V roku 2022 Kristoffer Borgli nakrútil satirickú komédiu Je mi zo seba zle o prehnanom sebapresadzovaní a egocentrizme – teda postojoch, ktoré v sebe dnes ľudia živia prezentovaním sa na sociálnych sieťach, čím sa stávajú závislými na uznaní, pozornosti a súcite od okolia. Novým filmom To sa mi snáď len zdá nórsky režisér pokračuje vo svojej snahe otvorene a trefne pomenovávať stav dnešnej spoločnosti a mladých generácií. Aj tentoraz si na to zvolil originálny námet, ktorý kuriozitu súčasnosti vystihuje.
Synopsa filmu To sa mi snáď len zdá: Paul je vysokoškolský pedagóg. Nežije si zle, má manželku a dve dcéry, no trápia ho jeho nenaplnené vedecké ambície. Jedného dňa Paul zistí, že takmer všetci ľudia na svete o ňom doslova snívajú. Profesor sa stáva svetovou celebritou, no netrvá to dlho, kým jeho sláva začne byť pre svet toxická.
Ak ste posledné roky aj vy podľahli technologickým a mediálnym vymoženostiam a dnes trávite veľa času na Instagrame, YouTube, TikToku, ale aj jednoduchom Messengeri, možno aj vás prenikol pocit, že je vaše súkromie okupované častokrát aj skutočne nechcenými trendami. Bez toho, aby sme o to mali bližší záujem sa k nám cez obrazovky dostáva množstvo neužitočného obsahu, ktorý nám kradne náš čas, energiu a psychickú pohodu.
Kristoffer Borgli uvažuje práve nad stratou krehkej duševnej rovnováhy, ktorej čelíme už nielen ako jednotlivci, ale ako celý druh. Dopad globalizmu spôsobil, že sa na našej planéte už pred návalom informácií niet kam schovať. Zásadné je, že tieto informácie už zďaleka nie sú také neškodné. Teória kyvadla, podľa ktorej sa spoločenské a politické nálady pravidelne behom desaťročí striedajú si už tiež žiada novú definíciu, keďže zmeny verejnej mienky, názorov, postojov a toho čo je korektné sa mení už prakticky zo dňa na deň.
Ak zažívate aj vy pocit stratenosti v neprehľadnom priestore mediálnych a kultúrnych vojen, potom vám odporúčam navštíviť kino a pozrieť sa na to, ako sa s týmito ťažkosťami snaží vysporiadať jeden originálny nórsky režisér a jeho filmový hrdina Paul Matthews.
Hlavnou témou filmu je cancel culture. Svet dnes miluje fenomény a v súčasnej dobe nie je problém dať o fenoméne vedieť celému svetu behom sekundy. Problém je, že rovnako rýchlo sa vieme fenoménov prejesť a čo je dnes zábavou, zajtra už môže byť škodlivé a toxické, alebo čo je dnes normálne, zajtra už byť nemusí a naopak.
Ani pri najlepšej vôli nie je človek schopný udržať krok s bleskovým vývojom nálad v spoločnosti. Za dobrý príklad si môžeme vziať korektnosť jazyka. Možno sa ho snažíte dodržiavať a myslíte si, že v tomto smere poznáte všetky pravidlá, no tie sa menia tak rýchlo a bez vášho vedomia, že ani o tom nemusíte vedieť a už sa pred niekým môžete vyjadrovať nevhodne.
Profesor Paul sa stal fenoménom, no v okamihu, keď prenikol do vnemového agregátu ľudí na celom svete, sa z neho stal objekt posudzovania a prehodnocovania. Stačí aby sa spoločenské hodnotové kyvadlo prehuplo na druhú stranu a on sa bez vlastného pričinenia ocitne na čiernej listine.
Autor filmu sa nezaoberá otázkami, kto je tým abstraktným arbitrom príliš konkrétnych a nestálych pravidiel slušnosti, namiesto toho skúma dopad prísne nastaveného systému na jednotlivca a súčasne celú spoločnosť.
To ďalšie čo môže divák vo filme veľmi rýchlo rozpoznať, je pripodobnenie sna k sociálnym sieťam. Sú to rovnako obrazy, ktorým sa nedá vyhnúť. Tak ako sa človek neubráni snom počas spánku, nemôže sa ubrániť ani správam z médií. A tak ako sny vplývajú na naše emócie a potláčajú racionalitu jedinca, tak aj médiá ovplyvňujú nálady más a bránia pokojnému vyhodnoteniu rôznych situácií. Kristoffer Borgli našiel kľúč k tomu, ako dokonalo alegorizovať všeobecný problém dezilúzie a únavy z obrazoviek okolo nás, pred ktorými niet úniku.
