Silvia Borsetti je tanečníčkou v Štátnom divadle Košice a po premiére inscenácie M. R. Štefánik poskytla nášmu portálu rozhovor. Štefánika považuje za výnimočnú osobnosť našich dejín, režiséra a choreografa Ondreja Šotha si cení z ľudskej aj profesnej stránky a mimoriadne jej učarovala tradícia slovenského folklóru. Najprv s ním síce „bojovala“, ale odkedy sa ho naučila tancovať, užíva si ho naplno.
Keď ste sa dozvedeli, že budete tancovať v predstavení M. R. Štefánik, poznali ste toto meno alebo ste si o ňom museli zistiť nejaké informácie?
Musela som študovať o jeho živote a význame ako osobnosti, keďže som z Talianska. Musím sa priznať, že v Taliansku nevieme o Štefánikovi takmer nič. Ale keď som prišla do Štátneho divadla v Košiciach, vedela som, že balet má toto predstavenie v repertoári. Takže to prišlo nejako prirodzene, že som si o Štefánikovi zisťovala nejaké fakty a veľa som čítala. Išlo o prvú inscenáciu, ktorú spravil Ondrej Šoth v tomto divadle a musím povedať, že Štefánik ma ako osobnosť ihneď veľmi zaujal.
Kde ste sa dopracovali k informáciám?
Samozrejme v talianskom jazyku ich nenájdete, takže som čítala v rôznych iných jazykoch a postupne sa o ňom dozvedela viac. Čítala som o ňom či už v slovenskom alebo anglickom jazyku a dopracovala som sa k rôznym zaujímavým faktom. Som rada, lebo ho považujem za výnimočnú osobnosť v dejinách. Dokonca si myslím, že aj dnes sú jeho myšlienky veľmi aktuálne.
Ako Štefánika vnímate ako človeka a ako z hľadiska jeho politickej kariéry?
Ako politika ho považujem za skvelého diplomata, samozrejme, viem aj o jeho záujmoch, bol aj pilot a podarilo sa mu veľmi veľa objavných, nových vecí. Bola to veľmi silná osobnosť vašich dejín a myslím si, že dokonca silnejšia ako ktokoľvek v tom období.
Ako sa Vám spolupracuje s Ondrejom Šothom, ktorý predstavenie nielen režíroval, ale staval aj choreografiu?
Obdivujem ho, lebo je pre mňa neuveriteľnou osobnosťou a vysoko si cením jeho umelecké kvality. Jeho spôsob práce je veľmi odlišný od ostatných tvorcov, s ktorými som kedy robila. V divadlách, v ktorých som predtým účinkovala, to bolo v poriadku, ale v prípade Ondreja Šotha považujem za výnimočnú jeho emocionalitu, ktorá ovplyvňuje celé predstavenie. Samozrejme, aj divák potom tie emócie vníma všetkými zmyslami. Jeho repertoár a práca s ním je pre mňa skvelou a neopakovateľnou skúsenosťou. Vždy keď tancujeme, prežívam veľmi silné emócie, či už je to napríklad Sándor Márai, alebo ostatné, ale vždy mám na konci obrovské množstvo adrenalínu zo všetkých tých emócií. Keď som napríklad tancovala v predstavení Denník Anny Frankovej, po skončení inscenácie som potrebovala asi dve hodiny, kým so sa dostala späť do reality. Okrem toho ho mám veľmi rada aj ako človeka.
Hovoríte o silných emóciách, ktoré ako tanečníčka prežívate. Ondrej Šoth je špecifický tvorca, ktorému mimoriadne záleží aj na výbere hudby. To sa prejavilo aj v Štefánikovi…
Ondreja Šotha považujem sa skutočného maestra a túto inscenáciu za ozajstné veľké umelecké dielo. Pre mňa ako tanečníčku je najdôležitejšie, že okrem emócií majú jeho diela aj logiku a každá jedna scéna je prepracovaná a má zmysel. Tanečníci pod jeho vedením inscenácie nemusia na pódiu hrať ako herci, ale vďaka spomínaným silným emóciám ich skutočne aj prežívajú. Jednoducho, so svojimi úlohami žijú. Samozrejme, emócie potom prenášajú na ľudí v obecenstve. Pre tanečníka je to ako sen, pretože sa odtrhne v tej svojej danej úlohe od reality a to je nádherný zážitok. Samozrejme, robíme balet, takže aj technika tanca je podstatná, ale v prípade Ondra je emocionalita na prvom mieste.
O Ondrejovi Šothovi je známe, že má so svojimi tanečníkmi vrelý, ľudský vzťah. Komunikujete aj Vy s ním na priateľskej báze?
Áno a to ma veľmi prekvapilo, pretože takýto vzťah s režisérom a choreografom prežívam po prvý raz. So všetkými tanečníkmi sme ako jeho „veľké deti“ a spoločne sa cítime vďaka nemu ako jedna úžasná, veľká rodina. Pravidelne ho doma navštevujeme, diskutujeme, pozeráme rôzne filmy, ako napríklad od Pasoliniho, čo je pre mňa a vôbec, pre všetkých, veľmi obohacujúce. Prvýkrát som bola v šoku, že niekto môže poznať talianskych režisérov…
Také meno ako Pasolini je na Slovensku veľmi známe, ale poznáme aj ďalších talianskych režisérov…
Pre mňa to bolo skrátka neuveriteľné, lebo my v Taliansku sa až tak nezaujímame o kultúry iných štátov. Aj preto som bola prekvapená, že Ondro pozná množstvo talianskych filmov a niektoré, najmä staršie tituly, som dokonca ani ja nevidela, kým sme si ich uňho doma spoločne nepozreli. Tie staré filmy majú veľa spoločné s divadlom a práve on nám vysvetlil ich význam. Pre tanečníka sú tieto informácie veľmi zaujímavé a cenné.
Čo sa týka Vašej úlohy v Štefánikovi, bola pre Vás náročná?
Dnes som tancovala v zbore a veľmi som si to užila. Tancovali sme aj v Rodnej zemi slovenský folklór, takže už som za sebou mala jednu podobnú skúsenosť.
Ako ste sa Vy ako Talianka naučili tancovať slovenské folklórne tance? Muselo to byť ťažké…
Veľmi ťažké! Keď sme to my, talianski tanečníci, po prvý raz videli, prekvapene sme sa na seba dívali a boli sme v šoku. Všetci sme sa zhodli na tom, že to nezvládneme, že sa nám nikdy nepodarí naučiť sa to. Je to naozaj veľmi náročné. Ale po mnohých skúškach sa nám to podarilo a musím priznať, že sa mi slovenský folklór veľmi páči. Je dôležité dostať tie krokové variácie do nôh a potom už si to človek užíva. Ja osobne som z tých tancov doslova nadšená! Pre mňa sú tie tance plné energie, rovnako ako vy Slováci. Mám veľmi rada slovenských ľudí, lebo sú otvorení a priami, podobne ako je to v Taliansku.
V Taliansku zrejme folklórne tradície v súčasnej dobe nepoznáte, pretože tradícia sa nezachovala…
Považujeme ich za históriu a ja ani nepoznám žiadne naše folklórne tance. Kým vy na Slovensku ich tancujete stále, u nás v Taliansku sú už dávno zabudnuté a nikto ich netancuje. Možno len v niektorých regiónoch našej krajiny sa dodržiavajú, ale len veľmi málo a zďaleka nie sú také energické ako tie slovenské. Z vašich tancov plynie neopakovateľná energia a keď sa ich človek naučí, naozaj si to môžete užívať. Je to neuveriteľný adrenalín a krása zároveň.
Som rada, že to hovoríte, pretože je to naše dedičstvo a mnohí obyvatelia našej krajiny tento pocit hrdosti nepoznajú. Na druhej strane, v mnohých regiónoch Slovenska si ctia tradície a dodnes chodia pri rôznych príležitostiach aj v krojoch a samozrejme spievajú a tancujú folklórne tance…
Mne sa veľmi páči, keď si národ vie uctiť tradície. Vďaka tomu ostane kultúra stále živá a je to niečo, na čo môžete byť naozaj hrdí. Folklór je predsa súčasťou vašej kultúry a je to niečo, čo vás spája s vašimi koreňmi. Kultúra je základ každého národa. Vaše tance sú pestré a symbolizujú aj spôsob života v jednotlivých regiónoch, sú tak úzko prepojené na dedinky, domy a ľudí či spôsob života, ktorým kedysi žili. Je veľmi dôležité uchovať si tieto tradície, lebo je to cennejšie ako zlato. Pre mňa sú skutočne inšpirujúce, zaujímavé a musím povedať, že obdivujem, ako vychovávate nové generácie k úcte k týmto tradíciám. Vidím, ako sa deti už od útleho veku učia folklórne tance. Je krásne, ak sa mladšie generácie učia a hlavne chcú učiť slovenský folklór od starších generácií. Je to niečo, čo my v Taliansku nepoznáme, lebo všetci tancujú len moderné tance.
Zdroj foto: Jozef Marčinský – SDKE, autor
