Málokedy sa na koncerte podarí vyvolať v publiku pocit, že temná kapitola našich dejín sa môže opakovať. Slovenská filharmónia pod taktovkou Daniela Raiskina s výnimočným talianskym violončelistom sa postarali o nezabudnuteľný, miestami až mrazivý poslucháčsky zážitok.
Marcovú symfonickú dvojicu koncertov Slovenskej filharmónie dirigoval jej šéfdirigent Daniel Raiskin (recenzujeme druhý z dvojice koncertov piatok 21. marca 2025). Náročná dramaturgia diel Šostakoviča, Weinberga a Prokofieva by predpokladala opatrnosť divákov, no Koncertná sieň SF bola vypredaná. Sólistom večerov bol fenomenálny taliansky violončelista Mario Brunello.
Šostakovičova Suita z opery Lady Macbeth Mcenského okresu, op. 29a otvorila tento večer. Keď operu videl v roku 1936 Stalin, spustil sa rozruch, ktorý skladateľa v tvorbe opier zastavil. Mal v pláne napísať trilógiu opier o odvážnych ruských ženách. Nezastavilo ho to však v komponovaní, aj keď bol pod dohľadom tvrdého, neľudského režimu. Tvoril s obrovským strachom a jeho diela sa neuvádzali, no neprestal písať.
Lady Macbeth Mcenského okresu mala v jeho srdci osobité miesto. Pri evakuácii z Leningradu v roku 1941 to bola jediná partitúra, ktorú si so sebou vzal. Partitúru prepracoval v roku 1962 v snahe rehabilitovať ju pred sovietskymi úradmi. Medzi referenčné nahrávky opery je považovaná verzia Šostakovičovho priateľa Mstislava Rostropoviča z roku 1978. V 20. storočí interpretácií nebolo veľa, no dnes už sa objavuje na pódiách bežne, aj na koncertoch vo verzii suít. Raiskin siahol po menej uvádzanej suite s opusovým číslom 28a. V premiére zaznela až v roku 2007 a dirigoval ju Andrey Boreyko.
Šéfdirigentovi Slovenskej filharmónie je dielo Šostakoviča nesmierne blízke. Chápe ho z historického hľadiska, intelektuálneho aj politických súvislostí. Diela, ktoré v Redute pod jeho taktovkou zazneli, mali v sebe potrebnú energiu, ostrosť, dôraz na hudobnú satiru, hĺbku i žiaľ autora. Allegro con brio malo úžasné napätie, strohý, pedantne vypracovaný rytmus a od úvodu až po záver potrebný ťah. V druhej časti Presto prezieravo odčlenil úvodný, tempom miernejší úsek dychových nástrojov – typicky expresívnych plechových a ostrých vysokých drevených, od efektného prechodu na zbesilé tempo sláčikov a bicích nástrojov. Precítená bola aj typicky šostakovičovská, bôľna melodická téma. Groteskný tanec balansujúci medzi nostalgiou a výsmechom sa končil opäť energickým, výbušným záverom. V Allegrette potvrdil dobrú, detailnú prípravu orchestra. Suita zostavená z krátkych interlúdií, ktoré tvoria prechody medzi jednotlivými scénami operného diela, mala v Raiskinovej interpretácii silu príbehu.
Program pokračoval Koncertom pre violončelo a orchester, op. 43 rusko-poľského skladateľa 20. storočia Mieczysława Weinberga, Šostakovičovho priateľa. Weinbergovo dielo dnes zažíva renesanciu a s obľubou ho do repertoáru zaraďuje aj Daniel Raiskin. V minulosti však bolo hodnotené aj ako kopírovanie Šostakoviča, požičiavaním si jeho hudobného slovníka, aj z tohto dôvodu bolo devalvované. Paradoxne, sám Šostakovič ho hodnotil vysoko. Silný vplyv ruského autora počujeme u poľského skladateľa v Dvanástej symfónii, ktorá je venovaná pamiatke Šostakoviča. Rovnako tak v závere Piatej symfónie či šiestej klavírnej sonáte či violončelových skladbách. Muzikológovia porovnávali týchto dvoch autorov a zistili príbuznosti aj u samotného Šostakoviča, ktorý v mnohých dielach čerpal práve od poľského hudobného priateľa (napríklad zo Siedmej symfónie pre svoje desiate sláčikové kvarteto). Priamu príbuznosť využitia sólového violončela nájdeme aj medzi Prvým violončelovým koncertom z roku 1959 a Weinbergovým violončelovým koncertom z roku 1948, op. 43. Tak ako pre Šostakoviča, Prokofieva, i pre Weinberga toto obdobie predstavovalo temné časy.
Štvorvetový koncert, ktorý sme na koncerte v podaní sólistu a orchestra Slovenská filharmónia pod taktovkou Daniela Raiskina počuli, je nádherné dielo. Prvá časť Adagio je nárek, ohromujúca melódia. Priznám sa, koncert som si vypočula v ďalších interpretáciách, prevažne mladých violončelistov. Ani jeden z nich nedokázal ústrednú tému prvej vety zahrať s takou hĺbkou a intenzívnou emocionalitou lamenta, ako Mario Brunello. Taliansky čelista je obdarený neobyčajnou muzikalitou a zároveň výrazovou slobodou. Skladbu uchopil svojsky, no zároveň obsahovo výpovedne, rešpektujúc notovú predlohu. Je to vzácna vlastnosť, pri ňom dokonca umocnená bohatou skúsenosťou s hudbou tohto poľského autora – nahral sonáty Weinberga. Jeho bohaté dielo zahŕňa 26 symfónií, sedemnásť sláčikových kvartet a sedem opier, bol tiež majstrom sonátovej formy. Jeho štyri sonáty pre sólo pre violončelo vznikli v rokoch 1960 až 1985 a je to koncentrovane napísaný materiál, ktorá má v sebe nekonečnú poetickosť. Rovnako, ako trebárs u Beethovena nájdeme „všetko“ v jeho klavírnych sonátach, tak i Weinbergove obsahujú esenciálny hudobný materiál. Sólista tohto večera si ním prešiel, čo bolo z jeho interpretácie zjavné. Nie je to však hudobník, ktorý by sa koncentroval len na jedno obdobie. Záber čelistu je široký – siaha od baroka až po súčasnú hudbu. Hudba druhej polovice 20. storočia sa podľa jeho slov k nemu prihovorila okamžite a s ohromujúcou silou.
Brunello hral prvú vetu s takým nárekom a hĺbkou (nie však prehnaným afektom), že ste ako poslucháč nechceli, aby skončil. Melódia mala v sebe podmanivú clivotu, spôsob jeho interpretácie vyvolal okamžitý ponor do hudby zo strany publika. A v podstate začal takmer bez prípravy – orchester zahral v dychberúcom pianissime dva akordy a hneď nastúpil sólista. Sebaistou interpretáciou, bez zbytočného náhlenia, s plynulosťou a zároveň mimoriadnou voľnosťou v melodike. 6/4 metrorytmická štruktúra sa môže javiť ako zväzujúca, pokiaľ jej interpret neposkytne dostatok slobody v spievaní (presne to sa stalo mladým, zmieneným interpretom, ktorých som si vypočula). Taliansky čelista nechal melodike voľný priebeh. Žiadne „robotické“ bodkovaný rytmy či silené, exaktné frázovanie, ktoré by hudbu potlačili. Bol to ohromujúci zážitok. Prechody z piana do pianissima boli v jeho podaní uchvacujúce – bez toho, aby ste v nich cítili, že je to predpísané v notách. Rovnako tak sólo gradácia a práce s tempami boli spontánne a plné muzikality – vyplynuli z charakteru hudby. S takýmto citom sa človek rodí, nikdy ho nemožno naštudovať ani kopírovať. A Slovenská filharmónia bytostne potrebuje takýchto sólistov, aby sme z orchestra počuli nádherné, precítené pianissimá v sprievode. Keď orchester prevzal tému, hudobníci hrali s veľkou intenzitou.
Druhá časť, Moderato využíva typicky židovské motívy, ktoré zneli najprv v sólo violončele. Charakteristický tón, trpkosladký, sa v sále krásne niesol. Sprvu nenápadný sprievod postupne naberal na farebnosti využitím najprv drevených dychov – či už to bola flauta alebo basový klarinet, ktoré melódiu preberali v lineárnom vedení, alebo expresívne sólo trúbky (viem, že je v partitúre označené ako fortissimo, no prehnaná dynamika trošku vyrušila homogénnosť zvuku orchestra). Opakujúci sa motív naberal na naliehavosti a dynamike. Mnohí interpreti túto časť hrajú v rýchlejšom tempe, no Raiskin dodržal Moderato, vďaka čomu sa umocnil charakter židovskej hudby. Tretia časť predstavuje energický tanec vedúci ku kadencii pre violončelo. Úvod energického motívu tretej vety v podaní kontrabasov, violončiel, viol a oboch skupín huslí bol pregnantný a zvukovo vyvážený. Vo virtuóznych partoch bol taliansky čelista živelný a ponechal hre individuálny, voľný štýl. V dialogických partoch v rámci štruktúry zaujali flauty, klarinety a najmä farebný bas klarinet (ten nechal skladateľ obzvlášť vyniknúť). Frenetická časť vyústila v meditatívny, tichý, až lyrický úsek sólového nástroja, ktorému predchádzali temné, hlboké polohy sláčikov. Weinberg dokázal s úžasnou flexibilitou meniť nálady a farby a Raiskinovi sa všetky tieto zmeny, tak hutne koncentrované práve v tejto časti, podarilo do detailu stvárniť. V spomínanej kadencii, v ktorej sa často menia tempá a metrá, taliansky hosťujúci sólista priam zasvietil (možno s niektorými nedostatkami technického charakteru, no tie idú v prípade takéhoto sólistu bokom, do zabudnutia). Práve pre jej slobodný charakter – pomalé a intímne časti sa v nej striedali s rýchlymi, virtuóznymi, vysoké polohy s tmavými. Záverečná časť Allegro bola intenzívna, je najbližšia tvorbe Šostakoviča. Doviedla nás až k mrazivému Adagiu, ktoré nám pripomenulo temné časy – živo, nepríjemne, až strašidelne. Precítená Raiskinova interpretácia desivého finále nám sprítomnila dejiny, ktoré akoby sa opakovali a sú zrazu tak nebezpečne blízko nás.
V druhej polovici koncertu sme počuli 5. symfóniu B dur, op. 100 Sergeja Prokofieva. Skladateľ ju skomponoval počas jedného mesiaca v roku 1944 a v premiére zaznela o rok neskôr pod taktovkou samotného skladateľa s veľkým úspechom. Dodnes patrí medzi jeho najznámejší a najobľúbenejší symfonický opus. Je to dielo plné kontrastov – hudobných a obsahových. Raiskin pristupuje k týmto dielam moderne, no pritom im zachová podstatu a charakter. Pomalšie tempá v jeho podaní nie sú rozvláčne, už prvá veta Andante bola nepatrne rýchlejšia, čím získala celistvosť. Prokofiev ju začína jednoducho a priamočiaro – flautou a fagotom, no rozvíjanie materiálu je expresné. Šéfdirigent podčiarkol veľkoleposť a optimizmus a mimoriadne dbal na vyniknutie kontrastov, no robil to triezvo, skôr výpovedne, neprešiel do afektovanej verzie interpretácie. Ponechal protirečivosť jednotlivých tém a ich presnosť. Dočkali sme sa aj širokej, mohutnej zvukovosti, istej formy pátosu, no šéfdirigent sa na tieto emócie díva pohľadom súčasnej estetiky. Nepreháňa ani lyriku, pretože tá sa vzápätí náhle mení na opozitum. Nádej, aj keď sa zdá, že by mohla prísť niekoľkokrát v prvej časti, je náhle prerušená realitou – či skôr zlou predtuchou, akú mal aj Šostakovič.
Z Raiskinovej taktovky bola citeľná precíznosť, presnosť, dôsledná vyhranosť tém a istý druh ostrosti, ktorý je pre Prokofieva taký typický. Bola citeľná najmä v druhej vete symfónie – Allegro marcato. Je rovnako plná kontrastov – celé dielo je nimi doslova „obkľúčené“. Úžasný zvuk sláčikov, dobre vystavaná dynamika v hudobnom motíve, do ktorého vstúpil klarinet – akoby z iného rytmického i tematického sveta, priniesla členitú a viacvrstvovú zvukovosť. Do detailu interpretované, zvukovo zreteľné vrstvy drevených dychov, ich rôznorodé farebnosti a nálady, so známym motívom v sláčikoch, priniesli výborne zvukovo rozvrstvené uchopenie tejto časti. Šéfdirigentovi sa podarilo udržať napätie a orchester mal pod jeho taktovkou potrebný ťah. A pritom nebol silený, hral s prirodzenosťou a ľahkosťou aj rýchle tempá s pedantnou rytmikou. Hráči mali potrebnú energiu a vystihli charakter tejto premenlivej časti, v ktorej sa na vás občas usmieva zubaté slnko, tanečnosť, no náhle prechádzajúce do komickosti – no s prívlastkom temnej. V prospech nej svedčil aj frenetický záver tejto vety.
Začiatok tretej časti Adagio mal v sebe v úvode potrebnú temnosť korunovanú bohatým, sýtym zvukom. Ak skladateľ aj pôsobí, že predstavuje spočiatku pohľad na svet, v ktorom je všetko v poriadku, vo vnútri niečo nepokojné naznačuje, že tomu tak nie je. Presne túto vnútornú, nekľudnú náladu Raiskin intenzívne vytiahol do popredia. Kontrast medzi durovou a molovou tóninou vrcholil nečakaným zvratom v basovej línii. Dirigent z nej spravil niečo viac, ako len neočakávanú moduláciu. Dbal aj o zásadné kontrasty v dynamike – z mohutného forte stíšil do takmer počuteľného pianissima, aby potom strašidelné plechové dychy pripomenuli hrôzostrašné vízie. Ani sme sa nenazdali a počuli sme intenzívny lyrický úsek sláčikov, pričom ostentatívna harfa s neustále sa pripomínajúcim rozloženým akordom znela ako memento.
Táto symfónia vznikla na pozadí neustále prebiehajúcej vojny. Žalostné, strašidelné party v nej zrazu prešli do tichého, nádejného záveru – no vždy s otáznikom, ktorý ostal visieť vo vzduchu. Jasné melódie dychových nástrojov, ktorým výrazovo kontrovali glissandá trombónov dokázali vytvoriť presne tú kontradikciu pocitov, ktorá je v Prokofievovom diele typická – bizarné obrazy oscilujúce medzi smiechom a strachom.
Záverečná časť symfónie bola spočiatku klamlivá – no z priebehu tohto diela už poslucháč vedel predpokladať, že sa čoskoro objavia aj temnejšie farby. Záver tohto diela, ktoré patrí určite medzi najkrajšie Prokofievove skladby, je šokujúci a prekvapivý. Psychologicky máte pocit, že je nekončiaci a opakujúce sa motívy akoby nemali svoje rozuzlenie, no vďaka skvelému ťahu a nasadeniu orchestra nepôsobil nudne. Bol energický, prekvapivý, dostatočne razantný a obsahovo dokonale vystihnutý. Bol to nepochybne jeden z najlepších koncertov Daniela Raiskina.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