Na hlavného hrdinu Paula reaguje presne také množstvo ľudí, aké sa nachádza aj na sociálnych sieťach. Netýka sa to všetkých, nie každý máva sny s Paulom, no drvivá väčšina obyvateľov planéty áno. Postupne si však všetci začnú uvedomovať, že im Paul neprináša žiaden úžitok. Čo sa v takom prípade stane so slávou človeka?
Autor kladie veľký dôraz na Paulovu priemernosť a nepriebojnosť. Akoby nemal svetu čo ponúknuť, no spoločnosť má od neho neprávom veľké očakávania. On sa o to však neuchádzal. Hrdina sa dostáva do víru udalostí, nad ktorými nemá absolútne žiadnu kontrolu. Mienku o sebe nevytvára on sám, ale jeho okolie, život mu riadi aktuálne spoločenské nastavenie a on je jednoducho strhnutý prisilným prúdom.
Autorova schopnosť pracovať s metaforami je však len jednou z mnohých kvalít filmu. Tou ďalšou je spôsob, akým divák dostáva šancu sa na príbehu profesora Paula podieľať. Jednou z oblastí, ktoré prispievajú k funkčnosti snímky je strih. Tvorcovia pracujú so skladbou záberov nie jednoducho a intuitívne, neuspokojujú sa s klasickým “neviditeľným” strihom, ktorý by diváka previedol príbehom bez akéhokoľvek vyrušenia. Práve naopak, snažia sa obecenstvo vyrušovať opakovane a neúnavne. Doručujú tým rôzne emócie v rôznych častiach príbehu. Ak autori chcú, aby sme cítili horúčosť a zrýchlený pulz hrdinu, dokážu to u nás vyvolať práve strihom a postavením kamery. Technické aspekty filmu sa tak stávajú pevným mostom medzi dejom a divákovým prežívaním. Iste, túto moc by mal mať každý film, no zatiaľ čo sa mnohé snímky zaobídu bez prisúdenia väčšieho významu strihovej skladbe, práve novinka Kristoffera Borglia využíva túto výsadu naplno a uvedomelým spôsobom.
Čo sa týka hereckého obsadenia, Nicolas Cage patrí medzi malú skupinu neklasifikovateľných hercov, ktorých diváci uznávajú a nenávidia zároveň. Jeho filmografia je plná béčkových titulov, ako aj vydarených kultových snímok. Možno patríte k tým, ktorí nechápu, ako sa z tohto herca mohla stať hollywoodska hviezda, alebo medzi tých, ktorým ako veľmi aktívny herec už desaťročia vyhovuje. V každom prípade nie je určite náhodou, že si do roly nenápadného profesora režisér zvolil práve Nicolasa Cagea. Ako kontroverzný umelec sa do tak kuriózneho príbehu náramne hodí a môže napomáhať absurdnému vyzneniu snímky.
Najsilnejšou stránkou filmu však stále zostáva scenár, ktorý akoby pochádzal z pera Charlieho Kaufmana. Netradičný mechanizmus príčin a následkov funguje zrozumiteľne, hoci sa nemôže spoľahnúť na divácku skúsenosť, pretože je novátorský. Dramaturgia príbehu jednoducho funguje, aj keď divák nevie podvedome predvídať dej. Určité prirodzene pôsobiace plynutie deja film predsa len obsahuje.
Podľa niektorých názorov zvolený koniec filmu To sa mi snáď len zdá nepristane, na mňa naopak pôsobí ako primerané vyústenie rozpracovaných motívov. Záver stupňuje absurdnosť a rezignuje na predchádzajúce skrývanie významov za ťažšie rozpoznateľné pripodobnenia. Inými slovami, autori sa snažia v posledných minútach zasiahnuť posolstvom aj tých, ktorých mohlo počas celého filmu minúť. Svoj zámer kritizovať dobu masovej šikany podávajú zábavne a kreatívne, ale aj s veľkou snahou dorovnať scenáristické nápady tými režijnými či strihovými.
Kristoffer Borgli nepriniesol recept na nápravu krívd, ktoré sa dnes vo svete dejú nevinným ľuďom iba preto, že vyslovili názor, ktorý v istú chvíľu prestal byť populárny či mnohé podobné prípady. Dal však jasne najavo čo si o šikane jednotlivca celou spoločnosťou myslí a chce, aby sme sa nad tým zamysleli všetci.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
