Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 17. novembra 2023 o 19:00 h. 3. abonentný koncert sezóny 2023/2024. Program zostavený z diel Dukasa, Ravela a Liszta diriguje Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude mladý klavirista Ryan Martin Bradshaw, v druhej časti koncertu vystúpi tenorista Peter Berger a Český filharmonický sbor Brno (zbormajster Petr Fiala). Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Hoci na prelome 19. a 20. storočia sa už nezadržateľne dral do popredia Claude Debussy, francúzska hudba žila v danom období ešte v znamení samostatnej kompozičnej školy umeleckej osobnosti Césara Francka a jeho skladateľského odkazu. Najmocnejší impulz reprezentovala Franckova hudba pre štyroch skladateľov – Vincenta d’Indyho, Ernesta Chaussona, Albérica Magnarda a Paula Dukasa (1865 – 1935), z ktorých poslední dvaja preniesli ťažisko svojej štýlovo-kompozičnej orientácie na priehľadnosť formy a skladateľskej faktúry. Vyhranená umelecká osobnosť Paula Dukasa, parížskeho rodáka a žiaka tamojšieho konzervatória, prešla zložitým kompozičným vývinom od prvotného očarenia Wagnerom až po nadchnutie Faurém a Debussym. Práve oni mali rozhodujúci vplyv na postupnú kryštalizáciu skladateľského štýlu, precízne formulovanie hudobnej myšlienky a brilantnú orchestráciu, ktorá z neho robí osobitného, no pritom typického predstaviteľa modernej francúzskej školy. Napriek tomu, že Dukasove skladby zastávajú v kontexte francúzskej hudby dôležité miesto, zanechal po sebe relatívne málo diel. Ako skladateľ pristupoval ku kompozičnej práci neobyčajne zodpovedne a prísne, pričom tvoril veľmi pomaly.
Symfonické scherzo Učeň čarodejníka definitívne zabezpečilo Dukasovi nesmrteľnosť. Vzniklo v roku 1897 podľa známej balady Goetheho o učňovi-čarodejníkovi, ktorý využije neprítomnosť svojho majstra a vyvolá čarodejné sily, ktoré potom nedokáže zastaviť: „Konečne sa teda na chvíľu vzdialil starý čarodejník! Teraz môžem ovládnuť jeho duchov. Sledoval som jeho slová a činy, zapamätal som si jeho zaklínacie formuly a silou ducha dokážem tiež činiť zázraky.“ Skladateľ tu majstrovskými hudobnými prostriedkami plasticky pretlmočil obsah literárnej predlohy. Úspešne tak nadviazal na široko rozšírený umelecký smer programovej hudby, ktorý vo Francúzsku v podobe ilustratívnej symfonickej básne stvárňovali Camille Saint-Saëns a César Franck.
V rozsiahlej celoživotnej tvorbe Mauricea Ravela (1875 – 1937) je sólová koncertná literatúra zastúpená pomerne nepatrným množstvom diel. Okrem známej Rapsódie pre husle a klavír, resp. orchester, ju tvoria iba dva klavírne koncerty. Obe diela však patria ku skladateľovým najzávažnejším dielam a Koncert pre klavír a orchester G dur je dokonca v radoch interpretov i obecenstva považovaný za jeden z najvydarenejších a najpopulárnejších klavírnych koncertov 20. storočia. Skladateľ komponoval oba klavírne koncerty súčasne v rokoch 1930 – 1931. Dopisovateľovi istého anglického denníka o ich vzniku povedal: „Bol to zaujímavý pokus súčasne koncipovať a uskutočniť dva koncerty. Prvý z nich, ktorého interpretom budem ja, je koncertom v pravom slova zmysle a je napísaný v duchu Mozartových a Saint-Saënsových koncertov. Som toho názoru, že hudba koncertu môže byť veselá a brilantná bez nároku na hĺbky a dramatické efekty… Spočiatku som mal v úmysle dať svojmu koncertu názov Divertissement, potom som to však považoval za zbytočné, domnievajúc sa, že názov Koncert dosť jednoznačne určuje charakter hudby. V istom zmysle nie je bez súvislostí k mojej husľovej sonáte, prináša niekoľko jazzových prvkov, ale len mierne.“
V tomto kontexte sa Koncert G dur diametrálne odlišuje od Koncertu D dur pre ľavú ruku, ktorý bol inšpirovaný viedenským jednorukým klaviristom Paulom Wittgensteinom. Koncert G dur upúta poslucháča nenúteným pôvabom, vtipom a virtuozitou. Svižná prvá časť v sonátovej forme a stručné, brilantné záverečné Presto v rondovej forme s jazzovými vsuvkami prudko kontrastujú so stredným Adagiom, ktorého pokojná, mimoriadne dlhá melódia dodáva tejto časti piesňový charakter. Premiéra diela sa konala 14. januára 1932 v Paríži v podaní klaviristky Marguerite Longovej pod dirigentskou taktovkou Ravela. Po tomto koncerte sa obaja umelci vydali na zájazd po hudobných centrách strednej Európy, v rámci ktorého vystúpili napríklad aj v Prahe. Boli to posledné šťastné skladateľove mesiace plné tvorivých plánov a energie. Po oboch klavírnych koncertoch skomponoval svoje posledné dielo Don Quichotte à Dulcinée. Do svojej smrti v decembri v roku 1937 nenapísal jedinú notu, pretože mu diagnostikovali zriedkavé ochorenie mozgu.
Život klavírneho virtuóza, dirigentského a skladateľského novátora, Franza Liszta (1811 – 1886), prepája hudobné epochy. V rokoch dospievania ho vo Viedni učil nielen klavirista Carl Czerny, Beethovenov žiak, ale aj niekdajší Beethovenov učiteľ, Antonio Salieri. Narodil sa v dedinke Doborján neďaleko mesta Šopron a zámku rodu Esterházyovcov, v obci ležiacej v súčasnosti na rakúskom území. Nevedel síce po maďarsky, ale hlásil sa k príslušnosti Uhorska a mal zrejme aj slovenských predkov. Ako jeden z najlepších klaviristov svojej doby, porovnateľnej so slávou huslistu Paganiniho, precestoval Európu od Portugalska po Rusko. Jeho skladby pre sólový klavír, vrátane efektných parafráz diel iných autorov, dokonca aj opier, sú vizionárske ako v oblasti klavírnej techniky, tak aj hudobných foriem. Sú mimoriadne náročné, plné zložitých akordických sadzieb a bravúrnych pasáží. To isté platí o jeho trinástich symfonických básňach.
Dôležité obdobie Lisztovho umeleckého života tvorí desaťročie, kedy bol kapelníkom na dvore sasko-weimarského veľkovojvodu Karola Alexandra. Nielenže s tamojším orchestrom uvádzal vedľa viedenských klasikov čoraz viac aj súčasnú hudbu, až sa z Weimaru stalo najvýznamnejšie stredisko hudobného novoromantizmu. Do novoromantického obdobia priniesol silný výraz predstáv, citov a bohatých fantázií. Neskôr žil v Ríme, kde prijal nižšie kňazské svätenie. Tým sa prejavil silnejší príklon ku katolíckej cirkvi, viere a religióznym námetom, ktoré predstavuje oratórium Kristus a ďalšie duchovné skladby. Lisztov život sa uzavrel v Bayreuthe. Jeho dcéra Cosima tam žila s Richardom Wagnerom, o ktorého odkaz sa po jeho smrti starala ešte niekoľko ďalších desaťročí.
Predlohu pre Faustovskú symfóniu, S.108, našiel Liszt v nemeckej literatúre, v dvojdielnej knižnej dráme, ktorú Johann Wolfgang Goethe tvoril po celý život a vydával v období rokov 1806 – 1832. Základom príbehu je stredoveká legenda o učencovi Faustovi, ktorý zapredal svoju dušu peklu. Na rozdiel od opery Charlesa Gounoda, tiež z 50. rokov 19. storočia, Liszt nelíči vo svojom diele príbeh, ale vynaliezavo a odvážne maľuje hudbou duchovné portréty. Štyrmi rôznymi motívmi vykresľuje rozporuplného milenca Fausta, prostými lyrickými melódiami dôverčivú Margarétu, deformovanými témami, diabolským scherzom a zlostnou fúgou démonického Mefista. Zbor s tenorovým sólom cituje potom mysterióznym, slávnostným a očistným spôsobom záver druhého dielu Fausta. Koncom 40. rokov 19. storočia mala v Paríži koncertnú premiéru Berliozova dramatická legenda Faustovo prekliatie. Keď potom Liszt dokončil v roku 1854 Faustovskú symfóniu, venoval ju práve Hectorovi Berliozovi, svojmu o niekoľko rokov staršiemu súčasníkovi a priateľovi.
Text pripravil Martin Kelemen, dramaturg SOSR, redakciu informoval Richard Bednár, manažér umeleckých telies RTVS
