
Obsahovo najväčšie dielo vydáva Dobšinský na sklonku svojho života. Prostonárodné slovenské povesti sú zbierkou fantastických, zvieracích, legendárnych, novelistických, realistických i humorných rozprávok a sú do dnešných dní reprezentatívnym dielom slovenskej folkloristiky. Mnohé z jeho rozprávok boli spracované ako filmy či televízne inscenácie, medzi ktorými nemôžme opomenúť napríklad česko-slovensko-nemecký film Mahuliena, zlatá panna v hlavnej úlohe s Ady Hajdum, či Ťapákovho Popolvára najväčšieho na svete.
Spracovala: redakcia mojakultura.sk
Zdroj foto a video: Wikipedia, Literárne informačné centrum, Youtube
