S naliehavými správami o stave klímy prichádza do módy aj melanchólia. Azda najťažšou skúškou pre každého, koho občas potrápia spomienky na tuhé zimy a lepšiu úrodu, je vyrovnať sa so skutočnosťou, že nič už nebude tak, ako to bolo pred tým. S touto emóciou z nenávratnosti doby minulej sa snaží pracovať aj nový film Utama od režiséra Alejandra Loayza Grisiho.
Na to, aby sme mohli uvažovať o nezvratnej zmene, musíme poznať zástupcu histórie, jeho pamäť, ale aj jeho mladý náprotivok. Tichá dráma Utama toto všetko obsahuje a nepochybne tým odkazuje na boj s nostalgiou u mnohých diváčok a divákov, nevynímajúc mňa samotného.
Ústrednou témou filmu je všadeprítomná klimatická zmena. V niektorých častiach sveta spôsobuje iba mierny diskomfort, inde znamená epochálny zvrat v spôsobe života. Virginio a Sisa, pár kečuánskych domorodcov z Bolívie, si žijú svoj jednoduchý život v hlinených domčekoch uprostred širokej náhornej plošiny. Sú tu izolovaní od civilizácie, a preto by sa celkom logicky mali vyhnúť jej moderným problémom. Lenže vplyv človeka na prírodu už dávno nie je nikoho osobná vec. Niekde ďaleko vo veľkých mestách, o ktorých Virginio a Sisa nikdy nepočuli a zrejme si ich ani nevedia predstaviť, ľudský druh už zabudol na to, že pochádza z prírody, a tak sa neštíti ju bezohľadne ničiť. Keďže planéta nám už začína byť primalá, vplyv ľudského egoizmu zasahuje aj do života tých, ktorí si svoje okolie ešte stále vážia, starých Kečuáncov. O globálnom otepľovaní asi veľa nepočuli, no vnímajú ho intenzívne. Viesť život starým spôsobom začína byť pre nich nemožné. Stáročné istoty, ako je príval dažďov a voda v studni zanikajú. Hrdinom, ktorí celkom iste reprezentujú skutočných obyvateľov náhornej plošiny zostávajú dve možnosti: odísť do mesta za jednoduchším životom alebo odolávať čoraz ťažším podmienkam pre udržanie toho tradičného života, ktorý ešte existuje a bude existovať aj zajtra, no pozajtra už nemusí.
Premenu času však film vyjadruje aj v úplne inej rovine, a to medzi dvoma generáciami, starými rodičmi a ich vnukom. Vážiť si časovo ohraničenú prítomnosť starých rodičov je jednou z najmúdrejších vecí, aké môže mladý človek v živote urobiť. Kto mal to šťastie, že mohol prežiť detstvo v blízkosti prarodičov a nadobudol s nimi vzťah umiestnený na pomedzí rodičovstva a kamarátstva, iste si uvedomil aj prchavosť, aká k tomuto vzťahu neodmysliteľne patrí. Režisér Grisi umocnil vedomie pominuteľnosti procesom prelievania života z jednej generácie do druhej. Tento proces odovzdávania musí byť zároveň sprevádzaný smútkom aj láskavosťou, v prípade Utami aj určitými výčitkami a nevrlosťou. Ako veľmi sa to podobá umierajúcej prírode? Virginio a Sisa podliehajú starobe a ich krehnúce telá musia čeliť otázkam, čo bude keď sa jeden z nás pominie? Ako dlho si udržíme súčasnú každodennosť? Vysychajúce vodné zdroje merajú zostávajúci čas a je vidieť, ako rýchlo ho ubúda. Pokojný život nahlodáva tiché napätie, ktoré na prvý pohľad nevidno. Aby ho autor ešte zvýšil, pridal postave Virginia zhoršujúci sa kašeľ, ktorý patrí bližšie nešpecifikovanej chorobe. Voľba tohto motívu ničím neprekvapí, ale svoju účel splní. Všetko speje ku koncu a postavám nezostáva nič iné, iba predlžovať svoje dni, kým sa dá.
Grisi pracuje s detsky jednoduchými prejavmi lásky, ktoré neverbálne, len obrazovo vyjadrujú prostý cit medzi manželmi. Nemusia kvôli tomu vydať ani hlásku. Sú to drobné momenty, úsmevy, ktoré obmäkčia práve toľko, aby sme s postavami súcitili, ale neboli pri tom emočne žmýkaní. Počas toho v plnej miere sledujeme, ako sa z nepredstaviteľného stáva realita. Starý svet je zredukovaný na posledné záchvevy života a čoskoro celkom zanikne. Obe línie – vzťahová aj prírodná – sa navzájom dopĺňajú a sú si podobenstvom.
Rozhodnutie nakrútiť Utamu ako hraný film s nehercami má svoje opodstatnenie. V jednoduchom príbehu bez odbočiek možno sledovať veľa režijne zdatných momentov, ktoré by vo formáte dokumentu – a teda bez jasne určenej dramatickej línie – nemali vo filme miesto a už vôbec nie súčasnú údernosť. Akcia sa často odohráva vo vnútri dlhých záberov, priečne rozdelených horizontom. Myslieť pri tom budete na všadeprítomný prach a sucho, kde sa posledná voda nachádza v telesných bunkách hrdinov. Grisi je známym a úspešným fotografom a s vedomím toho možno prisudzovať zvýšený význam obrazovým atribútom. Rozostrený obraz spôsobuje v oku diváka fatamorgány vo chvejúcom sa vzduchu, ostré prestrihy z pôdy s kúskami snahy dopestovať trochu obilia na suchú, popraskanú, umierajúcu zem a starý kondor vznášajúci sa nad hlavou Virginia ohlasujúc blížiaci sa koniec a smrť, pri ktorej treba zostať verný svojím zásadám. Napriek znamenitej filmovej reči neviem zahnať otázku, či by Utama fungovala lepšie ako čistokrvný dokument.
Témou, prostredím aj štylizáciou je film podobný Krajine medu z roku 2019, ktorá predáva podobné posolstvo s väčšou a nekompromisnejšou naliehavosťou. Rovnako pracuje s blížiacim sa koncom a nevyhnutnou zmenou, no vďaka dôvernosti zobrazenia a tichom odstupe od skutočnosti vypovedá o konečnosti presvedčivejšie a zanecháva podstatne hlbší vrub. Na opačnej strane stojí Utama so svojimi skostnatenými dialógmi, ktoré medzi sebou vedú neherci. Slovami presne vysvetľujú to, čo stačí vidieť, a to zanecháva pocit, že už tak tichá Utama mohla byť ešte tichšia. Isteže nemám problém uveriť, že život Kečuáncov je zo dňa na deň ťažší, no filmové umenie je príliš citlivé na vierohodnosť a aj jedno zlé rozhodnutie môže poznačiť niekoľko dobrých. Napriek tomu tvrdím, že silné scény fyzickej nemohúcnosti a ďalšie obrazy potvrdzujúce režijnú vynaliezavosť, zručnosť a možno aj trpezlivosť, zostávajú nepremožené. Navyše, všadeprítomná autentickosť dáva ľahko zabudnúť na dramatizované rozprávanie a väčšinu času sa výpoveď nakláňa práve k dokumentarizmu.
Utama je láskavým príbehom o zraniteľnosti človeka aj prírody. Vo Virginiovi aj okolo neho sa nachádza tvrdosť a zaťatosť, ktorá môže odradiť, no pri správnej dávke snahy sa otvorí a preukáže láskavosť. Virginio a Sisa mali to šťastie, že za nimi prišiel vnuk, ktorý nezabudol, a hoci moderného človeka v sebe nezaprel, bol ochotný načúvať tradícii a podržať ju na jej ceste ku koncu. Napokon prichádza aj vytúžený dážď a na malý moment sa zdá byť všetko ako za starých čias. Minulosť sa nám občas ukáže v živej spomienke a prinavráti niekdajšiu radosť. Tak si to v týchto chvíľach ilúzie vážme, pretože už nič nie je naozaj tak, ako to bolo kedysi.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
