Piesňová tvorba azda najzreteľnejšie odráža vývoj hudby. Jej odklon od postromantizmu cez prvé odvážne harmonické postupy až po zmenu hudobného jazyka v súčasnej hudbe sledovali v dramaturgii nového CD Cesta / The Journey sopranistka Mária Taytakova a klavirista Ladislav Fanzowitz.
Mária Taytakova a Ladislav Fanzowitz sú umelci, ktorí akosi prirodzene inklinujú k hudbe 20. storočia. Okrem toho je ich spoločným záujmom objavovanie nového repertoáru či menej uvádzaných skladieb. Nájsť logickú, hudobnú, estetickú, obsahovú a psychologickú súvislosť vo vývoji európskej hudby, práve v takom zásadnom a zároveň citlivom období, ako bol prechod od postromantických autorov k experimentátorom minulého storočia, si vyžaduje znalosť repertoáru a zároveň vkus. Dvojica interpretov sa rozhodla zamerať na skladateľov z neďalekej Viedne a vybrali si tých, ktorí rôznymi spôsobmi zasiahli ďalší vývoj hudby. Dramaturgia nedávno vydaného CD názvom „Cesta / The Journey“, ktoré vyšlo vo vydavateľstve Hudobný fond / TRENDVISION, sa zameriava, ako aj názov albumu napovedá, na cestu jedným storočím.
Na moje veľké potešenie album, ktorý trvá obdivuhodnú vyše hodinu (63:40), otvára dielo skladateľa Arnolda Schönberga. Interpreti si vybrali raný piesňový výber spadajúci ešte do tonálneho obdobia Vier Lieder (1899 – 1900). Niet lepšieho spôsobu, ako zobraziť Schönbergovu pozíciu jednak ako pokračovateľa hudobnej tradície a zároveň ako jej rozvracača, než sú práve jeho piesne. V 90. rokoch 19. storočia sa v priebehu ďalších 20 rokov začala vzrušujúca konfrontácia medzi zaužívaným štýlom a novou hudobnou rečou. Práve na piesňach môžeme vidieť evolúciu hudobného jazyka autorov – od ranej tvorby, začiatkov pod výrazným vplyvom nemeckého romantizmu, cez chromatické, post-wagnerovské postupy až po voľný, atonálny svet.
Štyri piesne op. 2 sú zhudobnením básní Richarda Dehmela (1863-1920) a Johannesa Schlafa (1862-1941) a sú venované Alexandrovi von Zemlinskému. Hlboký vplyv Brahmsa a Wagnera je u Schönberga zrejmý. Pre interpretov tento autor často znamená istú extrémnu polohu a často sa z klavíra ozývajú tvrdé akordy. Je pravdou, že niektoré úseky majú až symfonický charakter, rovnako tak sa vyskytujú basové oktávy či dramatické tremolá. Je to však zásadná chyba hrať ich bez citu a preferovať tvrdý zvuk. Ladislav Fanzowitz dodržiava tie najjemnejšie odtiene dynamiky, udržiava hladinu piana, aj v akordoch. Tichý, meditatívny vokálny prejav speváčky dostatočne vyniká. Taytakova má soprán veľmi peknej, svetlej farby, ktorá v poetických textoch znie mäkko a krásne. Hlas dokáže mať prísne pod kontrolou – vo vyvážených pianach aj dramatickejších momentoch. Jediné, čo by som vytkla, je občasná nestabilita tónu vo výškach. Skoky tohto autora nie sú jednoduché, rovnako tak je zložité zachytiť jeho tonálne centrum. Orientovať sa v jeho melódii chce dostatočnú skúsenosť, čo naša sopranistka má, no predsa, sebaistejšie nasadenie (niektorých) tónov by bolo žiadúce.
Schönberg do nôt veľmi dôsledne píše, kedy si praje diminuendá, každú jednu zmenu tempa popisne v notách uvádza. Napriek tomu by sme medzi umelcami našli takých, ktorí (zbytočne) pridávajú agogiku (skôr ide o minulé nahrávky spred desaťročí, dnešné uprednostňujú technokratickejší prístup). Dvojica slovenských umelcov je v tomto mimoriadne triezva, čo Schönbergovej hudbe pristane, podarilo sa im priniesť moderný prístup, rešpektujúc autorov notový zápis, každú jednu jeho poznámku, bez veľkého citového rozptylu. Napriek tomu všetkému je v piesňach citeľný premyslený dramatický oblúk – nie je to len racionálne stvárnenie hudby, ale precízne sledovanie textu, zrozumiteľne artikulovaného a najmä – je to spoločné frázovanie, ktoré je presvedčivé a prirodzené. V ďalšej piesni Jesus bettelt vás dostanú nádherné pianissimá, precítenosť hudby a anticipácia, ktorú skladateľ vyjadril prostredníctvom klavíra. Fanzowitzov intelekt, jeho premýšľanie nad významom a úlohou klavírneho partu je výraznou pridanou hodnotou tohto albumu. Najdramatickejšou piesňou cyklu je Erhebung so vzrušujúcim, farebným partom klavíra a čoraz agilnejším spevom. Štyri piesne ukončuje Waldsonne v miernom tempe, ktorá patrí medzi najpoetickejšie.
Ďalším v poradí je Richard Strauss Drei Lieder der Ophelia (1918) Op. 67, 1-3. Patria medzi najkrajšie skladby autora a zároveň sú harmonicky mimoriadne odvážne. Strauss pracuje so zvukom hospodárne – od prvých tónov je citeľná logika, no zároveň farebnosť klaviristu. Ak sme sa u predchádzajúceho skladateľa odkláňali od romantizmu (hoci niektoré jeho lyrické časti sú uchvacujúce), Strauss sa od romantizmu definitívne odkláňa. Aj ideál ženy sa mení. Kým v časoch romantizmu bývala hrdinka Ofélia vnímaná ako krehká bytosť, Strauss ju vníma ako silnejšiu postavu, stačí si uvedomiť zásadnú konfliktnosť ženských hrdiniek jeho opier – Salome a Elektru.
V troch piesňach stvárnila Tyatakova Oféliu ako odvážnu ženu – kontrastmi v dynamike a tempách. Interpreti si dobre uvedomili, že už nemajú do činenia s tradičnou piesňou, ako u Brahmsa, ale iným druhom stvárnenia emócií v texte. Moderným prostriedkom musel podľahnúť aj Strauss, keď nechcel byť spiatočnícky. Prvá pieseň je hĺbavá, presvetlenie v modulácii pripravili interpreti nádherne v závere piesne. Je to text o láske a skladateľ (vcelku zákerne) „nadelil“ sopranistke skok na gis2, ktorý znieva cez celý takt a následne doznieva aj cez prvú dobu ďalšieho v pomalom tempe s expresívnymi harmonicky odvážne napísanými akordmi v klavíri. Druhá pieseň Guten Morgen,’s ist Sankt Valentinstag je kontrastná a Tyatákovej pristala najviac. V rýchlom tempe ju dokáže stvárniť s precíznou deklamáciou, čistou intonáciou a energickým vokálnym prejavom. V tretej piesni Ofélie Sie trugen ihn auf der Bahre bloß je hĺbka, psychológia a filozofia, jej introspektívnosť podčiarkla speváčka silne vnútorným prejavom, intenzívnym – korešpondoval s ňou aj klavír. Azda niet krajších a zároveň mocnejších harmónií, ktoré by tak vyjadrovali charakter piesne. Je to syntéza predchádzajúcich dvoch piesní – dve kontrastné témy, jedna temná, druhá energická, živšia, sa neustále vracajú v nekončiacom kolobehu. Cesta Straussa končila v pianissime – no spýtavo, aby mala ďalšie pokračovanie Oféliinho osudu.
Korngoldovo dielo na albume zastupuje piesňový cyklus Drei Lieder (1930), op. 22. Je typickým príkladom tradície nemeckej vokálnej školy iniciovanej Richardom Wagnerom. Piesne Was Du mir bist?, Mit Dir zu schweigen a Welt ist stille eingeschlafen vokálne speváčke pristali. Krásne, plynule vynikli jej spodné polohy plné farieb, vo výškach má istotu, v pomalom tempe, ktoré vie byť zradné, mala nad frázami kontrolu a dosiahla plynulosť melodického toku. Piesne sú mimoriadne emotívne, no zároveň priame. Prvá – Čím si pre mňa je vrúcna lyrika od poetky Eleonore van der Straaten, druhá – Byť s tebou v tichu a tretia Svet zaspal prináša zhudobnenie básní Karla Kobalda. Všetky však spája intimita, taká blízka obom interpretom – Fanzowitzovi ako empatickému hudobnému partnerovi a Taytakovej, ktorej vrúcnosť a lyrika idú, aj bez pátosu, a preto sú uveriteľné.
Zámerom albumu Cesta bolo nájsť prepojenie európskej tvorby významných skladateľov so slovenskou piesňovou tvorbou. Vcelku plynulo sa od Korngolda dostávame k Moyzesovi, od ktorého vybrali málo uvádzaný piesňový cyklus Cesta (1933, rev. 1943). Impresionisticky písaný klavír spočiatku korešponduje s vokálnou líniou, no tá sa razom stane podstatne expresívnejšou, dramatickejšou. Vietor nad dolinou, Pieseň loretánskych zvonov, Cesta, Povzdych – okamžite vo všetkých vycítite modernú reč, ale i tie jemné, no pritom určujúce odlišnosti. Piesne viete zaradiť k slovenskej kultúre, no vyspelosťou hudobného jazyka patria jednoznačne do európskej tvorby. Intímna lyrika sa v nich strieda s expresívnym štýlom, v tonalite a melodickej línii zaiste cítiť prvky folklóru. Tie sú však sofistikovane spracované, len niektoré intervalové skoky, postupy v gradácii či nálada vám ich vzdialene pripomenú. Prvé tri sú zhudobnením Novomeského básní, poslednú Moyzes pridal o dva roky neskôr. Povzdych, podľa sprievodného bulletinového textu autora Juraja Bubnáša, vystihuje náročnosť obdobia 2. svetovej vojny. A práve posledná z cyklu, ak vôbec nie z celého albumu, je emočne a výrazovo najintenzívnejšia. Atmosférou je drásavá, dostane sa poslucháčovi až pod kožu svojou hlbokou zhudobnenou výpoveďou. Voľná melodika je podriadená textu, v klavíri počujeme hlboké tóny, ktoré priam sprítomňujú mrazivú náladu, zo všetkých piesní Moyzesovho cyklu je nielen najemotívnejšia, ale i najrozsiahlejšia.
Veľkou raritou tohto albumu je uvedenie cyklu Šla tade žena (1982) od skladateľa Jána Zimmera. Zbierka ležala 40 rokov v súkromnom archíve a od svojho prvého uvedenia na akademickej pôde (absolventský koncert Evy Plesníkovej na VŠMU v Bratislave, apríl 1983) v komplexnej podobe nezaznela. Piesne vznikli na básne Jána Horova – Kroky, Snežienka a Z jesene. Husto napísaný klavírny part je v prípade Zimmera veľmi obrazotvorný, akoby sám rozprával príbeh, sopránová línia akoby nezávislá. Najviac to cítiť v druhej piesni – proti melodickým líniám je klavír svojím obsahom priam v kontrapunkte, v závere zase navodzuje ťažobnú atmosféru. Tak, ako sme ho spomínali v predchádzajúcich príkladoch, má klavír na pleciach anticipáciu, dokonca aj dopovedá v dlhých sekvenciách verše. Spoločne so spevom však tvoria dobre fungujúci celok – od čias postromantizmu sme sa plynulo dostali k modernej hudobnej reči. Potešiteľné na tom všetkom je, že naši skladatelia za ničím nezaostávajú medzi poprednými európskymi autormi. Zaňho nepochybne možno považovať aj Ilju Zeljenku s najmladším dielom albumu Cesta. Sonety Orfeovi (2004) začínajú hravo, motívom, ktorého náladu počujeme aj v následnom sprievode. Nielen v tonalite, ale i rytme už počujeme úplne inú prácu, odvážnejšiu. Tak isto Zeljenka často strieda nálady a podriaďuje ich textu, pričom zmeny prichádzajú bez akejkoľvek prípravy. Striedanie faktúry prispieva k týmto náhlym, novým tvarom. Je to už úplne iné myslenie, štruktúra skladieb, ich formálne usporiadanie. Po pomerne energickom Andante prichádza ťaživé Largo, plné splínu a zádumčivosti, zároveň však nehy. Tú vo výraze Tyatakova podčiarkla – soprán sa stal nositeľom týchto emócií, klavír sa obmedzil na jednoduchý sprievod, až v medzihre či vo vnútorných hlasoch je počuť aj v klavíri podstatu naladenia piesne. Zeljenkove piesne ma úprimne prekvapili. Na to, že sme od tohto autora zvyknutí na podstatne avantgardnejší prístup v kompozícii, sú jeho piesne umiernené vo využívaní moderných prvkov. Preferuje skôr jasnú metrorytmickú štruktúru, rovnako tak v témach možno nájsť pomerne exaktné prvky, vďaka ktorým nestrácate pevnú pôdu pod nohami. Žiada sa dodať, že dva slovenské tituly – Zimmer a Zeljenka – vychádzajú na CD nosiči vôbec po prvý krát.
Vychádza nové piesňové CD Marie Taytakovej a Ladislava Fančoviča
Nahrávku vyhotovili v Synagóge v Senci vlani v auguste, zvukovú réžiu mal na starosti Peter Zagar, zvukovým inžinierom bol Ladislav Krajčovič. Vyzdvihnúť je potrebné dramaturgiu Cesty, ktorá poukazuje na význam slovenských skladateľov v oblasti piesňovej tvorby – tie smelo môžu konkurovať tvorcom, ktorých dnes uvádzajú bežne vo svete.
Zuzana Vachová
Foto: Ctibor Bachratý. Grafika CD – Ivan Zadrabaj
