Celé Slovensko smúti. Za pomyselné dvere, ktoré sa bohužiaľ už nikdy neotvoria, totižto odišiel jeden z najvýraznejších majstrov slovenského humoru a satiry Milan Lasica. Jeho nezameniteľná autorská tvorba bola legendárna už počas jeho života, odkaz ktorý po sebe Milan Lasica zanechal, tu však s nami zostane navždy.
Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 v rodnom meste svojej matky, vo Zvolene. Detstvo prežil v rodinnom jednopodlažnom dome so záhradou na Ulici Štefana Moyzesa. Lasica však nebol vždy Lasicom. V jeho krstnom liste sa totižto ešte uvádza meno Milan Samuel Lipcsei. Toto pomaďarčené priezvisko bolo akýmsi pozostatkom jeho starého otca, avšak k priezvisku Lasica sa Milanov otec vrátil krátko po synovom narodení. Zvolen bol Lasicovým bydliskom krátko, po troch rokoch sa s rodičmi presťahoval do Bratislavy. Dôvodom ich odchodu bola nová práca jeho otca – lepšie pracovné miesto v bratislavskej pobočke Tatra banky.
Politika ovplyvnila Lasicov život prvýkrát už v roku 1948, kedy sa po februárovom prevrate dostala k moci komunistická strana. „Tá prvá polovica 50. rokov zasiahla aj nás. Môj otec prišiel o zamestnanie, pretože Tatra banku zrušili. Potom už existovala len jedna banka, Štátna banka Československá. Môj otec bol nútený odísť do výroby, vraj aby získal nejaké skúsenosti ako robotnícka trieda,“ spomína v jednom z rozhovorov samotný Lasica. Nečakané spoločenské zmeny však zasiahli aj rodinné pomery Lasicovcov. Po rozvode rodičov odchádza Milan k svojej starej mame do Pliešoviec. Tam žije nielen so svojou starou mamou, ale spoločne aj so otcovou sestrou Jolankou. Počas tohto obdobia navštevuje aj miestnu školu.
Po krátkom čase strávenom mimo rodičov, si Milana vezme opäť k sebe matka Edita, ktorá okrem nového manžela čaká aj dcéru Veroniku. V Bratislave končí základnú povinnú školskú dochádzku a jeho študentské kroky vedú na gymnázium na Grösslingovej ulici. Aj napriek rozchodu rodičov, si Lasica zachoval so svojou matkou veľmi vrúcny vzťah.
Milana Lasicu k divadelnému svetu priviedol jeho strýko Ernest Šmálik. Práve Šmálik je akýmsi druhým spojením Lasicu s rodným Zvolen. Po vojne sa totižto bývalý odbojár SNP chcel stať študentom medicíny, avšak pre jeho nevhodné politické názory ho zo školy vyhodili. Šmálikove kroky preto smerovali do rodného Zvolena, kde sa pridal do novovzniknutého divadelného súboru DJGT. Šmálik bol pre Lasicu veľkým vzorom, a aj preto sa ako 17- ročný vydáva na dráhu profesionálneho herca a začína študovať na VŠMU.
Počas štúdia sa spoznáva so svojim neskorším nerozlučným partnerom Júliusom Satinským. Práve v tomto období vzniká jedna z najvýraznejších umeleckých a hereckých dvojíc, ktorej unikátny autorský humor ovplyvnil niekoľko generácií. Duo Lasica-Satinský sa stalo akousi ikonou moderného slovenského humoru. „Mojou celoživotnou ambíciou bolo stáť na javisku a povedať niečo, aby sa ľudia smiali,“ znie výrok Lasicu. Už počas štúdia začali spoločne so Satinským vystupovať v Tatra Revue, neskôr aj v Divadle na korze, čo bol ich veľký sen. Doba v ktorej žili, však priala iným snom. Tým, ktoré snívali rovnako ako režim. Lasica vravel: „,Politická satira‘ bola režimom povolená, no my sme boli dvojica, ktorá sa venovala ,humoru‘ a humor ako prejav slobody, ten bol zakázaný. Režim ho nevedel úplne ovládnuť, preto sa ho musel zbaviť.“ Divadlo na korze bolo v roku 1970 zatvorené. Dôvodom bola odvážna kritika režimu a okupačných pomerov. A aby toho nebolo málo, komunisti zakázali akúkoľvek umeleckú činnosť aj Lasicovi a Satinskému.
Ich útočiskom sa v rokoch 1970 – 1972 stalo kabaretné divadlo Večerní Brno, no aj tu boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Po dvojročnom pôsobení museli z Čiech odísť a vrátili sa na Slovensko. Po návrate do Bratislavy sa stali vďaka ponuke Ivana Krajíčka a Kamila Peteraja členmi operety Novej scény, pričom sa podieľali na komediálnych hudobných inscenáciách. Aj v tomto čase bola ich tvorba pod dohľadom štátnych orgánov. Tvoriť však pod drobnohľadom donášačov a doslova dávať si pozor na každé gesto a slovo bolo neskutočne náročné. Aj preto sa viacero umelcov rozhodlo emigrovať. To však nebol prípad Lasicu a Satinského, pretože láska k Slovensku bola oveľa väčšia ako všemožné ataky a úskalia vtedajšieho režimu. Lasica si jednoducho nevedel predstaviť, že by tvoril v inom, ako rodnom jazyku.
Milana Lasicu zneužil komunistický režim aj pri takzvanej Anticharte. Denník Rudé právo totižto tvrdil, že na kontroverznom dokumente, ktorý mal byť reakciou na Chartu 77, figuruje aj podpis Lasicu. Aj keď dokument skutočne obsahoval množstvo podpisov, medzi ktorými nechýbali ani spisovatelia, umelci, skladatelia, hudobníci či iné významné osobnosti, v mnohých prípadoch išlo o zavádzanie, nakoľko mnohí podpisovali listinu v domnienke, že ide iba o obyčajnú prezenčnú listinu a nie akúsi propagáciu režimu. Milan Lasica nikdy idey komunizmu nezdieľal a nikdy do Komunistickej strany Československa nevstúpil.
Od roku 1978 sa Milan Lasica spolu s Júliusom Satinským stali členmi činohry bratislavskej Novej scény. V neskorších rokoch sa kroky dua Lasica-Satinský spájajú s divadlom Štúdio S, ktoré sa do života prihlásilo 12.5.1982 ako umelecká scéna Slovkoncertu – odtiaľ to S v názve, avšak sami pracovníci divadla ho ticho, no programovo považovali za skratku pre satiru. Po niekoľkých mesiacoch od svojho vzniku sa na doskách Štúdia S objavila dvojica Milan Lasica a Július Satinský v pôvodnej televíznej skladačke NIKTO NIE JE ZA DVERAMI (2.11.1982). Postupne tam uviedli premiéry svojich najvýznamnejších hier DEŇ RADOSTI (12.4.1986), NÁŠ PRIATEĽ RENÉ (8.11.1991) aj výber zo starších dialógov JUBILEUM (12.12.1990). Osudovo ovplyvnili podobu Štúdia S nezameniteľnou poetikou. Štúdio S sa v apríli 1999 ako prvé divadlo privatizovalo a aj pod novým názvom potvrdilo to, čo fakticky bolo už niekoľko rokov – zmenilo sa na ŠTÚDIO L+S.
V období revolučného roku 89 sa politika opäť dostala do života Lasicu. S veľkým očakávaním sledoval všetky udalosti a čakal na pozitívnu zmenu. A práve divadlo Štúdio S bolo miestom mítingov významných osobností kultúry a politiky, ktorí sa otvorenou diskusiou pridávali k revolučnému hnutiu. Avšak ani po revolúcii sa ho chápadlá politického sveta nepustili. Počas mečiarizmu sa Štúdio L+S dostalo do nemilosti pre vysielanie satirických relácií s Milanom Markovičom.
Milan Lasica však nebol len výnimočný herec, bol aj spevák, režisér a humorista. Azda najznámejším hudobnom-zábavným programom, ktorý tvoril spoločne s Júliusom Satinským, bola relácia Ktosi je za dverami, na ktorú neskôr nadviazali voľným pokračovaním s názvom Všetci sú za dverami. Lasica svojim humorom neskôr bavil všetkých aj v relácii SEDEM.
Lasica sa objavil aj v niekoľkých nezabudnuteľných filmových rolách, napríklad v kultových Svěrákových Troch veteránoch či Rapošovom filme Utekajte, už ide!
Ak by sme povedali, že humor a herectvo bolo to najmilšie v živote Milana Lasicu, spev by sme bez ostychu mohli zaradiť hneď na druhé miesto. Práve vďaka svojmu nezameniteľnému hlasu, ktorý Lasica venoval viacerým skladbám, sa tieto pesničky doslova stali ľudovými hitmi. Mnoho skladieb vytvoril spoločne s Jaroslavom Filipom a Júliusom Satinským. Za zmienku určite stoja napríklad skladby Do batôžka, Bolo nás jedenásť či osudová Ja som optimista. Poctu speváckej tvorbe Milana Lasicu zložil aj jazzman Peter Lipa albumom Lipa spieva Lasicu.
Ako 22-ročný sa Milan Lasica po prvýkrát oženil so Zorou Kolínskou, no ich manželstvo sa po ôsmich rokoch rozpadlo. Po jeho druhom 37-ročnom partnerstve s Magdou Vášáryovou, známou slovenskou herečkou, političkou a diplomatkou bude za legendou smútiť nielen jeho manželka, ale aj jeho dve dcéry Hana a Žofia.
Milan Lasica patril k najvýraznejším a najuznávanejším osobnostiam domáceho spoločenského života a ako zvykol hovoriť: „Smrť príde obyčajne vtedy, keď si človek myslí, že je veľmi ďaleko.“ opustil tento svet nečakane, avšak s noblesou jemu vlastnou, na doskách milovaného divadla po odspievaní pesničky Ja som optimista. Lasica už zostane navždy len jeden.
Spracovala: redakcia mojakultura.sk
Zdroj foto a video: Archív Milana Lasicu, Ctibor Bachratý, archív TV Joj, archív Štúdio L+S
