Keď sa na pódiu stretne orchester, ktorý už viac ako pol storočie potvrdzuje svoju stabilnú pozíciu medzi interpretačnou elitou a sólový muzikant so širokospektrálnym žánrovým zameraním, zaručene z toho vznikne jedinečný umelecký zážitok.
Dňa 21. novembra 2019 sa v priestoroch Koncertnej sieni Dvorany VŠMU konal koncert violistu Tomáša Cseha a legendárneho maďarského Komorného orchestra Franza Liszta z Budapešti pod vedením koncertného majstra Pétera Tfirsta. Týmto koncertom zároveň hudobníci uviedli do života debutový album nášho popredného violistu, ktorý v súčasnosti pôsobí na pozícii 1. sólového violistu v symfonickom orchestri Slovenského národného divadla v Bratislave. Tomáš Cseh však nie je typom hudobníka jednostranne zameraným len na klasickú hudbu: vyniká v jazze, ale najmä v ľudovej hudbe, pričom sa orientuje na maďarský folklór. Tieto súvislosti neuvádzame náhodne. V jeho interpretácii je totiž citeľná skutočnosť, že hudbu má v krvi, nadanie na rôzne žánre z jeho osobnosti plynie prirodzene a nie je vydreté, ako je to v súčasnej interpretácii, žiaľ, často krát trendom.
Počas tohto koncertného večera orchester so sólistom zvolili dobre vystavanú dramaturgiu. Začali s Koncertom pre violu a orchester TWV 51:G9 od nemeckého barokového skladateľa Georga Philippa Telemanna. Štvorčasťový koncert – I. Largo, II. Allegro, III. Andante, IV. Presto je medzi Telemannovými dielami mimoriadne populárny a obľube sa teší aj preto, že je hudobne zrozumiteľný, má pekné melodické línie, ktoré sa sólistovi podarilo nádherne vyspievať a pritom zachovať barokovú terasovitú dynamiku. Precízne a vyvážene zahraté ozdoby boli ďalšou doménou a sólistu za ne treba určite pochváliť. A samozrejme, vďaka skúseným hudobníkom komorného orchestra a ich presným nástupom, výbornou koordináciou a súhrou (niekedy mohli mať dokonca poslucháči pocit, že hrávajú spolu celé roky), sa podarilo docieliť peknú, kompaktne znejúcu interpretáciu, čo môže byť obzvlášť v barokových kompozíciách problémom. V partoch sólo –tutti musí orchester pristupovať k dynamike s citom, tak, aby dostatočne vynikol sólista, zároveň však orchester neostal v úzadí. A budapeštiansky Komorný orchester Franza Liszta túto vedomosť má nielen v teoretickej rovine, ale aj v praktickej.
Telemannov koncert bol ako vstup koncertného večera atraktívnou voľbou, pretože aj vďaka striedaniu rýchlych a pomalých častí, ktoré nie sú dlhé, naopak, ide o pomerne krátku skladbu, poskytuje dostatok priestoru sólistovi. Ten vynikol najmä v pomalých častiach, ktoré hral Tomáš Cseh s mimoriadnym citom – dokázal rozospievať zamatové registre violy tak nádherne, že občas zneli až romanticky (nie však v zmysle historickom – v tomto prípade zachovával barokové princípy interpretácie).
Nasledovalo Divertimento pre sláčikový orchester od Bélu Bartóka, ktoré už od prvých taktov nesie typický rukopis tohto jedinečného skladateľa. Bartók bol špecifický či už z hľadiska harmonickej stránky, tak aj rytmickej a Divertimento pre sláčikový orchester patrí nielen medzi poslucháčsky obľúbené kúsky, ale nepochybne aj interpretačne náročné. Prvá časť Allegro non troppo doslova ohúrila obecenstvo, pretože maďarský orchester pod vedením Pétera Tfirsta zvolil také „divoké“ tempo, že takmer až vyrazil obecenstvu dych. Ale tak je to správne. Len málokedy nájdu orchestre odvahu nasadiť také rýchle tempo, pretože potom sa stáva interpretácia ešte náročnejšou – tento ansámbel si to však môže dovoliť, a to z prostého dôvodu: lebo na to má. Rovnako aj dynamika. Bartók predpisuje forte, no v prevedení iných telies sme skôr zvyknutí na menej výrazné forte – Lisztov orchester od začiatku hral s plným nasadením a následne potom v krajšom kontraste vynikli party v piane. Hudobníci pristúpili k pomalej časti s citom a vkusom, v harmonickej spleti vedeli vyspievať hlavnú melodickú líniu, s agogikou pracovali presne v zmysle predpísaných inštrukcií tak, aby sa z Bartókovho diela nestala romantická serenáda. Skladateľ dokázal vyťažiť v druhej, pomalej časti ohromné napätie vďaka inštrumentálnym kontrastom, ktoré hudobníci zahrali s precíznou intonačnou čistotou.
V záverečnej tretej časti Allegro assai zase vygradovali kompozíciu – Bartók v kompozícii triešti témy medzi jednotlivé nástrojové skupiny, často mení metrorytmickú štruktúru a vedúcemu huslí dáva mimoriadne technicky náročné party. Skúsený huslista, koncertný majster Péter Tfirst sa s nimi však vysporiadal bravúrne, aj s virtuóznymi pasážami vo vysokých polohách.
Ak býva viola porovnávaná často s inými sláčikovými nástrojmi a vyhodnocovaná ako menej farebný nástroj, ktorý nemá taký potenciál, ako napríklad husle, tak potom práve Koncert pre violu a orchester c mol od Johanna Christiana Bacha/Henriho Casadesusa (violista Casadesus skladal kompozície v štýle rôznych hudobných skladateľov, preto sa jeho diela označujú dvoma menami) dokazuje pravý opak. Viola má neuveriteľné dramatické a tiež lyrické možnosti. V prvej časti Allegro ma molto maestoso hral Tomáš Cseh spevnú tému s gracióznym, majestátnym výrazom, kde sa naplno prejavili farebné možnosti tohto hudobného nástroja.
To najkrajšie však len prišlo: druhá časť Adagio molto espressivo poskytla interpretovi naplno ukázať svoje interpretačné umenie. Prekrásne oblúkovité frázovanie, ktoré zahral, vyvážená dynamika, precítenie každého jedného tónu – to je niečo, čo hudobníkovi technika nedá, s takým talentom sa treba narodiť. A Tomáš Cseh tento dar má. Poznáte ten pocit, keď hudobný nástroj znie tak, akoby až srdcervúco plakal. A presne tento výraz sa podarilo interpretovi dosiahnuť. V tretej časti Allegro molto energico dáva autor priestor virtuozite interpreta, ktorý publiku ukázal, že aj viola vie byť pohyblivým hudobným nástrojom. Casadesus violu dokonca necháva znieť bez orchestra a v Koncertnej sieni Dvorany VŠMU, kde je mimoriadne dobrá akustika, znel tento nástroj doslova kráľovsky.
Záverečná Fantázia pre violu a orchester Johanna Nepomuka Hummela bola skutočne peknou bodkou na záver koncertu. Hummel sa vo Fantázii pohral s mnohými citáciami z Mozartových diel – napokon, bol jeho žiakom. Ak sa teda ktokoľvek z obecenstva pristihol, že si pospevuje známu melódiu a nevie ju zaradiť, možno to bol úryvok z Figarovej svadby, táto Fantázia je príjemnou zmesou, sviežou esenciou „namixovanou“ z rôznych klasicistických diel. Orchester so sólistom ju interpretovali v mimoriadne vycizelovanej rytmickej aj dynamickej súhre, takže aj sóla v rýchlejších tempách vynikli presne tak ako mali, pričom ani orchester neostal v tieni a mal svoje grády.
Tento večer bol plný prirodzenej, nefalšovanej hudby – nielen zahratých nôt, ale skutočného muzicírovania, radosti z interpretácie, vášne, precítenia lyrických častí a gradácie dynamických častí. Ak sa vopred avizovalo, že to bude oslava hudby hudbou, keďže sa uvádzalo do života debutové CD violistu, tak sa to skutočne vďaka mimoriadnym kvalitám sólistu a orchestra podarilo na výbornú.
Zuzana Vachová
Foto: Virágh Mária
