Cyklus koncertov Umenie pod oknami priniesol sériu koncertov v období, keď si už všetci úslužne zvykli fungovať v elektronickom svete bez publika, ktoré pasívne sledovalo hudbu či divadlo cez počítače a mobily. Nesúc sa letargicky na jednej vlne, zrazu nám niekto zaklopal na koronou poznačené pasívne mozgové bunky (klop-klop) a vyhnal nás na balkóny či trávniky a námestia. Celkom účinná šoková terapia.
Online koncerty, ktoré v čase pandémie – najmä v jej začiatkoch, teda keď boli prijaté prísne opatrenia a ich uvoľňovanie bolo v nedohľadne, boli logickým dôsledkom a akousi prirodzenou reakciou hudobníkov na nečakanú situáciu. Situáciu, v akej sa zrejme nikto z nich ešte neocitol. Bolo zaujímavé sledovať, kto si v našich končinách trúfol na live stream a kto zostal „zalezený“ v komfortnej, karanténnej zóne a radšej svoje umenie pred publikom na druhej strane nepredviedol. Po počiatočnej vlne nadšenia prišla ľadová sprcha, pretože do obývačiek akosi nevtesnáte obecenstvo a napokon, ani teoreticky by sa o tom z bezpečnostného hľadiska nedalo uvažovať (nepokazme si to… ostane mottom zrejme ďalšie necelé štyri roky aj v oblasti kultúry). A sú žánre, ktoré sú priam bytostne závislé od kontaktu s obecenstvom – ak ste si doteraz nevedeli predstaviť, že po špičkovom jazzovom sóle interpretovi publikum nezatlieska (ledažeby za tým bola trápna, kolektívna nevedomosť), teraz nastala zvláštna, takpovediac vákuová, situácia, že po naozaj dobrom sóle ostalo mrazivé ticho. A nemusel to byť jazz, aj keď pri tomto žánri to bolo extrémne citeľné. To napätie sa priam dalo krájať – a cítili sme ho aj my na druhej strane, v karanténne-osamelom „ja pozerám doma, Ty pozeráš doma“ obecenstve. Najhoršie možné štádium live stream koncertov bolo, keď sa človek pristihol, ako si číta počas koncertu komenty z pera pandémiou postihnutých novodobých Schopenhauerov, ako trebárs, „super, ahojte, tešila som sa na tento koncert, aký drink si dáte po koncerte?“ Je to zjavný signál, že s vašim vnímaním nebude niečo v poriadku – toto by sa vám na reálnom, živom koncerte v klube či v koncertnej sále nikdy nestalo. V izolácii sa tak neocitli len umelci, ale aj publikum, strácali sme pocit, že ide o koncert – až na pár skvostných výnimiek ozaj dobrej, kontaktnej hudby – duo Ladislav Fančovič a Janka Dekánková, Cigánski Diabli či Ján Berky Mrenica a Gypsy Jazz SK – každý z nich zvolil iný prístup a človek pritom nemal pocit, že stará nahrávka z YouTube by mu dala podstatne viac. Postupným uvoľňovaním opatrení (fáza nieviemkoľká) všetci, čo pojedli kilá naivity dúfali, že koncertné sály sa otvoria hneď na druhý deň po tlačovke, no opak je pravdou. Záhadou je, že vo verejnej doprave sa v uzavretom priestore na seba môžeme tlačiť ako naklonovaná kukurica zo seriálu Akty X, no v koncertnej sále to musí „dýchať 15- minútovými prestávkami“, vo vzduchu sa evidentne bude vznášať lákavá vôňa dezinfekčných prípravkov namiesto parfémov a zrejme sa priam desivo vyzerajúcich sál či klubov dočkáme až v septembri. Lepšie načasovanie na druhú vlnu sme si ani nemohli priať.
Z opačného konca myšlienku organizovania koncertov v pandemickom čase poňal riaditeľ festivalu Viva Musica! Matej Drlička. Jeho projekt Umenie pod oknami bol postavený na tom, že ak diváci nemôžu za hudbou do sál, hudba a umelci prídu k nim. A nestratí sa tak to podstatné, čo vytvára tú pravú esenciu na koncertoch – vzájomný vzťah umelca s publikom. Aj keď cez rúška. To predsa nikoho netrápi a nespôsobí to takú bariéru, aby narušila vzájomný kontakt, ktorý významným spôsobom dotvára umenie. Podstatná je predsa živá hudba a skutočnosť, že umelci odviedli výkon naživo a obecenstvo aj vnímalo živú hudbu a odmenilo sa im potleskom. Počuť tlieskajúcich ľudí vonku po niekoľkých mesiacoch bol celkom šokujúci zážitok. Počuť hrať sláčikové kvarteto The Ladies Ensemble – či už v Dúbravke alebo na Hviezdoslavom námestí, kde mali 27. mája o 18:00 posledný koncert v rámci tohto projektu, bolo ako prebranie sa z umelého spánku po niekoľkých mesiacoch. Tá sila hudobného nástroja, jeho emócia, ktorú mu dokáže vdýchnuť kvalitný interpret – žiaden, tip-top online stream s najlepšími muzikantmi na svete nedokáže nahradiť živé vystúpenie. Aj keď s kozmetickými chybami – pretože aj tie k ľudskému faktoru patria.
Apropo, k sérii koncertov Umenie pod oknami azda len toľko: keďže išlo o benefičné koncerty a umelci hrali bez nároku na honorár, je pochopiteľné, že krvavá bitka (s následkami) o ne nebola. Aspoň vymenovať si nepochybne zaslúžia všetci, ktorí potešili živým hraním ľudí v rôznych mestských častiach Bratislavy: prvý koncert odohrali Pavel Bogacz Qartet, niekoľko ďalších The Ladies Ensemble, ďalej to boli Salónny orchester Afrodite, Peter Šandor, SwinGang, Cello Appassionato, Taste of Brass, a bratislavskí konzervatoristi – Albín Blaho a Radka Kováčová.
Spomínaný koncert The Ladies Ensemble na Hviezdoslavovom námestí priniesol opäť žánrovú fúziu: členky telesa modifikovali repertoár, nezvolili tie isté skladby, ktoré predviedli pred pár týždňami v Dúbravke, no opäť stavili aj na klasický repertoár, zároveň a niekoľko piesní z filmovej hudby a tiež hitov rock-popovej scény.
Koncert otvorili známou klasikou – Bachovým Ariosom z Kantáty BWV 156 – Adagio. Vokálny charakter tejto skladby kvarteto v zložení: prvé husle: Anežka Kara, druhé husle: Eliška Podolská, viola: Alexandra Rozinová, violončelo: Zuzana Michalíková, vystihlo pekne vyspievanou hlavnou melodickou líniou (prvé husle), avšak v intenciách štýlovo čistej, barokovej interpretácie. Arioso známe v mnohých úpravách poznáme síce v pomalšom tempe, v podaní The Ladies Ensemble získalo mierne svižnejší charakter, no práve pre kvartetovú úpravu to bol dobrý ťah. Ostatné nástroje – s výnimkou prvých huslí mali sprievodnú funkciu a hrali harmóniu v pizzicate, preto ak by zvolili hráčky pomalšie tempo, skladba by sa im rozpadla ako domček z karát. Poetickosť Bacha a éterický charakter tejto skladby sa hudobníčkam podarilo podčiarknuť – líderkou súboru a prvou huslistkou je Anežka Kara, ktorá má (nielen) s Bachom bohaté skúsenosti z komorného orchestra Hilaris Chamber Orchestra. Spôsob, akým sa chopila interpretácie Ariosa, a zároveň viedla svoj súbor, rešpektoval nielen tvorbu tónu, ale aj celkovú estetiku slohového obdobia barokovej hudby. Vkusné a pekne vyvážené ritardando na záver len potvrdilo prirodzenú muzikalitu hudobníčok telesa skombinovanú s niekoľkoročnou skúsenosťou hráčok v rôznych orchestroch.
Nasledoval ďalší barokový blok, najprv to bolo Talianskom presvetlené Vivaldiho Concerto grosso d mol, 3. časť, ktorému nechýbala v interpretácii tak bytostne potrebná iskra, ľahkosť a energickosť (osobitne treba vyzdvihnúť aj výrazovo a intonačne dobre uchopené violončelo prevezmúc na seba úlohu basso continuo). V priestore námestia sa pekne vynímali polyfonické pasáže skladby, hudobníčky boli mimoriadne dobre rytmicky zohraté, presvedčivo vynikol aj kontrast vďaka dodržaniu terasovitej dynamiky, téma a Vivaldiho melodické majstrovstvo v rýchlom tempe znela bravúrne, v sebaistej interpretácii prvej huslistky.
Pokračujúc starou hudbou, nasledoval ďalší známy kus – od Johanna Pachelbela, Kánon v D dur, ktorému sekundoval silný vietor. A to už je niečo, proti čomu je človek bezmocný. Hudobné nástroje sa vplyvom nepriaznivých poveternostných podmienok ku koncu skladby rozladili a v tomto prípade to už bolo počuteľné najmä preto, že hudobníčky hrali štýlovo – rovným, bezvibrátovým tónom. Napokon, vždy lepšie trochu rozladené husle ako sladko romanticky zahratý barokový skvost, nie? The Ladies Ensemble to ustáli so cťou. Pachelbelov Kánon má charakter chrámovej hudby, opäť je to skladba, ktorú poznáme v mnohých úpravách pre rôzne hudobné nástroje (pôvodne pre tri violy a basso continuo), no práve po pomýlených časoch romantizujúcich prístupoch k barokovej hudbe prišla vlna autentickosti. „Ladiesky“ nemajú ambíciu tváriť sa ako špecialistky na starú hudbu, ale nerobia ani tú zásadnú chybu, aby (vyberajúc si populárny repertoár) volili práve ten chybný, popularizačný prístup k interpretácii. Hudbu oprosťujú od crescend, decrescend a vyumelkovaných, vibrátových tónov, nechávajú ich čisté, no napriek tomu sa v polyfonických štruktúrach nestratíte, nechávajú melodickú líniu v jednotlivých nástrojoch vyniknúť. V hudobníčkach je kus pravej muzikality, takže frázy krásne dýchajú a výsledok má presne tú gráciu a duchovno, aké má baroková hudba mať.
V prvom, klasickom bloku nemohol chýbať Mozart – počuli sme Divertimento F Dur, 3. časť. Na publiku bolo badateľné, že okamžite ožilo. Predsa len, Pachelbelov pomerne ťaživý kánon sa skôr hodí do koncertnej sály ako na outdoorový koncert, kým svižný, melodicky invenčný Mozart plný nečakaných zvratov a vtipu je kontaktnou hudbou, na ktorú obecenstvo okamžite reaguje. Samozrejme, za predpokladu, že interpret tie parametre klasicizmu do hudby aj dostane. Tretia časť v predpísanom tempe Presto je charakteristická svižnou, melodicky príťažlivou témou a mladý Amadeus túto skladbu napísal ako 16-ročný. Mimochodom, práve tretia časť slúži mnohým sláčikovým kvartetám, ktoré sa dnes pretekajú vo virtuozite a preháňajú to s tempom, aby ohúrili publikum (niekedy na úkor zrozumiteľnosti) a volia rýchlejšie tempo. V tento podvečer bola voľba tempa adekvátna, prednesu nechýbala potrebná ľahkosť, energia a tá povestná iskra, tak žiadúca práve pri interpretácii diel tohto skladateľa.
Presúvajúc sa postupne jednotlivými štýlovými obdobiami, blok klasickej hudby The Ladies Ensemble ukončili ukážkou časti Dvořákovej Symfónie č. 9 Z Nového sveta. Téma z časti Largo z Novosvetskej má v sebe zvláštnu clivotu, ktorú je len ťažké popísať, napokon, k tejto skladbe sú akékoľvek slová zbytočné. Aj v publiku, ktoré sa v toto popoludnie postupne zbiehalo na námestí – či už náhodne sa pristavujúc (počujúc živú hudbu) alebo prichádzajúc cielene, vzbudil Dvořák okamžitú reakciu. Bolo to aj vďaka nádherne vyspievaným melodickým partom, ale nepochybne aj vďaka srdcervúcej, nostalgicky znejúcej hudbe, v ktorej sú citeľné slovanské prvky.
Každý, kto pozná The Ladies Ensemble vie, že okrem európskej hudby sa špecializujú aj na rockové vypaľovačky či filmovú hudbu. Nemohli teda ani na tomto koncerte vynechať túto časť repertoáru. Ku kvartetu sa pridal aj perkusionista – Eduard Mikuláško (vedúci skupiny bicích nástrojov Orchestra Opery SND) a zvlášť rockové piesne dostali ten správny esprit. Nie, že by aranžmány neboli dostatočne zaujímavé, naopak. Ale práve rock je žáner, v ktorom si pesničku bez bicích nástrojov neviete predstaviť, aj keď jej sonorika je zrazu ušľachtilejšia vďaka sláčikom. Eduard Mikuláško však citlivo prispôsobil svoj vklad: bolo ho počuť akurátne, je to vnímavý interpret, ktorý vie, kedy má dobu zvýrazniť, kde spraviť prechod a kde hrá na štyri, aby podporil melodickú líniu.
Kultová Stairway To Heaven od britskej kapely Led Zeppelin je doslova a do písmena rockovou hymnou. Každý, kto skladbu pozná, vie, že nesie v sebe priam neuveriteľnú gradáciu (na dobu svojho vzniku bola formou priam revolučná). Hoci v skrátenej forme, aj kvarteto spoločne s tympanistom ju v inštrumentálnej podobe prinieslo presne s tými vlnami lyrických tém kontra hard rockových, stupňovaných gradácií, pričom treba poznamenať, že medzi muzikantkami mala jednoznačne najsilnejšieho rockového ducha v sebe Anežka Kara. Aj ostatné hráčky, uspôsobili výraz, no jej sa rovnať nemohli. Napokon, prvá huslistka svoju vášeň pre rockovú a metalovú muziku potvrdila aj záverečným (vraj už legendárnym) výskokom v pesničke Sweet Child of Mine od Guns and Roses. Hudobne v nej hneď v introdukcii (aj v následnej medzihre) vynikli druhá huslistka Eliška Podolská, violistka Alexandra Rozinová a violončelistka Zuzana Michalíková.
V modernom bloku predviedli aj Libertango od Astora Piazzollu a interpretáciou potvrdili, že v dielach nevidia len notový materiál, ale živý organizmus a hlavne jeho pochopenie v historickom kontexte. Piazzolla nie je tanečnou hudbou. Vyjadruje sa moderným kompozičným jazykom a hoci uňho badať aj vplyv argentínskeho tanga, na jeho hudbu by ste si asi len ťažko zatancovali. Temperament a práca s tempom, vygradovanie kompozície, prepracovaná dynamika, precízna rytmika a záverečné accelerando – to všetko sa nieslo námestím a samozrejme, vyvolalo búrlivú spätnú odozvu u publika (áno, presne to, čo nám v koronovom období tak chýba, to, čo pri monitoroch nemôžeme prejaviť a určite sa musia cítiť frustrovane aj samotní umelci).
Seal a jeho romantický valčík Kiss from a Rose patrí medzi popové vychytávky, ktoré lámu srdcia, a zahrať túto pieseň s vkusom, dobrej úprave, bez toho, aby sa z nej nestala „lepkavá“, lacná záležitosť (a úprimne, povedzme si, pri takýchto typoch piesní to aj hrozí), to chce interpretov s nadhľadom a skúsenosťou. The Ladies Ensemble takými hudobníčkami sú. Pesnička od Seala mala v sebe tú krásnu dojímavosť, akú má mať, nie však prehnanú. „Ladiesky“ vedia odhadnúť mieru, nekalkulujú, neútočia na emócie poslucháčov – volia si síce známy repertoár, ako napríklad aj ďalšiu, Billie Jean od Michaela Jacksona, no vďaka presvedčivej a pravdivej interpretácii neskĺznu do roviny manipulácie s poslucháčom.
Už keď sa zdalo, že sa budeme voziť na jednotnej rock-popovej vlne až po samotný záver koncertu, teleso prekvapilo prídavkom od slovenského skladateľa Eugena Suchoňa a zahrali od neho skladbu s ľudovým nápevom Hlboký jarček. Líderka vyzvala prítomných, aby sme si s nimi zaspievali. Úprimne? V tom šoku, že som vyše dvoch mesiacoch na reálnom koncerte, medzi ľuďmi, s potleskom, v centre mesta, ktoré nie je vyľudnené, som si po prvých tónoch nespoznala svoj vlastný hlas…
Človeku sa ani nechce odpovedať na otázku, čo s nami toto čudné pandemické obdobie porobilo po ľudskej stránke. V devastačnom prúde, zdá sa, ostal jediný záchytný, pevný bod, ktorý je (aspoň pre mňa) hudba. A tento koncert mi dal presvedčenie, že hudba naživo.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Umenie pod oknami – Ondrej Koščík, archív – The Ladies Ensemble
