Jeden z vrcholov festivalu bol nepochybne galakoncert v Babylone, počas ktorého sa na jednom pódiu vystriedali nielen špičkoví domáci interpreti, ale aj americkí: gitarista Ron Affif a trubkár Ambrose Akinmusire so svojím newyorským Quartetom.

One Day Jazz Festival priniesol počas dvoch týždňov aj tohto roku sériu koncertov v rôznych mestách na Slovensku – od Košíc, cez Prešov, Kremnicu, Banskú Štiavnicu, po Bratislavu, pričom prioritou 13. ročníka bola podpora domácej scény, no zároveň spájanie sa so svetovou. Je až neuveriteľné, že v čase, keď organizátori festivalov ešte stále pristupujú k pozývaniu umelcov spoza oceánu pomerne opatrne, organizátorom One Day Jazz Festivalu sa podarilo, takpovediac nemožné: v rámci galakoncertu v bratislavskom Ateliéri Babylon 7. júla sa na jednom pódiu vystriedali hneď dvaja špičkoví americkí jazzmeni: gitarista Ron Affif a trubkár Ambrose Akinmusire so svojím newyorským Quartetom.

Kým sa k programu tohto koncertu dostaneme podrobnejšie, nepochybne si zasluhujú pozornosť aj ostatné vystúpenia, pretože to, čo robí tento festival takým atraktívnym, je jeho dramaturgia, nečakané, netradičné spojenia a často nové projekty, ktoré vznikli možno ako spontánny nápad, no ich výsledok je o to zaujímavejší pre poslucháčov. A práve v tom je mágia jazzu a skúsených muzikantov, ktorí sa možno predtým nikdy nevideli, nehrali spolu (alebo len na jednej skúške deň pred koncertom), no na živom vystúpení s publikom im to funguje výborne. Mnoho takýchto spojení a vystúpení priamo prepojených s publikom, ktoré tak v období korony umelcom chýbalo a jazz je bez neho akoby mŕtvym žánrom, pretože niet na svete hudby tak bytostne závislej od živého obecenstva ako je práve jazzová muzika, priniesla dvojtýždňová šnúra festivalu. Za zmienku stojí nový projekt Pištu Bartuša s hosťujúcim brazílskym spevákom v projekte Brazil Jazz Session, Bass Legacy Project prezentujúci tri rôzne generácie basgitaristov, ktorí sa v rámci koncertu stretli na jednom pódiu, Ľubomír Gašpar Cimbal Project & Ron Affif, ale aj neplánované, o to však fascinujúcejšie vystúpenie organistu Františka Beera na Hrade v Kremnici. Tento interpret patrí k mladej, talentovanej generácii organistov. Po ukončení štúdia na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave pokračoval na štúdiách v Nemecku, no napriek sľubnej kariére v zahraničí, sa vrátil na Slovensko. Je skvelý improvizátor, čo predviedol aj na tomto festivale – spojenie rôznych žánrov na kráľovskom hudobnom nástroji, organe, (koncert niesol názov Church organ unconventional) ukázal už v prvej interpretovanej skladbe Mariána Vargu – Hommage à J. S. Bach, no jeho improvizačné majstrovstvo sa naplno prejavilo vo voľnej improvizácii na známu tému. Obecenstvo v nej rozpoznalo obľúbenú ľudovú pieseň Sedemdesiat sukien mala. Beer menil harmóniu, registre, tempá, výstavbu takým spôsobom, až sa mu podarilo zahrať vskutku novú kompozíciu. Ukázal, že má nielen schopnosť improvizovať, ale aj zmysel pre dramaturgickú výstavbu diela, jeho gradáciu a v neposlednom rade hudobnú estetiku. Koncert zakončil organovou chuťovkou: jazzovou skladbou, ktorú organisti na jazzových festivaloch radi hrávajú: päťčasťovou suitou Petite Suite in Blue Johannesa Matthiasa Michela. Nuž, aj takéto príjemné prekvapenia prináša One Day Jazz…

Bratislavský galakoncert odštartoval tiež jedným z tých netradičných spojení, vďaka ktorému dostali možnosť zahrať si spolu výborní muzikanti rôznych generácií. Jedným z legendárnych jazzových basgitaristov svetového formátu, ktorý sa zaslúžil o to, aby sa tento nástroj nevnímal len ako „doplnkový“ v rámci kapely, bol Stanley Clarke. Prišiel na scénu s úplne novým štýlom hudby, využíval nové techniky a nechal basovú gitaru vyniknúť – práve vďaka nemu sa zrazu z tohto nástroja stal dominantný melodický nástroj, nielen súčasť rytmickej sekcie. K Stanleymu Clarkovi sa ešte dostaneme, lebo unikátne spojenie, ktoré sme v tento večer videli, malo ešte ďalšiu náväznosť práve s ním aj v inom kontexte.

Formácia, ktorá sa publiku predstavila, mala názov Bass Legacy Project a okrem toho, že dala priestor vyniknúť basovej gitare ako nástroju v rôznych polohách, spojila na jednom pódiu tri rôzne generácie interpretov: tú najmladšiu zastupoval len 10-ročný Áron Hodek, strednú Róbert Vizvári známy spoluprácou s Eugenom Botošom (v roku 2007 s projektom Finally nahrali debutový album so silnou zostavou medzinárodne uznávaných muzikantov, nasledoval ďalší Final Definition s hosťujúcim basgitaristam Marcusom Millerom či legendou Dionne Warwick a mnohými ďalšími svetovými umelcami) a pomyselnú korunu celému projektu nasadil pre slovenskú scénu legendárny interpret Juraj Griglák. Mimochodom, oboch hráčov – Grigláka i Vizváriho spája to, že hrajú na kontrabase v Slovenskej filharmónii, čo nie je celkom samozrejmosť, dokázať skĺbiť v živote hudobníka paralelne fungovanie v dvoch tak rozdielnych žánroch, akými sú jazz a klasická hudba, navyše s profesionalitou a štýlovou čistotou.

Trojicu basgitaristov dopĺňal na keyboardoch Eugen Vizváry, na gitare Michal Bugala a za bicími nástrojmi ďalší talent, ktorého kariéru sme mohli sledovať od detských čias – Dávid Hodek. Už v prvej skladbe večera Gypsy (autor Eugen Vizváry) sa okamžite ukázalo, že hráči disponujú jedinečným štýlom, no nejde im len o prezentovanie virtuozity, ale hlavne o spoločné muzicírovanie. V skladbe zachovali typickú hudobnú formu – uvedenie témy, následne sa ako prvý v improvizácii prezentoval Róbert Vizvári – jediný hral na 5-strunovej base, do hry začlenil nielen zaujímavé rytmicko-motivické variácie, ale aj bohaté zvukové spektrum, v improvizácii ho striedal Griglák a na záver malý Áron, ktorému sa už podarilo do hry zapracovať aj jednu sympatickú variáciu.

Chémia, aká medzi muzikantmi okamžite fungovala, bez siahodlhých príprav, bola priam hmatateľná. Zostava bola zaujímavá práve tým, že každý z hudobníkov priniesol svoj vlastný vklad, napríklad aj v ďalšej kompozícii – Griglákovej skladbe Between Notes, precízne zaranžovanej a pekne vystavanej. Juraj Griglák je estét, ktorý sa dokáže hýbať v rozmedzí mnohých žánrov a pritom zaznie jeden silný groove, ktorý hudbu stmeľuje. S dômyselnou gradáciou, priestorom pre improvizáciu, objavovaním nových dimenzií farebnosti a v neposlednom rade, melodicko-harmonických možností.

Aj ďalšia skladba, ktorú si hudobníci vybrali, patrila legende, ktorá sa zaslúžila o rozvinutie basgitarového štýlu a jeho presadenie ako sólového nástroja – John Patitucci znie rovnako dobre, keď hrá Bacha, funky, blues či post-bopový štýl. Partia muzikantov to na pódiu spravila presne spôsobom, akým to robieva legendárny Patitucci: bez keyboardov a gitary sa zrazu zvuk basgitár vynímal omnoho viac, hoc v intímnej atmosfére, podstatnejší bol však hudobný obsah. Živelnejší a energickejší Vizváriho spôsob improvizácie implementuje modernejšie prvky, Griglák je skôr klasik, hoci dôsledný, presný, technicky pripravený a často dokáže prekvapiť nečakaným zvratom. Muzikantov spájal spoločný menovateľ práve v tejto skladbe, no i ďalších, ktoré predviedli počas tohto koncertu: dokázali svojimi angažovanými sólami udržať pozornosť poslucháčov vďaka tomu, že party, ktoré hrali, mali v sebe ohromujúci intenzitu. Nebol to len jeden motív, no plnohodnotná improvizácia, ktorá dokázala obsiahnuť všetky hudobné elementy – počnúc basovej linky, rozmanitých melódií, no najmä harmonických postupov, ktoré často fascinovali. Určite nikto od basy nečaká, že dokáže obsiahnuť z pohľadu harmónie to, čo trebárs klavír, no aj tak si treba uvedomiť, že práve tento nástroj spravil za ostatné dekády obrovský kus cesty. A nemalú zásluhu na tom má aj spomínaný Stanley Clarke, ktorý podobný experiment so svetovými basgitaristami – Marcusom Millerom a Victorom Wootenom skúsil s obrovským úspechom v roku 2008, nahrali spolu album Thunder a dokonca vystúpili spoločne aj na Bratislavských jazzových dňoch. Toto všetko sú veľkí muzikanti, ktorým nejde o samoúčelné, virtuózne predvádzanie sa, ale o kus dobrej muziky a plnohodnotný hudobný dialóg – aj o tom je jazz, ak sa správne chápe a interpretuje.

Ďalším dôkazom bola aj záverečná živelná skladba od Herbieho Hancocka, ktorou dvihli ľudí zo stoličiek a predviedli, že aj basa je nástroj, ktorý vie ľudí roztancovať. To už sa na pódiu skôr podobalo na záverečné jam session, každopádne, bol to skvelý koncert.

Trio amerického gitaristu Rona Affifa dopĺňajú slovenskí muzikanti: Juraj Griglák na kontrabase a Martin Valihora na bicích nástrojoch. Táto zostava je spoločne dobre zohratá, napokon, nahrala spoločne album (2005), z ktorého na koncerte zazneli aj skladby – ako druhá znela z albumu Uncle Joe. Trio odohralo hodinové vystúpenie, ktorého spoločným menovateľom bol už od prvých taktov (ako prvá znela skladba Cole Portera), ohromný drive: post-bopový štýl Affifa vynikal nielen brilantnou technikou, ale aj schopnosťou improvizácie. Od témy a jej pôvodnej tonality sa dokázal vzdialiť do pomerne disonantných polôh, z ktorých sa vedel celkom prirodzene vrátiť späť, takže dokázal udržať melodickú stabilitu kompozícií. To isté robil s rytmickou štruktúrou skladieb. V jednu chvíľu sa od pôvodnej, stabilnej štruktúry vzdiali, aby jej následne dal pôvodný základ. Často predviedol virtuózny štýl bez toho, aby ste mali pocit, že tá virtuozita je vydretá. Ron Affif má v sebe nesmierne množstvo prirodzenej muzikality a v kombinácii so znalosťami ju vie správne zužitkovať. Príkladom bola aj skladba od americkej gitarovej legendy – Joe Passa, ktorý Affifa istú dobu v LA učil. Tento gitarista však nie je hráč, ktorý by zabúdal na svojich spoluhráčov v triu – je to vyzretý hudobník, ktorý dal dostatok priestoru tak kontrabasu ako aj bicím nástrojom. A to nielen v sólach, ktoré boli vydarené. V malom, komornom obsadení mali všetky tri hudobné nástroje svoju rovnocennú pozíciu, preto ani Affif nikdy nebol dominantný, či už zvukovo alebo hudobným materiálom, no predsa ho bolo ako sólistu celý večer dostatočne cítiť – a to je ten pravý zázrak ozajstných osobností jazzovej hudby.

A prišiel vrchol večera – americký trubkár Ambrose Akinmusire so svojím newyorským Quartetom, ktorého ohlasovali ako vychádzajúcu svetovú hviezdu. Pravdou je, že Ambrose nie je vychádzajúcou, ale už etablovanou, rešpektovanou osobnosťou. Dostať takéhoto prvotriedneho muzikanta na Slovensko, ešte k tomu v takýchto ťažkých časoch, je skôr ojedinelé ako bežné. A dokonca je ojedinelé, aby sa v jazzovom žánri objavilo niečo novátorské, no Akinmusirovi sa to podarilo. Napokon, už počas jeho štúdií si ho všimol saxofonista Steve Coleman, ktorý na škole viedol workshop a pozval ho na európske turné. Tento mladý americký trubkár je doslova zjavom v oblasti avantgardného jazzu a svoje skladby komponuje majstrovsky, nájdete v nich mnoho emócií, krásy a inovácií. Jednoducho, nie je to len studená, vykalkulovaná avantgarda, aby prišiel s niečím novým a silene revolučným.

V bratislavskom Babylone sa predstavil so zostavou Sam Harris– klavír, Matt Brewer – kontrabas, Justin Brown – bicie nástroje. Vnímanie všetkých hudobníkov tejto zostavy, rovnako ako mladého trubkára, ďaleko presahuje, moderné, post-bopové intencie. V autorských skladbách Ambrosa, ktoré vyšli vlani vo vydavateľstve Blue Note na jeho šiestom albume, sa snúbi experimentovanie v hudobnej forme s experimentom s výrazovými prostriedkami – tohto inštrumentalistu zaujíma, kam až môže s výrazom tónu zájsť v rámci jeho rôznych polôh, deformuje ho, výrazovo, tonálne, intonačne. Je ako novodobý jazzový impresionista, ktorý dokáže dômyselne v kompozíciách vybrať to najlepšie nielen z jazzu, ale aj z európskej hudby: niekedy prekvapil odznením témy v kontrapunkte, inokedy v unisone použitím paralelných intervalov, často bolo počuť aj polyrytmické štruktúry.


Balada Yesss na pohľad pôsobí, akoby bola štandardnou kompozíciou – no práve tým je tento skladateľ a hudobník jedinečný. Vždy priniesol prekvapujúci prvok a v každej nový. Niektorá z jeho skladieb poslucháčom mohla štýlom pripomínať Johna Coltrana, v ďalšej ste vzdialene rozpoznali Dariusa Milhauda, atmosférou fascinujúce boli jeho balady, ktoré v nostalgii a pochmúrnosti takmer vždy vyrušil nejaký disonantný prvok či už v intonácii alebo výraze. V rámci jedného hudobného toku vedel rozohrať protikladné témy a pracovať s kontrastmi tak prirodzene, že ste mali pocit, že tá skladba tak musí byť, lebo ak by čo i len jeden tón vypadol, všetko by sa rozpadlo ako domček z karát. A pritom to nebol konštrukt. Akinmusirove newyorské kvarteto – to bola zostava špičkových muzikantov a kombinácia hudobnej inteligencie, vzdelania a odvahy robiť niečo nové.

Každopádne, tento koncert bol nepochybne vrcholom festivalu One Day Jazz a priniesol počas letných dní osvieženie, aké sa pre tento žáner patrí: domáce a svetové špičky, inovatívne štýly a pre poslucháčov hudbu, ktorá si vyžaduje aktívne počúvanie.

 

Zuzana Vachová

 

Zdroj foto: Rudolf Baranovič

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno