Počas víkendu sa v rámci Kultúrneho leta na Hlavnom námestí uskutočnil večer, ktorý prezentoval tureckú kultúru, tradície, históriu, ale aj kávu či baklavu.
Bratislavské Hlavné námestie sa už tradične zaplnilo ľuďmi, ktorých fascinuje turecká kultúra – nesmierne bohatá a má čo divákovi ponúknuť. A veľvyslanectvo Tureckej republiky v spolupráci s BKIS si skutočne dali záležať, aby vybrali z toho množstva, ktoré krajina polmesiaca ponúka, to najzaujímavejšie. Na námestí rozvoniavala pravá turecká káva, ktorá bola skvelou vstupnou bránou tohto večera. Samozrejme, nechýbala ani šarmantná, mimoriadne inteligentná a príjemná dáma – veľvyslankyňa Tureckej republiky v Bratislave Hatice Aslıgül Üğdül, ktorá má v sebe takú prirodzenú charizmu a ľudskosť, že vďaka jej prítomnosti nadobudol večer aj ďalší jedinečný rozmer.
Dokonca sme sa počas programu dočkali aj prednášky o histórii tohto obľúbeného kofeínového nápoja, ktorý má v Turecku úplne iný význam ako ten konzumný u nás. Sila, vôňa a chuť kávy je neporovnateľná s tou našou – jej fascinujúca horkosť spoločne s výraznou arómou doslova vzkriesia všetky vaše zmysly, nielen chuťové bunky. Ak ju skombinujete s tradičnou pochúťkou, omamne sladkou baklavou, táto zmes chutí má spoločne takú moc, že vás doslova katapultuje do Turecka aspoň vo vašej fantázii.
Tieto „doplnky“ neboli hlavným programom večera, aj keď boli podstatným zážitkom. Po úvodnom čísle mladého tureckého huslistu, ktorému rozhodne nemožno uprieť talent, sa na pódiu zjavili tzv. Whirling Dervishes a svojím obradným tancom, ktorý symbolizuje jednotlivé etapy na ceste k Bohu, priam opantali publikum. Azda niet človeka, ktorý by nepoznal tento špecifický tanec, ktorý – len na prvý pohľad, spočíva v tom, že sa tanečníci v širokých sukniach krútia dokola, až kým sa nedostanú do tranzu. Tento pohyb dokážu vykonávať aj celé hodiny a hoci na pódiu v tento večer išlo o skrátenú verziu, aj tak bolo možné cítiť mágiu a obradný rituál, ktorým prezentovali aj náboženstvo. V Turecku sú azda najznámejší tanečníci členovia rádu Mevlevi a sú pomenovaní podľa zakladateľa Mevlana z Centrálnej Anatólie – mesta Konya. Symbolom tohto mesta je buď obilná placka alebo zelená veža – miesto posledného odpočinku Mevlana. Zelený a oranžový bol aj odev tanečníkov s výnimkou sprevádzajúceho duchovného vodcu, ktorému sa tanečníci na začiatku rituálu, počas svojej cesty spojenia s Bohom, klaňajú.
Už hudba, ktorá začína hrať pred samotným obradom, je mystická a vyvoláva v poslucháčoch pocit hypnózy. Aj špecifická pokrývka hlavy je súčasťou oblečenia tanečníkov. Vysoké turbany v kombinácii so širokými sukňami boli na tanečníkoch mimoriadne efektným prvkom a aj časť obecenstva, ktorá sa s takýmto rituálnym tancom nikdy nestretla, musela vycítiť, že ide o uctievanie tradície a histórie tejto krajiny. Toto turecké kultúrne bohatstvo je dnes zapísané do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, cesta bola zložitá, no najmä náročná.
Mevlana – perzský básnik, teológ a mystik, zakladateľ sufistického rádu tancujúcich dervišov, sa narodil začiatkom 13. storočia v „dobrej“ rodine a dostalo sa mu aj kvalitného vzdelania. Jeho pokrokové myslenie v mnohom tvarovalo filozofiu dervišov. Ešte pred jeho príchodom do Konye sa v meste zhromažďovali umelci a utečenci z islamského sveta. Práve toto mesto sa stalo centrom sufizmu (islamskej mystiky) a práve tancujúci derviši sú mystickou vetvou islamu. Tanec sa pre nich stal cestou, prostredníctvom ktorého nadväzujú kontakt s Najvyšším. Tradície tohto rádu pretrvávajú až podnes, hoci v roku 1925, keď sa k moci dostal Atatürk, prísne zakázal všetky sekty, kde figurovali aj derviši. Vďaka tradícii sa však dostali derviši do priazne vyššie postavených ľudí a práve tí ich zachránili pred zánikom. Nápad spraviť z tejto tradície atrakciu pre turistov a prezentovať ju ako kultúrne dedičstvo zabezpečil aj to, že dnes je aj Mevlanovo učenie aj dervišský tanec pamiatkou chránenou UNESCO.
Tieto historické fakty nespomíname náhodne. Úzko totiž súvisia s obradnými rituálmi dervišov, hudbou, tancom, meditáciou, ktorými sa dostávajú do extatického tranzu. Ich špeciálne krútiace pohyby (tanec realizujú v pôstnom období) so širokými sukňami pôsobia na pódiu ako umelecké dielo blízke nielen k meditácii, ale ide o natoľko silný vizuálne silný zážitok, ktorý svojím spôsobom pripomína výtvarné umenie v pohybe.
Ďalším rozmerom je skutočnosť, že tanec dervišov nie je forma zábavy, ale duchovným rituálom. Aj počas ich vystúpenia na námestí bolo v publiku priam hrobové ticho. Dostať sa bližšie k Bohu pomocou hudby a tanca a magické divadlo na pódiu obecenstvo veľmi dobre chápalo a ponorilo sa do tejto cesty spoločne s tanečníkmi a hudobníkmi. Mimochodom, derviši zasväcujú do tanca už malé deti – aj počas Tureckého dňa boli na scéne malý chlapec a dospelý tanečník. Otáčanie v kruhových pohyboch je aj fyzicky nesmierne náročné, preto bolo len logické, že dieťa svoj rituálny obrad ukončilo skôr a dospelý tanečník v tanci pokračoval. Ďalším podstatným momentom pri tomto hypnotickom tanci je postavenie rúk. Jednu ruku majú tanečníci pozdvihnutú smerom k oblohe a druhú k zemi, aby mohla energia prechádzať telom z neba do zeme. Vďaka tomu získava derviš slobodu, oprostí sa od pozemských starostí a cesta spojenia s Bohom je otvorená.
Vystúpenie tureckých dervišov bolo unikátnym predstavením, ktorý si človek zapamätá navždy. Energia, ktorá priam sršala z pódia, zanietenosť tanečníkov a rituálne prvky v ich umení boli také presvedčivé a silné, že zanechali v publiku hlboký duchovný zážitok.
Tým však ešte večer zďaleka nekončil. Turci sa vedia zabávať naozaj spontánne, celým svojím srdcom – a to im dožičila kapela Aora a la Turca, ktorá kombinuje prvky východnej a západnej kultúry. Na jednej strane využíva tradičné hudobné nástroje ako oud, darbuku či typické perkusie, na druhej strane však prináša typické tanečné rytmy, ktoré doslova rozprúdia krv v žilách. A pre tento temperamentom charakteristický národ nie je potrebné viac. Formácia svojou živelnou hudbou roztancovala publikum a ukázala obyvateľov Turecka tak, ako ich poznáme: spontánnych, veľkorysých, dobrosrdečných, temperamentných, veselých, dbajúcich o svoje tradície, no najmä ako ľudí, ktorí si hlboko vážia svoju históriu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave
