Elia Suleiman opäť v klobúku. Jeho skúmavé oči rozprávajú a nepotrebuje slová – vo filme takmer žiadne nepadnú. Ani úsmev. Iba raz, aj to náznakovo. Zato spraví veci, ktoré ste toľkokrát túžili spraviť vy. A to všetko možno nevedomky, hľadajúc sám seba, ako sa tak túla, snažiac sa začleniť do novej spoločnosti. Snímka To musí byť nebo je komédia, po ktorej vám ostane v ústach trpkastá pachuť.
Hneď úvodom si vyjasnime, že je to festivalový film, na ktorý sa určite nebudú hrnúť masy. Je to aj trošku škoda, pretože pozrieť si (najmä) po koronovom období film To musí byť nebo by pre mnohých mohlo byť aj tak trochu vytriezvením, poučením a celkom slušným prepleskom, aby sa z vákuového stavu dezilúzií či sebaľútosti dostali opäť do reality. Trebárs aj tej, ktorú prežíva hlavná postava a zároveň režisér snímky Elia Suleiman, na úteku z Palestíny, hľadajúc nový domov.
Hlavným komunikačným prostriedkom palestínskeho filmára Eliu Suleimana je satira a je už len na divákovi, akým spôsobom ju príjme. Hneď v „entré“ nám dávkuje vtipnú scénu, v ktorej zúrivý, priam fanatický biskup (to ešte nie je Suleiman) vedie večerný sprievod ľudí do kostola a veľmi svojským štýlom dohovorí ľuďom v chráme, ktorí ich nechcú vpustiť dovnútra, že z toho Najvyššieho si neradno robiť žarty: jednoducho ich vytrieska hlava-nehlava. Metaforická úvodná scéna sa však zásadne líši od celého diania – je skôr podstatná ako myšlienka, že ľudia odmietajú zdieľať spoločný priestor. A to Elia pocíti na vlastnej koži…
Čaro a sila tohto filmu v podstate spočíva v tom, že celý plynie bez slov a je dômyselne popretkávaný surrealistickými obrazmi nášho palestínskeho cestovateľa. Chvíľami máme pocit, že je blázon, chvíľami si nie sme celkom istí, či si tých bláznov nerobí z nás. Každopádne, jeho putovanie naprieč kontinentmi je priam neskutočné. Sugestívne mlčanie v kombinácii s jeho výraznou mimikou tak poctivo schovanou pod typickým klobúkom preruší jediný úsmev počas celej snímky: keď mu do hotelovej izby vletí vtáčik. Jeho ostentatívne, priam rytmicky presné narúšanie chodu práce na notebooku, keď sa filmár snaží pracovať v ďalšej nemej scéne tejto snímky, no vtáčik mu zakaždým vpochoduje do trajektórie výkonu činnosti, je azda najsilnejšou scénou filmu. Nie, že by sme vám hneď úvodom chceli kaziť radosť, ale vedzte, že vtáčik bol digitálnym výtvorom. No veď, ktorý vtáčik by už poslúchol a vyletel na obyčajné, hoc aj rázne gesto Suleimana von oknom…
Čo znamená pre Palestínčana, keď sa zrazu ocitne v Paríži či v New Yorku? Či už to divák chce alebo nie, stáva sa súčasťou tohto veľmi osobného príbehu, ktorý niektorými momentmi vo veľkom filmárskom mikrokozme (je to akýsi film vo filme – Elia nakrúca film, ktorý sa snaží ponúknuť producentom) môže pripomínať komédiu, zároveň však kladie mnoho vážnych otázok. A nevyhýba sa ani tým politickým. Ostro kritizuje byrokraciu – a opäť, nepotrebuje na to žiadne slová. V zosmiešňovaní je tento filmár priam majstrom. Mimochodom – ešte pred jeho výletom po Paríži, ruku na srdce, nechceli ste aspoň raz v živote „vypustiť raz a navždy do éteru“ usmievajúce sa letušky, prípadne stewardov, ktorí vás s tým príšerne umelým úsmevom vítajú v cudzej krajine v lietadle po pristátí a familiárne sa lúčia s vami ako by vás poznali, nebodaj ako by vám úprimne priali, aby ste sa v tej krajine cítili skutočne dobre? Tak prosím vedzte, že Suleimanovi sa čistou náhodou podarilo zmiesť z povrchu zemského aspoň jedného z nich!
Hlavná postava sa často ocitá takpovediac v „pandemicky“ opustených uliciach mesta, v ktorých akoby nepulzoval život. Ako režisér vie bravúrne vykresliť atmosféru strachu, doslova maľuje absurdnosť, aby ste si vzápätí hlavného hrdinu vychutnali sedieť na námestí rušného Paríža v kaviarni, kde sa v ostrom kontraste premávajú ako na móle v kratučkých sukniach zvodné Francúzky. A do toho všetkého „spieva“ Nina Simone a pieseň I Put a Spell On You, ktorú napísal (ďalší krásny blázon) Screaming Jay Hawkins. Dôvtip a šmrnc, s akým je táto scéna nakrútená, je doslova unikátny. Rovnako ako napríklad aj policajti na segwayoch. Uniformovaní policajti, ktorí na kolobežkách pod jeho hotelovou izbou na ulici predvádzajú baletné číslo, vyzerajú ako vystrihnutí zo surrealistického sna. Takéto obrazy sa vám pre očami prelínajú s ďalšími absurdnými scénami: ani neviete ako, zrazu sa na vás začnú valiť pri Banque de France vojenské tanky. A režisér tým určite nechce povedať, že sa pripomína historická udalosť – Francúzi oslavujú deň dobytia Bastily, ale veľmi priamočiaro tým poukazuje na fakt, že militarizmus nie je len výsadou Blízkeho východu. Z okna svojej hotelovej izby si Elia okrem baletu na kolobežkách v podaní policajtov pozrie v priamom prenose rozličné udalosti na tepe dňa: napríklad aj to, ako záchranná služba prinesie luxusné dvojchodové menu pre bezdomovca, ktorým by nepohrdol ani generálny riaditeľ firmy v čiernych číslach. Elia bol však sám ako prst, keď mu išlo o holý život v metre, pretože ho konfrontoval potetovaný mladík, ktorému z očí nepozeralo nič dobré. Áno, aj rasizmus je takou zásadnou témou tohto filmu, ktorú tento tvorca nenecháva bez povšimnutia.
Niekedy ani neviete presne určite hranicu medzi snom a realitou a jeho humor prichádza v tých najmenej očakávaných chvíľach. V jednom sme si však celkom istí: ukazuje otvorene, že kým čakal istotu a nádej, v novej spoločnosti, nenašiel ju. Tá mu totiž vždy, na každom kroku pripomínala jeho domov – či už to bolo v chápajúcom či absurdnejšom kontexte. Popri tom všetkom sa vždy vracajú fragmenty jeho života z Nazaretu… Každopádne, najväčšia show sa začína, keď príde do Ameriky. Ten jeho udivený výraz, s akým sa díva na ľudí, pre ktorých je zbraň súčasťou každodenného života, stojí zato. Je to vlastne prirodzená reakcia – takto sa určite tvária všetci cudzinci, ktorí sú v USA konfrontovaní s právom Američanov vlastniť a zároveň aj nosiť zbrane. Len tak, za bieleho dňa na ulici…
Elia Suleiman – hľadajúc nový domov vie, čo znamená byť Palestínčanom, no rovnako dobre vie, že nikde inde nebo nenájde. Možno prišiel o milovanú osobu a snažil sa ujsť sám pred sebou, no nech ušiel akokoľvek ďaleko, nedostal sa v podstate nikam. Len si potvrdil, že nikde na svete nenájde ani kúsok neba, ale predsa na svoj domov sa dokázal pozrieť inak. A nevidieť v ňom peklo.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe
