Výstava STOPY v Pálffyho paláci na Zámockej ulici v Bratislave  je prezentovaná pri príležitosti 100. Výročia vzniku Československej Republiky. Predstavuje trojicu autorov, dvoch zo Slovenska – Igora Piačku a Petra Uchnára a jedného z ČR Ivana Titora, pričom aj slovenský autor Igor Piačka je narodený v Česku. Výstava vznikla s podporou galérie Crears z Rožnova pod Radhoštěm zastúpenej galeristkou Ak.Arch. Ingrid Kitzbergerovou. Z dnešného pohľadu ide o medzinárodné zastúpenie, ale z môjho pohľadu (a verím, že aj z pohľadu mnohých iných) stále považujem českých umelcov za domácich. Takže aj táto expozícia je tak akosi „naša“ navyše spojená spoločnou históriou. Všetci, bez ohľadu na národnosť, zanechávame v živote stopy.  Umelci však zvlášť svoje stopy „šifrujú“ do vlastných diel. Tri podoby výtvarných stôp troch umelcov sú  možno aj  naše stopy, kdesi vnútri zakódované v minulosti, v našich spoločných cestách, karmách, aj povahách, životoch a emóciách.

 

Igor Piačka sa narodil 8.10. 1962 v Třebíči (ČR). V rokoch 1983-1989 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení voľnej grafiky a knižnej tvorby u profesora Albína Brunovského. V rokoch 1987-1988 študoval na Academie Royale des Beaux Arts v Bruseli (profesor Philippe Maes). Od roku 1990 do roku 2003 pedagogicky pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, viedol kurz figurálnej kresby na katedre grafiky. Roku 1999 bol pozvaný zúčastniť sa na medzinárodnom projekte v Art Studio Itsukaichi v Tokiu, Japonsko. Od roku 1996 je členom grafickej skupiny G-Bod, je členom Spolku grafikov a spolku Hollar. Od roku 2003 funguje na voľnej nohe. Venuje sa maľbe, grafike, kresbe, ilustrácii , ex libris a známkovej tvorbe. Vystavoval v približne tridsiatich krajinách na 50 samostatných a 200 kolektívnych výstavách, spomeňme okrem Slovenska a Česka, Rusko, Švajčiarsko, Čínu, Japonsko, Belgicko, Nórsko, Švédsko, Južnú Afriku, Južnú Kóreu, Thajsko, Turecko, Egypt, USA, Kanadu. Autor je držiteľom 35 domácich a zahraničných cien , spomedzi ktorých vyberám : cena primátora Pezinok (2005), Tai-Ho Masterpiece Award v Číne (2003), Excellence prize- Machida City Museum of Graphic Arts, Japonsko (2001), Čestné uznanie Najlepšia slovenská kniha (1999), Čestné uznanie na 1. medzinárodnom bienále Ex libris v Taliansku (1998), 1. cena za maľbu v Kanade (1997), Cena detskej poroty BIB (1993), Cena Martina Benku, Cena Matice slovenskej (1990) a mnoho ďalších.

Autor sa orientuje prevažne vo svojich maľbách na figurálnu tvorbu, pričom jeho figúry sú vždy hutné,masívne, obrovské, plastické, u žien bujne a šťavnato obdarené prírodou. Koncentrácia je na ženskú figúru, ktorá sa objavuje až takmer v 3D, popričom jej mužský pendant sa kontrastne ocitá v rovine akéhosi tieňa, plošnej farebnej siluety. Výtvarník rieši vzťahy –  svoje postavy splieta do erotickej vášne lásky, provokatívne dráždivej hry,  do exaltovaných výrazov extatických zážitkov slastnej telesnosti, na strane druhej ich spútava , zväzuje a balí do transparentných látok, či fólii chrbtom k sebe v háklivom boľavom momente odcudzenia. Dvojice sú spútané raz euforickým sexom, inokedy putom sklamania ochladnutých partnerských citov. Láska , sex, erotika, extáza , naturálna agresia, mystika  i empatia – to všetko sa deje v žiarivej ohnivej farebnosti, z ktorej často vystupuje alabastrovo sa skvejúce telo ženy s kyprím poprsím, alebo naopak – všetka tá dráma, pokušenie , dravosť i vzdor vzbĺkne v oranžových a červených tónoch. Beštiálny príbeh silných emócií umocňujú časté zvieracie podobenstvá deformovaných tvárí, alebo fragmentov tiel, kýpťov rúk , či zmnožených končatín. Obrazy sú viacvrstvové,  príbeh má niekoľko rovín, veľa sa v ploche deje, spleť figúr v labyrintoch necháva percipienta dešifrovať emočné kódy. Autor je vynikajúci kresliar a tak často ordinárna, morbídna expresia z kresieb a grafík sa premietne aj do voľnej maliarskej tvorby v technike akrylu a tempery. Mystický i naturalistický pohyb vnáša do obrazu nielen prostredníctvom dynamických figúr , ale aj pigmentovými štruktúrami, škvrnami, bublinami, šrafovaním, alebo drobným zmnožovaním detailov. Svoje dámy v ploche vrství, polohuje, mení smer  i výraz ich pohľadu, opakované gestá rúk a dlaní situuje raz do sofistikovanej temnoty, inokedy ich ponára do dúhového spektra, alebo ich necháva ako solitér vo farebných „chápadlách“ ich vlastnej aury. Igor Piačka maľuje to, čo vidí – realitu, alebo sen. Zanecháva za sebou vo svojej tvorbe stopy svojich vlastných pozorovaní a predstáv.

Druhý autor Ivan Titor sa narodil 2.2. 1960 v Ostrave (ČR), kde žije a tvorí. Okrem maľby a ilustrácie sa venuje aj pedagogickej činnosti. V rokoch 1992-2007 vyučoval na katedre výchovy Ostravskej univerzity , od roku 1999 ako docent v ateliéri maľby. Od roku 2005 vyučuje na FMK Univerzite T. Bati v Zlíne kresbu a teóriu farieb a v rokoch 2002 – 2004 viedol ateliér maľby na Fakulte umenia Katovickej univerzity. Svoje diela vystavuje od roku 2000 , okrem Českej republiky aj v Nemecku a Poľsku na samostatných výstavách, ako aj kolektívnych tiež v ČR, Nemecku, Poľsku, Francúzku a v Santa Monike. Hoci jeho tvorba sa koncentruje na veľkoplošnú, prevažne olejovú maľbu, venuje sa aj ilustračnej tvorbe, z ktorej spomeniem publikácie : L. Olsen, Architectures of possibility, 2012, Guide Dog Books, Ohio, P. Rankov, Na druhej strane, 2013, Artforum Bratislava, K.S. Robinson, A Short Sharp Shock, 2015, Anti- Oedipus Press, Michigan.

Umelec vo svojej skoršej tvorbe do centra svojich obrazov situuje architektonické objekty, konštrukcie, štruktúry, axonometriu, podhľady, priehľady , ktoré rozkladá a skladá  ako Rubikovu kocku. Sú to časté labyrinty a akési hlavolamy minulých (možno budúcich svetov) levitujúcich a rotujúcich vo vesmíre bez tiaže vo fantazijnej surrealistickej zázračnosti, ktoré sú zakotvené v archaizme a modernosti zároveň. Expresívna deštrukcia má byť mementom ľudstva, ktorú s pátosom a hrôzou sledujú biblické bytosti (?), bohovia (?), mimozemšťania (?) nie ako kritici súčasnosti, ale zdesení pozorovatelia pozostatkov ľudskej ľahostajnosti, ktorá sa vznáša vo vesmírnom bláznení. Rozpadnutý koráb  (žeby Noemova archa ?) , rúcajúce sa Babylonské veže, lebka s tŕňovou korunou podvedome odkazujú  na biblické motívy. Bezútešné vrakoviská, skládky, mestá duchov, kolabujúce periférie, či hurikány, mrazivá prázdnota bez ľudskej prítomnosti (ale ľudským pričinením) dokumentuje možné aj prítomné prírodné katastrofy. Titor projektuje a rúca akýsi vesmírny „urbanizmus“ moci ľudskej civilizácie s analytickým prístupom v stoickom vizuálnom konštatovaní vlastného imaginatívneho realizmu.  Nesúdi, ale „premieta“ výtvarný „film“ ľudskej geniality a zvrátenosti zároveň, stiera rozdiel medzi fikciou a skutočnosťou, hľadá poriadok v zdanlivom chaose. Olej na plátne, ktorý umelec preferuje s používaním častých zelených, modrých, fialových tónov má pastelové farebné znenie vo svojej nenápadnej matnosti, do plochy však vnáša perspektívami dynamiku, vzrušenie a nepokoj. Sú to autorove skladačky, puzzle fantázie a snov vylovené z podvedomia dávnych svetov a alarmujúcich odkazov tváriace sa na vízie pravdepodobnej budúcej apokalypsy. Hoci sú v obrazoch často zadefinované krajiny, mestá, vesmírne imaginárne prostredia „architektonicky“ maliarskym gestom dôsledne „vybudované“, či abstraktné štruktúry a štúdie, v dnešnej expozícii sa orientuje na veľkoplošné portréty/autoportréty v technike akrylu v expresívnom znení a exaltovaných výrazoch individuálnej existencie emócií v kolorovanej smršti škvŕn, čiar, znakov, ktoré obraz dynamizujú a plasticky hýbu plochou ako vo výtvarnom matrixe. Tvár aktéra je spravidla potlačená do úzadia (občas je to len silueta), akoby autor sťahoval pred ňu transparentnú farebnú „oponu“ počítačových štruktúr, alebo hlavy vkladá do vzdušných architektúr, grafických špirál profilujúcich symbolické (archaické i biblické) kódy. Ivan Titor vo svojej tvorbe zanecháva po sebe stopy podvedomej minulosti a ako charizmatický veštec  predpovedá vízie budúcnosti, vychádzajúce zo súčasných skúsenostných rovín. Robí to odvážne a prirodzene, ako čarodejník z krajiny O(z)s-trava.

Tretí výtvarník Peter Uchnár sa narodil 11.8. 1970 v Sobranciach (SK). V rokoch 1984-88 navštevoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Košiciach, v rokoch 1992-98 študoval na VŠVU v Bratislave v ateliéri voľnej grafiky a knižnej ilustrácie u Prof. Dušana Kállaya, u ktorého v rokoch 1999-2002 pôsobil ako asistent. V súčasnosti žije v Pezinku a okrem voľnej maľby a grafiky sa venuje ilustrácii a známkovej tvorbe. Autor vystavoval na mnohých samostatných a kolektívnych výstavách od roku 1995 , jeho doposiaľ 30 samostatných výstav videli návštevníci okrem Slovenska aj v Dánsku, Taliansku, Indonézii, Švajčiarsku, Srbsku, Poľsku a na Taiwane. Ilustroval takmer 50 kníh na Slovensku, Česku a v Japonsku, zhotovil cez 20 knižných obálok. A hoci dnes prezentujeme jeho maľbu, je korektné spomenúť, že za ilustračnú tvorbu získal dvanásť prestížnych cien (uvediem aspoň Medzinárodné Zlaté pero 1999 v Srbsku, Zlaté jablko BIB ´99 v Bratislave, Cena Ľudovíta Fullu 2005, štyrikrát Cena MK SR v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska, dvakrát Cena Detskej poroty BIB, Cena Primátora Bratislavy v roku 2013, ako aj zápis na Čestnú listinu IBBY v roku 2006 v Číne). Dvakrát bol nominovaný na Andersenovu cenu na knižnom veľtrhu v talianskej Bologni a v roku 2010 bol nominovaný na Krištáľové krídlo v Bratislave.

Písať o obrazoch Petra Uchnára je ako písať o jeho ilustrácii, lebo jeho ilustrácie vyzerajú ako obraz a jeho obrazy pôsobia ako jeho ilustrácie. Akoby autor , okrem prirodzeného formátu, v tom nerobil rozdiel, akoby témy, výtvarný prístup a náladu diela nediferencoval. V rámci ilustrácie, ale zjavne aj maliarskej tvorby, je v pravom slova zmysle reprezentantom školy Albína Brunovského. Hoci ho nenapodobuje, jeho diela majú podobnú atmosféru a štýl. Maliarska bravúra, zmysel pre detail a kompozíciu, surrealistická snovosť a fantázia, sýta farebnosť, to všetko sa odráža v hre svetla a tieňa, v perspektívnej hĺbke a často dekoratívnej výtvarnosti. Autorove maľby majú v sebe zakódovanú rozprávkovú tajomnosť , priznávajú vážnosť príbehu a eleganciu výjavu. Ich tichá výpoveď  je pertraktovaná bravúrnym maliarskym gestom, v nástojčivej temnej farebnosti , epickej dôraznosti i lyrickej nálade. Snová poetika sa snúbi s detailným prepracovaním postáv, predmetov, fauny a flóry , línia je mäkká, farebnosť výrazná , všadeprítomné svetlo dáva obrazom vzduch, hĺbku i nadčasovú snivosť. Maľby tohto autora sú výsostne založené na výraznom maliarskom geste , za každým obrazom je evidentný ťah štetca a vrstva olejovej farby. Hoci prevažne volí tmavé, ponuré, chladné modré tóny, kolor a dojem je v konečnom dôsledku sýty a prežiarený. Zapĺňa plochu farbou, ktorú však drobnokresbou štetca akoby opticky vrstvil, čím dosahuje v ploche pohyb a zámerný nepokoj. Dynamickým maliarskym gestom vnáša do obrazu zvukomalebnosť, jeho dej, či akt v obraze priam počuť, akoby šumel, šepkal, šušťal, zurčal v mikroskopickej živočíšnej vibrácii. Jemné šrafovanie objektov evokuje takmer grafický výraz, stále je to však štetec, ktorým tento dojem dosahuje. Hypnoticky nás vťahuje do akýchsi vírov, dier, podzemných brlohov, pod hladinu hlbokých vôd, alebo vesmírnych mesačných krajín, do strašidelných lesov, kde sa hmýria podivuhodné bytôstky, zvieratká, objekty, mikróby, červy, hmyz, vymyslené kreatúrky, ktoré existujú v jeho fantazijnej realite a zhmotňuje ich na obraze. Občas z tejto tmavomodrej šedi rozkošne a drzo zároveň vytŕča jedovatá muchotrávka v červeno-bielej svietivosti, akoby chcela narušiť tento systém farebnej temnoty. Autor vo svojej tvorbe zanecháva stopy štetca, skrytých príbehov i tajomstva.

Zatiaľ čo Igor Piačka zobrazuje vysnívanú aj skutočnú realitu tela tu a teraz, Ivan Titor nás vynáša do vesmíru fantazmagorických miest minulosti a budúcnosti i vlastných myšlienok, Peter Uchnár nás ponára do  surrealistickej ponurosti podmorských a jaskynných tajomstiev. Každý z nich zanecháva svoju stopu vo vesmíre. Svoju hudobnú stopu na vernisáži výstavy zanechali famózny gitarista Stanislav Počaji, ktorý profesionálne spríjemnil letný večer neposednými tónmi strún a Kristína Pablesková svojim sviežim spevom.  Návštevníci si môžu pozrieť výstavu v Pálffyho paláci na Zámockej ulici 47 v Bratislave do 10. augusta a možno aj oni zanechajú v tomto priestore svoju vlastnú stopu. 

 

Barbara Brathová, kurátorka výstavy

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno