Dvojhodinový film Margrete – kráľovná severu vás vtiahne do deja aj vďaka výborne napísanému scenáru. Hoci prioritne môžeme hovoriť o umne vystavanej dráme, často využíva briskný humor, ktorý je v snímke mimoriadne osviežujúcim prvkom.
Jeden z úvodných filmov tohtoročnej prehliadky severských filmov SCANDI, Margrete – kráľovná severu, otvára tému ženy ako silnej líderky národov. Je však podstatne väčším a najmä emočne silnejším sústom, ako len štandardnou historickou drámou o jednej z najmocnejších žien v európskych dejinách. Díva sa na históriu príbehom nevyriešenej záhady severských dejín a hoci už na začiatku filmu sa dozvedáme, že film je fikciou inšpirovanou skutočnými udalosťami, spôsob, akým je nakrútený, dokonale vzbudí našu zvedavosť. Vyvolá napätie, neistotu, mnoho otáznikov – a vlastne, neistý, nevyriešený záver, ktorý nebudeme prezrádzať, budí napätie ešte ďalšie dni po dopozeraní snímky.
Film Margrete – kráľovná severu nás zavedie do roku 1402, kedy sa kráľovnej podarilo to, čo žiadnemu mužovi pred ňou. Spojila Dánsko, Nórsko a Švédsko do mierovo orientovanej únie, ktorej vládne prostredníctvom svojho mladého adoptívneho syna Erika. Únia je však obkľúčená nepriateľmi, a tak Margrete plánuje manželstvo medzi Erikom a anglickou princeznou. Spojenectvo s Anglickom by únii zaručilo status vznikajúcej európskej veľmoci, ale hroziace sprisahanie môže zničiť Margrete a všetko, čomu verila.
Režisérka snímky Charlotte Sieling má za sebou dlhú kariéru ako režisérka televíznych sérií, akými sú The Killing, Most a americký seriál Homeland (V mene vlasti). Všetci, ktorí ste videli aspoň jeden z týchto seriálov, viete, ako bravúrne dokáže pracovať s napätím. Pozná psychológiu človeka takmer dokonale a vie pracovať s hercami, napokon, aj v kráľovnej ich výraznej viedla. No zároveň, pri niektorých scénach im poskytla absolútnu voľnosť, čo v prípade hlavnej hrdinky, Trine Dyrholm, bolo viac, než užitočné. Dánska herečka sa totiž zhostila tejto úlohy spôsobom, aký poznáme len v prípade tých najlepších – ako sa vraví, kráľovnú nehrala, ona sa ňou skutočne aj stala…
Jej pevná ruka, akou vládne, no zároveň inteligencia, cit, vznešenosť a nadhľad kombinovaný s humorom – sa ukážu už v prvej scéne, kedy, obklopená mužmi, panovníkmi Dánska, Švédska a Nórska, ktorí sa ako „chlapci na pieskovisku“ pretekajú, pripisujúc si zásluhy, kto má najväčší podiel na víťazstvách v bitkách, ticho vyčkáva. Napokon s jemným úsmevom, no dôrazným tónom vladárky, konštatuje, že jedine silná únia a spojenectvo je cestou, vďaka ktorej prežijú severské krajiny. Jej rozhodný pohľad, iskričky v očiach, no zároveň dôrazné gestá – to všetko sa v nej snúbi, svedčia, že je dostatočne rázna, pritom sa v nej skrýva aj zraniteľnosť a emocionalita, ktorým nedovolí vyjsť na povrch. Mužské hašterenie a predvádzanie ega nemá v jednaní kráľovnej Margrete miesto. Všetci okamžite stíchnu, neklamný znak toho, že má rešpekt aj bez zbytočného eskalovania napätia.
Už v prvom výstupe je citeľné, že túto drámu nakrútila ženská ruka. Spomienky dieťaťa, ktoré vidí krvavú bitku, umierajúce obete, krvavé scény a následné zábery na rozhodnú, rozumnú, pokojnú a prezieravú vladárku, ju kladú vo filme do centra diania. Jej nástupcom je kráľ Erik, adoptovaný syn, ktorého považuje za vlastného, žijúc v presvedčení, že jej vlastný syn zomrel. Až kým sa na zásnubách Erika s anglickou princeznou záhadne neobjaví tajomný muž, ktorý tvrdí, že je Olaf, právoplatný nástupca trónu. Je teda na Margrete – nielen na panovníčke, ale i na matke, aby rozhodla, či skutočne ide o jej vlastného syna.
Historické udalosti skutočne takýto príbeh poznajú, no s nejasným koncom. Presne tými udalosťami sa inšpirovala režisérka Sieling, ktorá spolupracovala aj na scenári. Divákom zrazu odkrýva kapitoly dejín Škandinávie, ktoré doposiaľ nemuseli poznať, no jej rozprávanie nie je stručné, suché, faktické. Charlotte Sieling nám predstavuje fiktívny príbeh a neustále osciluje medzi skutočnosťou a fantáziou a robí to veľmi dobre, bez toho, aby sme mali pocit, že s nami a divákmi manipuluje. Zároveň neunavuje prílišnými dejinnými traktátmi, pretože sa sústredí skôr na zobrazenie ženy ako matky, panovníčky, političky a jej postavenie v spoločnosti.
Film moderným pohľadom poníma témy, ktoré sú zasadené v historickom kontexte. Len zhodou okolností, príbeh to tak chcel, sa ocitáme v stredoveku. Vďaka úctyhodnému rozpočtu filmu – 9 800 000 eur (podporilo ho mnoho severských filmových fondov aj český Štátny fond kinematografie), sú kulisy a kostýmy mimoriadne autentické. Rovnako aj prostredie, v ktorom sa nakrúcalo a dodatočne posptorukčne spracovávalo. Je to veľkofilm, na ktorý sa budete dívať s obrovským pôžitkom – či už na mohutné, často drsné, ľadovo chladné, zároveň však krásne, panensky čisté scenérie škandinávskej prírody v kontraste s intímnymi scénami, dialógmi, v interiéroch komnát.
Dvojhodinový film vás vtiahne do deja vďaka výborne napísanému scenáru. Hoci prioritne môžeme hovoriť o umne vystavanej dráme, často využíva briskný humor, ktorý je v snímke mimoriadne osviežujúcim prvkom. Veľmi dobre nadávkované napätie, dramatické scény, ale i tie, ktoré dojmú diváka, no i tie úsmevné, zaručia, skvelý spád. Okrem toho, nemožno opomenúť ani historický aspekt, pretože akokoľvek sa témy snažia byť spracované súčasným jazykom, vždy je to obdobie stredoveku a tomu presne zodpovedajú mnohé reálie. Napriek všetkému, teda zažitej predstave, akú spravidla o tejto historickej epoche máme, určite sa tejto snímky zľaknúť netreba. Tvorcom sa podarilo vyhnúť klišé, ktoré sa s touto érou spája.
Nie doba temna, no bolestivý príbeh matky, jej ťažká vnútorná dilema, pred ktorou stojí, osud krajiny, ktorej vládne ako panovníčka – sústredíme sa na vnútornú drámu ústrednej hrdinky. Trine Dyrholm sa do nej vcítila v každej polohe. Je presvedčivá ako vladárka, schopná spraviť v akejkoľvek situácii rýchle politické rozhodnutie, obdivujeme na nej racionálnosť, sebavedomie a rozhodnosť, rovnako je na plátne uveriteľná ako matka. Je mimoriadna v citovej rovine – jej bolesť je uveriteľná a hmatateľná, no jej typ herectva je vnútorný, divadelný. Ten film jej skrátka právom patrí celý, pretože je cítiť v každej scéne, jej herecký výkon je fascinujúci. Či už hovorí alebo mlčí. Keď jej prístup a jednanie spoznáme, niektoré jej činy už dokážeme možno aj predvídať, no nikdy nie natoľko, aby nás snímka dostala do schematickej, nudnej roviny šablónovitého príbehu.
Okrem dobre napísaného scenáru, detailne vypracovaných kostýmov, rekvizít, kulís a fascinujúceho prostredia, dobre vystavaného príbehu, treba podotknúť, že Margrete – kráľovná severu, je remeselne výborne zvládnutou snímkou. Od majstrovskej kamery – nielen prírodných scén exteriérov, no i interiérov plných stekajúceho vosku a svetla sviečok, ktoré doslova cítite na koži a ktoré kamery aj patrične využívajú v prostredí chladných hradieb (mimochodom, keď už sme pri tomto detaile – áno, aj cirkev tu bude mať svoju nenahraditeľnú pozíciu), sa dostaneme k hudbe. Je to klasická partitúra, no v severskej hudbe bolo vždy niečo zvláštne a túto zvukovosť využíva aj švédsky skladateľ Jon Ekstrand. Najmä hĺbku sláčikov, ktoré vedia podmanivo podfarbiť dramatickú náladu či opakujúce sa motívy, v emočne vypätých situáciách – nič, čo by sme predtým nepočuli, no predsa to v tejto snímke pôsobí konzistentne. Či už v zvukovo exponovaných plochách v spojitosti s prírodnými scénami alebo dusivými, emočne vypätými, intímnymi, dramatickými – obe roviny fungujú.
Prehliadka SCANDI počas otvorenia opäť priniesla výnimočný film, ktorý treba vidieť. Už aj preto, že v kinách uvidíte historický príbeh, ktorý sa predsa dá spracovať inak – súčasnou optikou.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe
