Rozhlasáci sa predstavili pred publikom v netradičnej, zaujímavo vyskladanej dramaturgii: zneli výsostne skladby Beethovena, so zahraničným sólistom, orchester dirigoval Konstantin Ilievsky.

 

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu sa konečne postavil pred publikum. Piaty abonentný koncert 93. sezóny bol dramaturgicky zostavený výlučne z diel Ludwiga van Beethovena, pričom každé z diel predstavovalo nielen unikátny zážitok, ale aj osobitosť z hľadiska hudobnej formy, žánru, estetiky, posunu, čo sa kompozície týka.


Už úvodné takty prvej skladby – Leonóra č. 3, predohra, op. 72b – mohutné fortissimo a vzápätí, kontrastné pianissimo, presvedčili, že orchester pod vedením Ilievskeho, je pripravený mimoriadne detailne. Úvodné Adagio predohry, zahrané s patričným pátosom, následné, svižné Allegro v dobre nasadenom tempe – Leonóra č. 3 patrí medzi najveľkolepejšie predohry v orchestrálnej literatúre a koncepcia dirigenta tomu zodpovedala. Konstantin Ilievsky je dirigent, ktorý si dielo naštuduje aj z teoretického hľadiska. Presne vedel, ako k jednotlivým kompozíciám pristúpiť: dodržal formálnu čistotu klasicizmu, ktorá je prísna vo všetkých troch uvádzaných dielach večera. V Leonóre je to napríklad klasická sonátová forma. No zároveň, dbal o to, aby vyrozprával dramatický príbeh, ktorý tak jasne cítime z Beethovenovej hudby: boj dobra a zla, kontrast temnoty a svetla, cestu z väzenia k slobode. Je priam bytostnou súčasťou kontrastne vystavanej hudby, tematicky skomponovanej tak, že jej emocionalita doslova kreslí vnútornú drámu hrdinov a príbehu, ktorý prežívajú – väzneného Florestana a jeho manželky Leonóry, ktorá ho oslobodí.


Kým niektoré ouvertúry sú na koncertoch akoby „do počtu“ – tvoria doslova úvodnú, nevyhnutnú výplň na správne „rozohriatie“ orchestra, Beethovenova Leonóra č. 3 so sebou prináša ozajstnú drámu a krásu. Vystavať jej zmysluplný, dramatický príbeh, no pritom dodržať precíznu klasicistickú formu, dbať o kontrasty, zmenu temp – to všetko musí mať nielen logický celok, no najmä hudobné majstrovstvo a bravúru.

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu hral pod taktovkou precízneho, gestami zrozumiteľného a presného Ilievskeho. V spomínanom prvom úseku Adagio dosahovali sláčiky potrebnú hĺbku, v zrýchlení zase potrebnú ľahkosť. Ani nepatrné nedostatky v plechových dychoch nenaštrbili silný emocionálny zážitok z tohto diela: bol totiž mimoriadne dobre prežitý, emocionálne silný a napriek tomu, vždy príkladne v línii klasicizmu. Témy boli zreteľne vyartikulované, nástupy presné, sóla vyspievané čisto (napríklad flautové), keď sa po trúbkovom (pekne interpretovanom) vstupe ohlasujúcom oslobodenie Florestana zmenila nálada v radostnú, zrazu sa presvetlil celý orchester. Zvuk, ktorý dokázali dosiahnuť, bol presne ten, ktorý si kompozícia vyžadovala – či už v prvej, dramatickejšie stavanej časti či veselom, brilantne znejúcom finále. Bez toho, aby sa dostali do romantizmu, to by bola chyba. V tento večer znel štýlovo čistý, presvedčivý, dramatický Beethoven – samostatne stojace symfonické dielo a rozhlasáci sa predviedli v mimoriadne dobrej forme.


Večer pokračoval ďalším, rozsiahlejším kusom Beethovena – na programe bol Koncert pre klavír a orchester č. 3 c mol, op. 37 s unikátnym sólistom. Holanďan Ronald Brautigam je ozajstným odborníkom práve na hudbu obdobia klasicizmu a raného romantizmu. Majstrovsky ovláda hru na moderných i dobových hudobných nástrojoch a v jeho diskografii nájdete kompletné cykly diel predstaviteľov prvej Viedenskej školy – Haydna, Mozarta, Beethovena, ale i ďalších skladateľov.

V prestávke sme si mohli vypočuť rozhovor s interpretom v štúdiu Rádia Devín. Priznal, že spomedzi všetkých piatich klavírnych koncertov je práve tretí jeho najpreferovanejším, čo nie je až také prekvapivé, pretože práve ten je medzi klavírnymi koncertmi Beethovena highlightom. Svojím spôsobom sa v ňom už zosobňuje všetko to, čo v skladateľovi poznáme: tragické životné udalosti, ktoré formovali nielen jeho komplikovanú osobnosť, no i temperamentná hudba plná osobitostí. Formou prísne klasická, no výrazom už jednou nohou v romantizme. Búrlivá, temne dramatická a zároveň skľučujúca tónina c mol, odkazujúca na „Osudovú“ symfóniu je výsadou tohto diela.

Mnohí tento koncert prirovnávajú v istých detailoch k mozartovskému štýlu, no treba poznamenať, že dielo má v sebe priveľa turbulencií, ktoré celkom otvorene búrajú tradičné klasicistické konvencie na to, aby sme mohli takto jednoznačne zadefinovať tieto paralely. Cítime to najmä v prvej časti – je plná búrlivých pasáží a v centre diania je klavír, napriek tomu Brautigam nepristúpil k interpretácii „hrubou silou“. Jeho hra predstavovala ozajstný zážitok. Allegro con brio uviedol orchester s detailným, prepracovaným citom pre frázovanie a dynamiku, jednotlivé skupiny hrali vyvážene, s presnosťou a vycizelovanosťou. Téma sa pekne niesla v priestore, mala dobrú, beethovenovskú, gradáciu, pekne stavaný oblúk, odťahy zneli jednotne a vypracovane.

Mnohí klaviristi už prvý vstup zvyknú interpretovať viac kontrastne – beh a sled akordov vo forte a následná spevná melodika s triolami v ľavej ruke (až romantického charakteru) láka k typickej výbušnosti v úvode a veľkému, rozcítenému pianissimu v téme. Brautigam však takýto veľký kontrast nespravil, o to však bola jeho hra čistejšia, precítenejšia, no s potrebnou dávkou triezvosti. Dokázal nájsť balans medzi dávkovaním triezvych klasicistických konvencií a romantických emócií tak, aby z Beethovenových tém znela štýlovo a technicky čistá hudba. Vyváženosť a ľahkosť boli zásadnými znakmi jeho interpretácie, ktorú korunovala sebaistota pohybu po klaviatúre. Fascinujúca bola aj jeho práca s tempom – nepatrné zmeny, no citeľné, ktoré tým správnym dávkovaním poznačili melodiku, no nikdy nie viac, aby ju vychýlili z daného tempa, alebo aby prešli do prehnanej, agogickej roviny. Brilantne čisté arpeggia sa môžu zdať technicky jednoduchou záležitosťou, no aj tie vedia pokaziť mnoho. Dokonca našiel ideálny spôsob interpretácie staccata, ktoré zvyčajne klaviristi hrajú príliš ostro alebo naopak, mäkko, čo už však stráca na skutočnom význame staccata. Holandský interpret sa pýši dokonalou technikou, no zároveň, jeho interpretácia Beehovena k poslucháčom neprehovárala pretechnizovanou rečou. V prvej časti bola bravúrna aj kadencia v jeho podaní – čistota trilkov, bezchybné behy, precítené spomalenia, gradácia bez tých tvrdých forte úsekov, ktoré často u Beethovena (mylne) počúvame. Jednoducho – virtuóz, ktorý dokázal ohúriť brilantnosťou a bravúrou, rýchlym tempom, no zároveň citom.

V tomto všetkom bola pozoruhodná úloha dirigenta – Konstantin Ilievsky je totiž sám vynikajúci klavirista, okrem iného je práve Beethoven v jeho repertoári obľúbeným autorom. Rovnako má tento klavírny koncert dôsledne naštudovaný, sám ho ako klavirista hral, takže dokázal viesť orchester k tomu, aby spoločne s interpretom dýchal. Nechal sólistu vyniknúť, pretože Brautigam nie je typ interpreta, ktorý sa v tutti pasážach derie dopredu. Rytmicky bol orchester absolútne presný a bolo zjavné, že tento výnimočný klavirista posúva teleso, zároveň so schopným vedením Ilievskeho, na vysokú interpretačnú úroveň.

V druhej časti, Largo, pokračovali rozhlasáci so sólistom v dobre nastavenej koncepcii dirigenta – plne nechali vyniknúť sólistu. Spevný klavír sa doslova niesol najprv v sprievode sláčikov, v nekonečnej melódii, následne dychov (pekne vyhratých – nosná bola najmä flauta). Asi len ťažko nájdeme v skladateľovom diele taký dojemný lyrický part, ako práve túto časť klavírneho koncertu. Ide o tok emócií snúbiacich sa s poetizmom a krásou, skrátka, rozhodne jeden z neho najkrajších pomalých kusov, aké napísal. Zrazu je všetka tá búrlivosť prvej časti preč, ostáva len poézia, neha a vrúcny cit.

Vo finále je skladateľ opäť iný – náladou i formou. Rondo. Allegro je svižné a hoci poslucháč môže mať pocit, že dielo je striedaním rôznych nálad, je skôr škálou rozmanitých klavírnych techník. Beethoven ako klavirista veľmi dobre vedel, čo si môže dovoliť napísať pre interpreta. Rýchle, technicky náročné časti sa v klaviristovom podaní nestali technickými pretekmi bez výrazu. Dokázal ich hrať s ľahkosťou, v primerane nasadenom tempe, spevne, zreteľne artikulujúc.

Večer po prestávke vrcholil tretím Beehovenovým dielom: Symfónia č. 6 (Pastorálna) F dur, op. 68 je na interpretáciu náročným dielom. Nielen tým, že je 5-časťová, sa vymyká typickej symfonickej tvorbe. Práve touto, na program naviazanou symfóniou, je už skladateľovo dielo, a to doslova, na začiatku éry nového slohu – romantizmu. Večer teda ponúkol tri úplne odlišné diela – predohru, klavírny koncert a symfóniu, ktorá už nesie prvky romantizmu.

Orchestru sa podarilo dosiahnuť nádherné zvukomalebné plochy, scény prepojené s prírodou (tie sme si ihneď vedeli vizualizovať), vyspievať melodiku vychádzajúcu z ľudovej hudby – dielo bolo uchopené komplexne nielen zvukovo, ale i tektonicky. Ak odhliadneme na to, že interpret sólo lesného rohu zrejme nemal svoj deň (išlo o mladého hráča, ktorý viac krát pochybil), orchester sa ukázal vo vynikajúcej forme: je to symfónia plná nálad – od šťastných pocitov z príchodu na vidiek, cez ďalšiu, dlhú časť (Horský prameň), Vinobranie až po zásadnú zmenu nálady – Búrku. Je až neuveriteľné, ako invenčne dokázal Beethoven využiť v orchestri zvuky prírody – v tejto súvislosti chválime nielen flautu, ale napríklad aj fagot či samozrejme, ďalší symbol lyrickej, pastorálnej nálady – hoboj. Pre neskororomantických autorov bolo práve toto dielo inšpiratívne a mnohé veci od skladateľa odpozorovali (motív kukučky a podobne).

Výrazový aj energický opak Osudovej symfónie dodal vďaka presvedčivým interpretačným výkonom, dostatok optimizmu. A v tomto čase si lepší záver koncertu ani nevieme predstaviť.

 

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Milan Krupčík/RTVS

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno