Ak čakáte, že film Utøya, 22. júla, bude akčnou krvavou drámou plnou kriku, krvi, namakanej kamery a detailov na psychopatického vraha, hlboko sa mýlite. Severská kinematografia má od hollywoodskeho spôsobu rozmýšľania ďaleko.


O čom je snímka Utøya, 22. júla? Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami, ktoré sa stali v tento tragický deň v roku 2011 na nórskom ostrove, keď pravicový politický aktivista Andreas Breivik zabil 77 ľudí – účastníkov letného pobytu mládežníckej organizácie Nórskej strany práce. Táto masová vražda šokovala celý svet a tento film je nakrútený na základe reálnych svedectiev. Film uchováva princíp jednoty miesta a času, je nakrútený formou akoby jedného záberu, ktorý sugestívnou kamerou sleduje pohyb hlavnej aktérky – 18 ročnej Kaji a ďalších vyplašených teenagerov, ktorí zo začiatku netušia , čo sa deje, len počujú neprestávajúcu streľbu a v panike bežia a pokúšajú sa ukryť. Scenár filmu je založený na rozhovoroch s tými, ktorí prežili a snaží sa čo najvernejšie zachytiť pocity mladých, ktorí boli počas útoku na ostrove. Popisuje udalosti z ich perspektívy a ukazuje, ako sa zachovali v tejto hraničnej situácii. S ohľadom na pozostalých sú postavy filmu fiktívne.
Severania vždy točili špecifickým spôsobom. Tak aj teraz. To, čo hrdinovia príbehu prežívajú na vlastnej koži, prežíva aj divák v kine. Všetky tie „hektolitre“ hrôzy, ktoré sa valia z plátna, ostávajú na pleciach publika. Všetci dôverne poznáme príbeh vraždiaceho psychopata Breivika, ktorí bez milosti vraždil mladých ľudí na ostrove, napokon, jeden z účastníkov Bjorn, bol aj na Slovensku porozprávať svoj príbeh. Bol ten, ktorý prežil. Bol ten, ktorý hľadel paralyzovaný do hlavne Breivikovej zbrane a ťažký vlnený sveter ho stiahol do studenej vody. Bol ten, čo po tejto tragédii dva roky nevychádzal z bytu. Napriek tomu dnes vraví, že necíti voči človeku, ktorý pred jeho očami zavraždil jeho kamarátov, nenávisť. Film však neukazuje tvár vraha, možno z úcty k obetiam. A možno aj o to je desivejší. Počujete totiž len výstrely. Ale vidíte. Vidíte vystrašené detské tváre, vystrašených mladých ľudí, počujete náreky, krik, zúfalstvo, hrôzu a zrazu neviete, či sledujete dokument alebo hraný film. Majstrovské filmové dielo, ktoré nepotrebovalo žiadny špeciálny strih. Strach sa v snímke strieda s nekľudným pokojom. A ten ako divák cítite tiež. Tento nával emócií prepojený s akčnou kamerou a hlavnou hrdinkou Kajou, ktorá sa zúfalo snaží nájsť svoju sestru a vy jej príbeh prežívate tiež, je kľúčovým momentom snímky. Keď Kaja bojuje, bojujete s ňou. Keď to už vzdáva, ste pasívny tiež. Keď beží, bežíte s ňou. Keď sa brodí bosá v chladnej vode, cítite ten chlad tiež. A kamera, tá je v pätách hlavnej hrdinky neustále. Je nesmierne akčná, priam dokumentárna, veľmi živá a to je jeden z momentov, prečo všetky emócie tak intenzívne prežívate spoločne s ňou. Niečo také autentické ste v kine už dávno nezažili, priatelia. Správa o tomto ohavnom čine obletela svet, ale bola vzdialená, nikdy nebola tak blízko ako teraz, keď ju sledujete v kine. Vidieť ju na plátne a ešte v takejto reálnej podobe, desivej, hrôzostrašnej, keď v intervaloch každých pár sekúnd pociťujete na vlastnej koži strach zo smrti, lebo je neuveriteľne blízko hlavných hrdinov, a teda aj vás, znamená jediné: pocit bezpečia je dnes len jedna veľká ilúzia. Skúste si spomenúť, keď budete sledovať tento film, ako bezstarostne hovorí do telefónu účastníčka tábora vetu: „Mama, veď sme na najbezpečnejšom mieste na celom svete!“


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno