Jednozáberové filmy predstavujú jedinečnú formu filmového rozprávania príbehu, ktorý je celý zachytený v jednom kontinuálnom kamerovom zábere. Takýto prístup si vyžaduje dôkladnú choreografiu, extrémnu presnosť a dokonalý súlad medzi hereckými predstaviteľmi a filmovým štábom. Zatiaľ čo niektoré filmy sú skutočne nakrútené bez jediného strihu, iné vytvárajú tento dojem pomocou skrytých prechodov. V oboch prípadoch je divák vtiahnutý do deja bez možnosti „nadýchnuť sa“, čo umocňuje napätie aj emocionálnu silu príbehu. Obecenstvo navyše spoznáva celkom novú formu filmového rozprávania a stáva sa súčasťou pútavých experimentov odvážnych tvorcov.
Princíp jedného záberu sa však z technických aj umeleckých dôvodov nedá uplatniť vždy, keď autor cíti takúto ambíciu. Slávne snímky Povraz (1978), Birdman (2014), Utøya, 22. júla (2018) či 1917 (2019), sú známe vďaka svojej náročnej produkcii a výslednej forme, ktorá sa veľmi tesne priblížila ideálu jednozáberového filmu. V skutočnosti však autori vo všetkých prípadoch využili skrytý strih, či už pre potreby plynutia času v príbehu, alebo pre zníženie náročnosti nakrúcania.
V tomto rebríčku vyberáme iba celovečerné filmy, ktoré sa naozaj podarilo nakrútiť na jeden jediný záber bez akéhokoľvek strihu.
Victoria (2015)
Adrenalínový mestský thriller sleduje mladú španielsku ženu Victoriu (Laia Costa), ktorá sa v noci v Berlíne stretne so skupinou nemeckých mladíkov. Po spontánnom rozhodnutí zapojiť sa do ich večerných plánov sa ocitá uprostred nevydareného zločinu a jeho smrtiacich následkov. Film je skutočne natočený na jeden kontinuálny záber, čo znamená, že počas celých 138 minút neobsahuje žiadny strih. Kamera sleduje postavy v reálnom čase naprieč ulicami, klubmi a tmavými zákutiami mesta. Divák akoby zažíval udalosti bez prerušenia spolu s postavami, no musí sa tiež vyrovnať s extrémnym napätím, ktoré so sebou kontinuita deja prináša.
Režisér Schipper a kameraman Sturla Brandth Grøvlen čelili mnohým technickým výzvam, vrátane koordinácie pohybov hercov a synchronizácie so zmenami prostredia. Celý film bol nakrútený trikrát, pričom posledná verzia sa stala tou oficiálnou a bola uvedená v kinách. Kameraman si z filmového festivalu Berlinale odniesol Strieborného medveďa za mimoriadny umelecký výkon.
Bod varu (2021)
Bod varu réžiséra Philipa Barantiniho je strhujúca britská dráma odohrávajúca sa počas jedného hektického večera v luxusnej londýnskej reštaurácii. Večerná šichta v kuchyni je nakrútená na jeden a pol hodinový záber, v centre ktorého stojí Andy (Stephen Graham), šéfkuchár na pokraji psychického aj fyzického vyčerpania. Príbeh sleduje jediný večer v jeho profesionálnom živote, na ktorý by najradšej zabudol. Pod napätím, ktoré vytvárajú konflikty v tíme, stresujúci hostia, ako aj jeho vlastné osobné trápenia, sa vynárajú hlbšie problémy reštauračného prostredia: nadmerný tlak, toxické vedenie či vyhorenie.
Kamera sa neúprosne pohybuje úzkymi priestormi reštaurácie, čím vytvára klaustrofobické pocity a horúčkovitý stres. Technické filmárske majstrovstvo režisér Barantini neskôr využil aj pri populárnom seriáli Adolescence, ktorý sa môže pýšiť štyrmi jednozáberovými epizódami. Bola to však psychologická sonda do sveta gastronómie, kde vybudované napätie často prekračuje bod varu – doslova aj obrazne.
Ruská archa (2002)
Film Ruská archa (2002) od režiséra Alexandra Sokurova, je úchvatné filmové dielo taktiež nakrútené na jeden záber. Výnimočná je však jeho výpravnosť.
Film sleduje anonymného rozprávača, ktorý putuje Zimným palácom (dnes súčasť Ermitáže) v Petrohrade. Jeho sprievodcom je francúzsky aristokrat z 19. storočia, ktorý je zároveň fiktívnou postavou. Spolu prechádzajú rôznymi epochami ruských dejín a stretávajú najrôznejšie historické postavy, od Petra Veľkého až po Mikuláša II spolu s bežnými ľuďmi, umením a symbolmi ruskej kultúry. Každá miestnosť paláca predstavuje inú historickú udalosť alebo epochu Ruska. Vo filme môžete vidieť fascinujúce kostýmové davové scény, mnohé predstavujú rekonštrukcie dejinných udalostí známych z dejepisu. Na obraze možno pozorovať premyslenú prácu so zoomom a preostrovaním objektívu, jednak pre nutnosť pohybu v priestore Zimného paláca, ale aj z umeleckých a rozprávačských dôvodov, aby sa v jednom filme mohli spolu – a predsa oddelene – objaviť postavy z rôznych historických období. V jednom dlhom zábere sa tak nachádza sláva aj úpadok národa, keďže autor k histórii Ruska zaujíma obdivný aj kritický postoj.
Lost in London (2017)
Lost in London je unikátny film režírovaný a stvárnený Woodym Harrelsonom. Vo filme sa herec, ktorý hrá sám seba, ocitne v komplikovanej situácii v Londýne – počas jednej noci, keď sa všetko, od jeho osobného života po spoločenské interakcie, vymkne spod kontroly.
Ide o semi-autobiografickú tragikomédiu inšpirovanú skutočnou nocou, ktorú Woody Harrelson prežil v Londýne v roku 2002, keď bol zatknutý za zničenie popolníka v taxíku, ktorý ho viezol do klubu. Snímka sleduje absurdnú cestu cez nočný Londýn a Harrelsona, ktorý sa stretáva s priateľmi, snaží sa dostať domov a uniká pred políciou. Celý film vznikol podľa hercovho scenára.
Film je dodnes technickým unikátom, pretože vznikol v reálnom čase, v jednom zábere a ešte ho aj živo streamovali do vyše 500 kín v USA. Pre živé vysielanie z produkčného procesu v tomto prípade vypadla možnosť nakrútiť film na ďalší pokus. Filmári mali len jeden.
BONUS:
Empire (1964)
Empire je avantgardný filmový experiment Andyho Warhola, ktorý pozostáva z jedného statického záberu na ikonickú budovu Empire State Building v New Yorku. Kamera sníma budovu od súmraku až po noc.
Film je radikálnym gestom filmového minimalizmu – ide o osemhodinový, nehybný čiernobiely záber na Empire State Building, natočený bez strihu z jedinej perspektívy. Tento extrémne statický film, v ktorom sa na prvý pohľad „nič nedeje“, cielene provokuje očakávania diváka tým, že premieňa čakanie a plynutie času na samotný obsah. Warhol týmto dielom presúva pozornosť od tradičného rozprávania smerom k čistému pozorovaniu – divák je nútený uvedomiť si každý drobný posun svetla, zmenu v atmosfére či len vlastnú netrpezlivosť. Empire tak nie je len film, ale konceptuálna skúsenosť. Nie je tu žiadny dej, žiadne postavy, žiadna akcia. Aj tak je dielo dnes považované za klasiku amerického experimentálneho filmu.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Aerofilms
