„Z mojich ciest poznám, ako oduševnene sa v zahraničí starej hudbe venujú nielen profesionáli, ale aj množstvo amatérskych hudobníkov. Moja známa dokonca učí veľmi slušný počet detí, ktoré sa špecializujú na historické nástroje už od mladého veku. Podobne stretám mnoho výrobcov rôznych generácií od študentov po mimoriadne aktívnych a inšpiratívnych dôchodcov,“ hovorí pre náš portál Patrik Sabo, ktorý zorganizoval v rámci Dní starej hudby unikátnu výstavu historických nástrojov Theatrum Instrumentorum.
V rámci sprievodných podujatí festivalu Dni starej hudby sa uskutoční podujatie Theatrum Instrumentorum. Počas víkendu v sobotu, 14. júna a v nedeľa, 15. júna, si budú môcť návštevníci na výstave pozrieť unikátne historické nástroje až ôsmich výrobcov. Začnime najprv priestorom, kde sa uskutoční – v Albrechtovom dome. Má pre vás toto miesto osobité čaro? A tiež, je to aj historický kontext týchto priestorov, prečo ste sa preň rozhodli?
Bohužiaľ legendárnu éru Hansiho Albrechta som nemal česť zažiť a poznám ju len z rozprávania pamätníkov. Mám ale k tomuto miestu veľký rešpekt, pretože izby, v ktorých sa bude výstava konať, sú prakticky rodiskom starej hudby na Slovensku. Považujem to za fascinujúcu súvislosť, ktorá z domu Albrechtovcom robí dokonalé miesto pre výstavu. Aj z praktického hľadiska je pre náš počet vystavovateľov dom veľmi vhodný. Majiteľ priestorov dokonale chápe podstatu podujatia, jeho potreby a spolupráca je preto veľmi hladká.
Stará hudba dnes opätovne oslovuje veľkú časť publika, fascinujúca je najmä poučená interpretácia. Počula som už názory, že pokiaľ nie je interpretovaná na historických nástrojoch, vlastne, ani nemá zásadný význam meniť tempá, hrať s precíznou dynamikou, oprosťovať tóny od vibrata – skrátka, že výrazové prvky nenahradia tú hlavnú esenciu interpretácie starej hudby poučeným štýlom. V ktorom „tábore“ názorov sa nachádzate vy?
V prvom rade by som povedal, že niektoré historické nástroje ani nemajú svoje moderné alternatívy. Takže v určitých prípadoch ide o absolútnu nevyhnutnosť. Ak má hráč k dispozícii len moderný nástroj, dokáže sa aspoň do určitej miery interpretáciou priblížiť historickým estetickým kritériám. Avšak čoskoro narazí na limity toho, čo mu nástroj umožňuje. Napríklad v prípade dychových nástrojov, nebude kompatibilný s historickými temperatúrami ladenia, ktoré sa menia v závislosti od interpretovaného obdobia a umožňujú čistejšie súzvuky, s ktorými sa v skladbách počíta. Pochopiteľne, je to len jeden aspekt a výpočet všetkých rozdielov medzi modernými a historickými nástrojmi je rozsiahly.
Theatrum Instrumentorum predstaví deväť výrobcov z rôznych častí Európy: Belgicka, Česka, Francúzska, Holandska, Maďarska, Poľska, Rakúska a Slovenska. Je vôbec možné zorganizovať takéto veľkolepé stretnutie v jeden termín? Spája výrobcov historických hudobných nástrojov okrem vášne pre starú hudbu aj spoločná komunikácia?
Podobné výstavy sú pomerne bežné, ale najmä vo väčších centrách s dlhou tradíciou. U nás sa výstava v skutočnosti deje po prvý krát a len v relatívne malom formáte. Podobnou udalosťou býva výstava popri festivale Resonanzen vo Viedni, ktorá sa už vyše 30 rokov koná každoročne koncom januára. Na poslednom ročníku sa tam stretlo až vyše 80 výrobcov. Treba ale podotknúť, že spolu s festivalovou výstavou v Utrechte ide o jednu z najväčších výstav v Európe, ak nie aj celosvetovo. Ak však uvážime, že u nás ide o pilotný projekt bez tradície, ktorá je často hlavným lákadlom účastníkov, tak deväť vystavovateľov je veľký úspech. Nehovoriac o tom, že máme zastúpený aj napríklad serpent, ktorý sa bežne nevyskytuje ani na najrenomovanejších výstavách. Na rovinu priznám, že by to nebolo možné bez dobrých osobných kontaktov a priateľstiev. Spoločná komunikácia nielen s potenciálnymi zákazníkmi, ale aj medzi výrobcami navzájom je preto jednou z hlavných motivácií. V tomto obore je sieťovanie absolútne kľúčové.
Ako sa vám podarilo logisticky a organizačne doručiť na jedno miesto a v jeden čas výrobcov barokových fláut, viol, hobojov a ďalších nástrojov?
Výrobcovia si celú cestu na podobný typ podujatia organizujú sami. Vrátane ubytovania. Ide vždy o nemalú investíciu spojenú vždy s rôznymi rizikami spojenými s prenosom nástrojov. Náklady sa šplhajú na stovky, ak nie aj tisíce eur. To je vždy tá najstresujúcejšia okolnosť. Ak sa výstava stretne s nezáujmom najmä odbornej verejnosti, resp. hráčov o vyskúšanie nástrojov, zostane po nej len trpká skúsenosť. Preto je mojou veľkou zodpovednosťou voči kolegom urobiť všetko pre to aby sa o konaní výstavy dozvedelo čo najviac hráčov. Dodnes mnohí spomínajú na výstavu v Seville, kde za celý víkend výstavu navštívili len štyria ľudia. Pochopiteľne to má za následok, že sa tam už výrobcovia viac nevrátia a investujú radšej do overených lokalít. Tento víkend je teda v stávke povesť Bratislavy.
Poďme už teraz k jednotlivým reprezentantom Theatrum Instrumentorum. Thijs van Baarsel je výrobca renesančných a barokových priečnych fláut, študoval starú hudbu v Haagu a Amsterdame, kde som sa koncom 70. a 80. rokov 20. storočia vyučil za profesionálneho hráča na zobcovú a priečnu flautu. K výrobe sa dostal vlastne úplnou náhodou – vďaka tomu, že nebol spokojný so svojím hudobným nástrojom. Aké nástroje predstaví v Bratislave?
Od pána Baarsela sú avizované renesančné priečne flauty, na ktoré sa zvlášť špecializuje. A to vrátane tenorových a basových modelov podľa originálov od Raucha a Rafiho, ladené v rozmedzí A = 368 – 408 Hz. Ďalej barokové jednoklapkové flauty podľa historických modelov od Rottenburgha, Stanesbyho, Dennera, Tuerlinckxa a Hotteterra, dostupné v rôznych historických ladeniach v rozmedzí A = 392 – 440 Hz.
Baarsel hovorí, že pri výrobe hudobných nástrojov mu pomáha jeho hudobný sluch, no jeho zmysel pre zvuk a akustiku priniesli ďalší rozmer. Do akej miery rozhodujú tieto faktory pri výrobe historických hudobných nástrojov?
Zručnosť výroby nástrojov v sebe ukrýva aj schopnosť dobre diagnostikovať problémy nástroja, na ktorom pracujeme. Výrobcovi pomáha jeho muzikalita, sluch a skúsenosti z praktickej hry. Zásadnou je ale znalosť akustických princípov nástroja a chápania vnútorných zákonitostí. Inak povedané, vedomosť o tom, ktorý parameter vplýva na aký aspekt nástroja. V týchto vedomostiach sú ukryté aj “tajomstvá” každého majstra. Nie je nič neobvyklé, že mnohí, najmä skúsení nástrojári o týchto špecifikách účelovo vypúšťajú do éteru klamlivé, hmlisté informácie či priam až ezoterické mýty. Na jednej strane sa tým snažia zapôsobiť na zákazníkov a na druhej zmiasť konkurenciu, ktorá pochopiteľne striehne na každú smietku užitočnej informácie. Ale to som trochu odbočil. Výrobca skrátka musí vedieť hrať na nástroj nielen ako interpret ale aj odlišným spôsobom, ktorým rozozná, čo nástroju pomôže byť lepším. Paradoxne, zdá sa, že v niektorých prípadoch, ak je príliš skúseným hráčom, môže to byť pre neho prekážkou. Veľmi kvalitný hráč svojou zručnosťou obvykle dokáže pri hre veľmi efektívne kompenzovať nedostatky nástroja. To je skvelé, ak je interpretom, ale ako výrobca môže tieto chyby poľahky prehliadnuť. Počul som o tom už viacero svedectiev.
Okrem toho, že je výrobcom hudobných nástrojov, je aj pedagógom. Ide o výrobu historických dychových nástrojov na Oskar-Walcker Schule v Ludwigsburgu v Nemecku, ktorá je jednou z mála škôl v Európe, kde sa vyučuje výroba historických dychových nástrojov. Myslíte si, že sa tieto špecializované školy budú vďaka popularite starej hudby, unikátnemu zvuku hudobných nástrojov a dosiahnutiu autenticity prejavu, ešte ďalej popularizovať?
Kiežby to tak bolo. Ja osobne vnímam určitý potenciál v tomto odvetví a z mojich ciest poznám ako oduševnene sa v zahraničí starej hudbe venujú nielen profesionáli, ale aj množstvo amatérskych hudobníkov. Moja známa v Haane učí dokonca veľmi slušný počet detí, ktoré sa špecializujú na historické nástroje už od mladého veku. Podobne stretám mnoho výrobcov rôznych generácií od študentov po mimoriadne aktívnych a inšpiratívnych dôchodcov. Chcem tým povedať, že ma preto veľmi mrzí, keď od rôznych ľudí počúvam o nezáujme študentov hudby alebo muzikológie nielen o starú hudbu, ale niekedy celkovo nezáujem o svoj odbor. A pritom sa mnohí z nich obávajú o svoje uplatnenie. Nechcem vyznieť negatívne, ale toto nás definuje? Apatia a lenivosť? Väčšina výrobcov neštudovali špecializáciu výroby a ja podobne nie. V skutočnosti je to činnosť, v ktorej sa dajú zužitkovať zručnosti z bežného štúdia, na nich vybudovať vlastné skúsenosti a vytvoriť si priestor na uplatnenie. Je to skôr o odvahe a odhodlanosti. Tým chcem odpovedať na Vašu otázku. Špecializovanou školou je už hudobná škola alebo odbor muzikológie. Remeselná stránka sa dá zvládnuť aj bez odbornej prípravy. Ale je pravdou, že školy výroby, najmä strunových a klávesových nástrojov, je možné nájsť.
Ďalším výnimočným hosťom bude Matthew Farley, ktorý vyrába predovšetkým sláčikové nástroje na interpretáciu stredovekej, renesančnej a barokovej hudby. Jeho práca je známa tým, že hudobné nástroje vyrába z tvrdých európskych drevín a nástroje dosahujú pozoruhodne bohatý tón a pritom ľahké hranie. Je aj tento výrobca reprezentantom pokroku, ktorý zaznamenávame v zdokonaľovaní historických hudobných nástrojov? Čím ešte budú jeho nástroje zaujímavé?
V skutočnosti sa s Matthewom ešte osobne nepoznám hoci sme určite boli na niektorých výstavách neďaleko od seba. O jeho kvalite som počul len sprostredkovane. Podobne nepoznám podrobnosti o jeho nástrojoch a som taktiež zvedavý.
Celkovo bude na výstave deväť vystavovateľov, nakoľko nám na poslednú chvíľu účasť potvrdil pôvodom francúzsky husliar pôsobiaci vo Viedni Benoît Gervais, ktorý prinesie svoje barokové husle, violy a sláčiky.
Barokové priečne flauty 18. storočia a drevené hlavice pre moderné flauty predstaví dáma – Lore Hillenhinrichs. Vypočula som si od nej na flaute interpretáciu Bachových Goldbergových variácií (Arie) s violou da gamba a človek má presne ten pocit, že počuje Bacha, ale z úplne inej emocionálnej, zvukovej a farebnej perspektívy, pritom je zachovaný rešpekt voči autorovi. Sú aj takéto transkripcie posúvaním vnímania starej hudby – do niečoho, čo doposiaľ nebolo objavené?
Motiváciou je, predpokladám, rozšíriť si repertoár pre svoj nástroj. Obzvlášť ak ide o takýto známy kus, ktorý sa v kontexte iného dobového nástroja môže ukázať v úplne inom svetle. V starej hudbe sa často pracuje s aranžmánom a hľadaním farieb prostredníctvom kombinácií nástrojov, zvlášť ak nástroje nie sú špecifikované. Práve zvuková farebnosť je azda najväčšou výsadou nástrojov starej hudby.
Nemôžu chýbať ani naši susedia. Viedenský výrobca Roman List predstaví na výstave historické drevené dychové nástroje, mirlitóny a bubenícke paličky. Mirlitón sa bežne používal v hudbe 16. a 17. storočia. Máme vôbec možnosť stretnúť sa na Slovensku s týmito hudobnými nástrojmi?
Roman sa špecializuje najmä na plátkové nástroje ako krumhorny a šalmaje. Mirlitón je špecifický prípad, pretože ide o membranofón a zvuk vytvára hráč svojim hlasom. Jeho modernou podobou je kazoo, malý vtipný bzučivý nástroj. Na Slovensku sa hrou na krumhorny a cornamusy (rovná podoba krumhornu) zaoberá najmä súbor Cornamusica vedená pánom Jurajom Korcom.
Ak sa pozrieme k ďalším našim susedom, nemôžeme opomenúť Bálinta Csidera, veľkého majstra, výrobcu drevených dychových nástrojov, ktorý sa prakticky do dielne výroby nástrojov narodil, lebo jeho otec bol slávnym výrobcom hudobných nástrojov. Zaujímavosťou je, že v Maďarsku majú školy špecializované na výrobu nástrojov – študenti sa spoznávajú, mnohí sa od seba učia, odovzdávajú si tradície. Môžeme len ticho závidieť?
Opäť nechcem vyznieť negatívne, ale nielen vo výrobe, ale aj z hľadiska celkového zastúpenia niektorých nástrojov sme v závese sa našimi susedmi z formátu V4. Tradície hudobného nástrojárstva sme si tak trochu spretrhali aj sami. Základné kamene tu boli a mená ako Franz Schöllnast bol určite osobnosťou európskeho formátu. Dejiny hudobného nástrojárstva kvalitne zmapovala muzikologička Eva Szórádová. Napr. v knihe Hudobné dejiny Bratislavy popisuje, ako sa socialistické zriadenie zasadilo smrteľné rany viacerým bratislavským dielňam. V oblasti starej hudby máme aktuálne základné problémy so zabezpečením už len výučby interpretácie a výučba výroby historických nástrojov v našom kontexte znie celkom ako sci-fi. Treba ale povedať, že sa u nás v oblasti starej hudby okrem súborov s dlhoročnou tradíciou vyskytuje aj viacero veľmi zanietených odborníkov a verím, že sa potenciál bude ďalej rozvíjať. Dúfam, že aktuálna výstava k tejto snahe výrazne prispeje.
Csidera som nespomenula náhodou – jeho študentom bol aj Márton Nagy, ktorý príde na Slovensko. Zaujímavosťou je, že dnes má vlastnú dielňu. Čo na výstave predstaví?
Úprimne, neviem presne. Špecifikoval len “drevené dychové nástroje”. Osobne sa s ním taktiež nepoznám a pridal sa k nám vďaka Thijsovi van Baarselovi, ktorý pána Nagyho pozval.
V ateliéri belgického výrobcu a reštaurátora Pierra Riba nájdeme serpenty a tenorové cinky. Serpenty pochádzajú z Francúzska a hralo sa na nich od konca 16. storočia až do 19. storočia. Práve Ribo je jedným najznámejších výrobcov týchto hudobných nástrojov – dokonca vo svetovom meradle. Tomuto nástroju stačí čembalový sprievod a okamžite zaplní celú koncertnú sálu svojím podmanivým zvukom, dokonca je využívaný aj v súboroch starej hudby. Bude podľa vás aj vizuálnym lákadlom výstavy?
Pierre je mimoriadne skúsený remeselník, ktorý celý život pracoval s drevom. Kým väčšina výrobcov prichádza k výrobe nástrojov najmä z interpretačnej praxe, u Pierra to je skôr naopak i keď aj on bol hudobník a hral na tubu. Má veľmi rozsiahle skúsenosti s materiálmi, pracovnými postupmi a nebojí sa ani moderných digitálnych metód. Napriek svojmu veku intenzívne pracuje aj na výskume historických serpentov s modernou CT technológiu, v čom máme spoločný prienik, nakoľko aj ja spolupracujem na podobnom výskumnom projekte cinkov realizovaným na Haute école de musique de Genève. Je pre mňa mimoriadne inšpiratívnou osobnosťou. Serpent je svojou konštrukciou príbuzný cinkom. Určite je vizuálne atraktívny a verný svojmu menu. Dajú sa na ňom hrať virtuózne skladby, ale je to zároveň veľmi náročný nástroj. Má špecifický mäkký a tlmený tón. Vcelku príbuzný môže byť hráčom na tubu alebo na iné nátrubkové nástroje.
V Albrechtovom dome budete vystavovať svoje hudobné nástroje aj vy. Pomôžem si Vaším citátom k štúdii „Chvála cinku“: Hoc je aj cink malý, bez remesla a sily, nebolo by chvály. / Všetko stále málo, keby sa tak stalo. / Umné ruky, neúnavné pery, tým je treba hudbu zveriť, / aby bolo možné (nielen prianie zbožné) falošného cinku sláve veriť. Aká bola jeho funkcia v starej hudbe?
Povedal by som, že ústredná. A to zvlášť na prelome 16. a 17. storočia. Bol pôvodne nástrojom vežových trubačov a následne vstúpil najmä do sakrálnej hudby spolu s trombónmi. Bolo to v čase počiatkov koncertantného štýlu, kedy sa položili základy viacerých prvkov aj súčasnej hudobnej praxe ako napríklad transponujúce nástroje alebo potreba určitej štandardizácie ladenia. Cink teda zohrával zásadnejšiu úlohu, než sa na prvý pohľad zdá. Je považovaný za jeden z najnáročnejších dychových nástrojov pre svoju flexibilitu intonácie a mimoriadnu záťaž na nátisk. Bol a stále je výzvou. Stal sa legendárnym svojim jedinečným vokálnym tónom, ktorého nádhera sa spolu s intonáciou technicky kryštalizuje až približne 5 rokov pravidelného cvičenia, odkedy na ňom hráč začne hrať. Citovaná báseň je preto veľmi výstižná. Cink bol jednoducho nástrojom profesionálov a je jeden z mála nástrojov, ktorý zanikol najmä pre svoju náročnosť.
Keď sa tak človek pozerá na program, ktorý ste pripravili na víkend, má pocit, že tam môže stráviť celé dva dni a stále mu to nebude stačiť. Ďalšou dámou, ktorá bude na výstave, je Jacqueline Sorel, holandská výrobkyňa zobcových fláut a barokových hobojov a zároveň profesionálna interpretka na zobcovú flautu. Od roku 1987 vyrába nástroje s vlastným rukopisom vo svojej dielni. Snaží sa však prispôsobovať výrobu súčasnej dobe – potrebám interpretov. Opäť sa teda dostávame k otázke, či aj výroba historických nástrojov má svoj vývoj a aké kritériá výrobcovia zohľadňujú?
Je to otázka na celú rozsiahlu diskusiu. Svet starej hudby sa neustále zaoberá dilemou medzi autentickosťou historických kópií a ich adaptovanými podobami, či dokonca úplne novými modelmi historických nástrojov. Zachované historické nástroje sú totiž len zriedka dokonalé. Situácia ešte celkom prijateľná napríklad pri zobcových či priečnych flautách. Ale v prípade historických cinkov len málo ktoré vôbec fungujú ako koherentný nástroj. Príčinou môžu byť aj napríklad zmeny menzúry rozpínaním dreva počas štyroch storočí alebo dodatočné zásahy. Vždy je snaha skúmať a spoznávať historické podoby nástroja. V praxi ale máme interpretov, ktorí chcú mať v nástroji čo najväčšiu istotu, a to vedie k potrebe upravovania pôvodných modelov, alebo dokonca vytváraniu vlastných. Na druhej strane, do problematiky vstupujú aj estetické kritériá moderného publika a od historických nástrojov sa v praxi začnú vyžadovať zvukové a dynamické kvality, ktoré nie sú identické so skutočnou historickou podobou. Aké sú tieto rozdiely a ako sa s nimi vysporiadavame? Odpovede na tieto otázky vás pozývam hľadať na našej výstave.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: Festival Dni starej hudby
