Pod taktovkou Lukáša Kunsta zaznel výnimočný koncert, z ktorého sme dostali jasný odkaz: zborové spievanie na Slovensku má ešte nádej.
Letný koncert na nádvorí Pistoriho paláca (23.6.2024) priniesol až tri zbory – Sirénčatá, Les Sirènes a Spevácky zbor mesta Bratislava. Všetky fungujú pod vedením dirigenta Lukáša Kunsta a reprezentujú trojgeneračný mix. Kým prvý z nich je detský zbor, ktorý už za krátke obdobie existencie stihol získať na súťaži aj zlatú medailu, Sirény sú známym dámskym komorným zborom a do tretice je to seniorský zbor SZMB, ktorý pred pár mesiacmi Kunst prebral a personálne posilnil.
Ako prví vystúpili najmladší – Sirénčatá vo veku 9 až 11 rokov. Je zrejmé, že za obdobie približne ročného fungovania už majú zmysel pre disciplínu. Zvládnuť skladby českého skladateľa, organistu a zbormajstra Petra Ebena, ktorý komponoval mnoho repertoáru pre zborovú tvorbu, si žiada dobrú koordináciu s klavírnym sprievodom (Andrea Bálešová), zmysel pre celky zboru a sólistov. Štyria sólisti predstavili v prvej skladbe Jarní slunce peknú stavbu kantilén, Kunst vybral svietivé, jasné hlásky. Obe vybrané piesne Ebena Jarní slunce a Jarní, boli nielen dobrým cvičebným materiálom pre deti, ale taktiež vhodným na koncert. Aj po dlhšej klavírnej medzihre (klavír má vlastný obsah v druhej skladbe) deti nastúpili presne, rovnako tak zvládli kánonicky stavaný part. Nasledoval moderátorský vstup Lenky Polákovej, ktorý uviedol zbor, taktiež jeho repertoár. Nielen moderovaním večera prekvapila členka zboru Les Sirènes. Boli to tiež jej sóla v druhej polovici večera, ku ktorým sa ešte dostaneme. Nasledovala skladba Bela Felixa Keď ma vyrazili z hudobnej, v ktorej sa striedajú rôzne metro-rytmické štruktúry a tempové zmeny. Deti zvládli dokonca jazzovo ladené časti v tejto piesni, aj prácu so spomaleniami, taktiež staccata v kontrastnej časti. V tejto skladbe sa k nim pripojila aj kapela – House band of Les Sirènes – kapela: Richard Šarközi, Oliver Šarközi, Pavol Bereza, Lukáš Deviatka a Richard Voľný.
Dve skladby večera patrili aj skladateľke Márii Jašurdovej. V Pirátoch si najmenší speváci vyskúšali prácu s akcentáciou, držaním melódie na nemennom tóne a echovou dynamikou. Pohoršenie od hrocha preskúšala ich deklamáciu a zrozumiteľnú artikuláciu v rýchlom tempe. Všetky tieto prvky sa učia hravou, zábavnou formou a pritom publiku sa dostanú skladby, ktoré sú svieže a zábavné. Z výberu repertoáru, ktorý už spievajú, na záver ich vystúpenia spievali pieseň Bela Felixa Keď zašibe dospelým. Nič motivujúcejšie pre detského speváka si ani neviem predstaviť. Boli to všetko pekné hlásky, dovedna 30 spevákov, zatiaľ spievajúce hrudným registrom a objavujúce svet hudby – rytmu, frázovania, presných nástupov, dynamiky, výstavby kantilén práve pomocou vhodného repertoáru.
V ďalšom bloku vystúpil ženský komorný zbor Les Sirènes a uviedli dielo, ktoré je v ich repertoári novinkou. Gustav Holst a jeho Choral Hymn to Rig Veda je v prvom rade dielo, ktoré si doslova pýta interiér. Ďalej si vyžaduje absolútne dokonalé spievanie – súlad v nástupoch, frázach, vyváženosť hlasov a dômyselnú výstavbu. Je zrejmé, že interpretácia sa zatiaľ len začína rysovať v podaní tohto súboru. Úvodný harfový motív (Adriana Antalová) sa síce v exteriéri, na nádvorí Pistoriho paláca rozliehal pekne, no éterickosť a mystickosť vo vokáloch sa nepodarilo zatiaľ dosiahnuť. Nastupujúce alty v intervale kvinty ma ešte pianom presvedčili, soprány už nie. Pohyb, kedy tieto hlasy vo výškach preberajú od altov vyššie posadené hlasy, mal byť plynulý – ako frázami, tak aj dynamicky, na jeden dych. Jedno veľké legato však bolo rozbité nesúrodosťou hlasov, tak farebnou ako i dynamickou. Je to hymna úsvitu, v prvých frázach v speve nemá čo hľadať ani len mezzoforte, nieto ešte taká expanzívna dynamika. V mieste, kde mala kulminovať, nebol dosiahnutý pomyselný vrchol, ktorý sa mal ihneď vrátiť k pôvodnému, vychádzajúcemu pianu.
Rovnako tak intonačné nedokonalosti neprispeli kráse tohto diela – sú to chválospevy na všetko bohatstvo, ktoré okolo nás vidíme, no je nedosiahnuteľné, len mlčky sa na tú krásu dívame. Zároveň však majú tieto zborové hymny blízko k pocitu strašidelnosti (zvlášť posledný z tohto cyklu, ktorý v tento večer nebol uvedený). Je zrejmé, že speváčkam sa tento náročný repertoár potrebuje ešte usadiť na to, aby spoločne dýchali a vnímali éterický kontext tohto diela. Samozrejme, o technickom perfekcionizme nehovoriac. Arpeggiá harfy však boli nádherné, druhý chválospev bol už ucelenejší a hlasovo vyváženejší, takisto intonačne presnejší. Ešte zaguľatiť a zjemniť výšky, dostať do rovnováhy jednotlivé hlasy a priblíži sa to k dokonalému spievaniu. Tak isto tretia časť skladby (okrem záveru) už bola pochopenejšia a obsažnejšia s pekne tvarovanými legátami. Rozsiahle dielo spočíva v štyroch hymnách, v ktorých mohli znalci popu v tretej rozpoznať úvod piesne Goldwing Billie Eillish, vyžaduje si však na interpretáciu intímnejší priestor, aby odovzdala divákovi tie myšlienky, ktoré sa v nej Holst snažil zhudobniť.
Pred vystúpením Speváckeho zboru mesta Bratislavy sa publiku prihovoril aj Stanislav Babiak. V pár dojemných vetách dokázal zhrnúť históriu zboru a uzavrel svoj prejav pozitívne, s novou víziou a pokračovaním tradície zboru. Ten už niekoľko mesiacov vedie Lukáš Kunst. Moravskými dvojzpěvmi Antonína Dvořáka speváci ukázali spevácku disciplínu. Súhra jednotlivých hlasových skupín, vyzdvihnutie tanečného charakteru v úvode, ktorý sa mení na lyrický, zaspievali speváci v súlade, rytmicky presne a s precítenou dynamikou. Kunstovi tento repertoár pristane, Dvořákkovmu dielu rozumie. Tempá nastavil dobre, v svižnejších mal spev energiu, v kontemplatívnejších fascinoval pianovými úsekmi. Je zrejmé, že speváci sú zvyknutí absolútne sa skoncentrovať na výkon, sledovať dirigenta a počúvať sa navzájom. Dvořák nie je v dvojspevoch fascinujúci len spevom, rozpoznateľnými kantilénami a vrúcnosťou, ale i farebnosťou klavírneho sprievodu. Andrea Bálešová vyhrala každý jeden tón vo frázach, odhadla dynamiku, ktorou má klavír znieť aj popri intímnejších momentoch, tak isto i zvukovo hutnejších. V medzihrách bola dostatočne výrazná, pri sprevádzaní spevákov rytmicky presná a citlivá vo frázovaní.
Po bloku Dvořákových spevov nasledovali diela argentínskeho skladateľa a dirigenta Martína Palmeriho. Sanctus a Benedictus predstavuje moderný pohľad na duchovnú hudbu, už harmonické postupy introdukcie, následne prvky tango nuevo v klavíri a spôsob kánonického riešenia spevu naznačili, že tento autor bude moderným, novým príspevkom v repertoári spevákov. S krásne vyspievaným sólom sopránu Dominiky Hanko, obdobnú štruktúru mala i časť Benedictus. Priniesla tematicky kontrastný materiál voči energickým, pozitívnym emóciám prvej vybranej časti omše. V dlhých frázach v pomalom tempe sa musia ešte speváci zosúrodiť – ako intonačne, tak i vyváženosťou hlasových skupín. Kombinácia tradičných prvkov rímskokatolíckej omše s novými postupmi a najmä rytmikou je v známom diele tohto autora – Misatango z roku 1996, náročne napísaná. Ako prídavok znel v podaní SZMB známy nápev zo Smetanovej opery Predaná nevesta Proč bychom se netěšili. Skladba, ktorú majú nacvičenú z čias pôsobenia dirigentov prof. Holáska a Adriana Kokoša, bola v ich podaní konzistentne interpretovaná. S energiou a vycizelovanou dynamikou, homogénnosťou jednotlivých skupín, s pekným prechodom do molovej tóniny – zbor týmto koncertom dokázal, že má v sebe výborný potenciál.
Po prestávke prišli na rad uvoľnenejšie, „menej vážne“ skladby. Je to repertoár, ktorý majú Sirény perfektne nacvičený – otvorila ho pieseň Hail, Holy Queen z filmu Sestry v akcii 2. Po úvodnej intro prišla na rad dynamickejšia časť so sólovými partmi Nikoly Ecker Illéš. Bolo zjavné, že po Holstovi už Sirény divákom prinesú repertoár, ktorý sa aj v tomto prostredí očakáva. I Will Follow Him s vypracovanou dynamikou v úvode, napätím, ktoré prichádza pred zrýchlením – s krásne vyspievanými partmi jednotlivých skupín, priniesla nielen priestor pre kapelu, ale i novú sólistku. Lenka Poláková dodala sólam nový dych. Možno si ešte na túto rolu bude musieť v budúcnosti viac zvyknúť z osobného a profesného hľadiska, no čo sa týka objemu a farebnosti, sadli jej tieto party ako uliate. Sú to piesne, kde sa nehodí kultivovaný tón, ani príliš objemný hlas spievaný operným tónom, skôr civilný. A práve ten je zriedkavý medzi profesionálnymi speváčkami. Lenka Poláková má tento prejav, navyše disponuje peknou farbou a prirodzene energickým prejavom – ako na interpretku sa na ňu dobre díva, je celou svojou osobnosťou pre divákov atraktívna.
Swingový blok síce nezačal najpresnejšie, no pri Sandy sme sa už dočkali presvedčivých speváckych výkonov. A gitarových sól k tomu. Z kapely členov najviac motivoval gitarista Pavol Bereza – v každej piesni (dokonca aj keď hrali muzikanti s deťmi v úvode), dokázal nájsť priestor pre nové frázy, odklony od predpísaných melodických línií – jeho improvizácie boli vkusné a vždy štýlové. K záveru koncertu už sa v improvizáciách k Berezovi pridali aj ďalší muzikanti skupiny.
Úplne inú náladu priniesol muzikál Bedári (Les Misérables), z ktorého najviac vynikla trpko-clivá pieseň o snívaní – I Dreamed a Dream. Aj vďaka sólu Lenky Polákovej sa z nej nestala zbytočne prehnane citová pesnička, hraničiaca s afektom. Nie je nič horšie, ak sa z hitu stane nepochopený obsah. Zbor interpretoval aj nižšie polohy presvedčivo, znelo, jemne, až étericky zneli všetky skupiny v úvode ďalšej piesne There Is a Castle on a Cloud (pieseň malej Cosette). Zmobilizovať do pochodového rytmu sa dokázali v skladbe Do You Hear The People Sing a záver ukončili opäť v introspektívnej polohe. Nechýbal ani energický blok pesničiek ABBY, po ktorom nasledovalo prekvapenie včera. Zbormajstra Lukáša Kunsta sme videli ako speváka. Vyštudovaný spevák niekoľko rokov na pódiu nestál, venuje sa plne dirigovaniu. Tentoraz však vystúpil v rámci záverečného, československého bloku pesničiek. Spievať pesničku po Karolovi Duchoňovi sa odváži len málokto. Kunst presvedčil hlavne dlhými tónmi vo vyšších polohách, dobrým zmyslom pre rytmus, prirodzenou muzikalitou a vyrovnanými registrami. Je zjavné, že je školený hlas, na objem netlačil, skôr volil prirodzený prejav, bez toho, aby sa akokoľvek Duchoňa snažil imitovať.
A konečne sa začalo v publiku aj tlieskať a dokonca i spievať. Pesnička z programu Repete Diri donda má v sebe zvláštnu naivitu (áno, každý sa chytí len na refrén, lebo je najmenej komplikovaný a áno, aj ten vždy ľudia popletú), zároveň však poskytla priestor pre kapelu. Aj preto bola zážitkom. Koncert uzavreli dva filmové hity – titulné piesne ku komédiám Což takhle dát si špenát a Saxana. Pri prvom z nich som si až teraz uvedomila, v akých stratosférach skladbu sopranistky otvárajú. Vždy, keď na to hudobníci mali priestor, dokázali aj medzi verše dostať improvizácie. Bolo zjavné, že rovnako ako publikum si užilo atmosféru a nostalgiu tejto dramaturgie, tak aj oni si v týchto skladbách dobre zahrali. V „špenáte“ sme dokonca počuli skvelé, dlhšie sólo na gitare (Pavol Bereza), v Saxane, kde sme pociťovali tak trochu výpadok mikrofónov, výborné bicie nástroje a konečne aj sólo na basgitaru.
V prídavku sa na pódiu stretli všetky tri zbory v skladbe Adiemus. Sirény- dámy tento mohutný vokálny skvost začali. S istotou, pekným prejavom, aby melodickú líniu prevzali deti. Spodnú líniu udržiavali mužské hlasy so SZBM, v sóle účinkovala výborná, tónom pevná a dostatočne objemná Nikola Illéš Ecker. Udržať tento kolos v piane sa darilo, kým sa v plnej sile, postupne gradujúc skladbu, nedostali všetky tri telesá ku kulminácii. Bol to emočne intenzívny zážitok – pocit, že generácie mladých ľudí nie sú tak celkom stratené a dokážu previať plynulo tradíciu od skúsenejších a starších.
Zuzana Vachová
Foto: Dáša Šimeková
