Na kurzoch sa pokúšajú nachádzať spôsob, ako posunúť už dosiahnuté hudobné vzdelanie na novú úroveň, ale aj viesť deti k hudbe od úplných základov. To, čo sa žiaci naučili, predviedli na koncerte – a pre mnohých to bol doslova „krst ohňom“.
Hudobné kurzy, ktoré organizuje občianske združenie Svetielko, si kladie za cieľ posúvať hudobné vzdelanie detí (ale i dospelých) na novú úroveň. Nachádzajú medzi hudbou a žiakmi intenzívnejšie emočné prepojenia – hudba často slúži ako psychologický pomocník pri odstraňovaní bariér a nachádzaní nových, možno dovtedy skrytých, osobnostných kvalít dieťaťa. Na porovnanie, v profesionálnych umeleckých školách rozhodujú prísne kritériá, nastavené parametre a osnovy, no práve počas kurzov vzniká nový, cenný priestor pre tvorivosť a kreativitu detí. Iste, aj na kurzoch organizovaných Svetielkom si musia deti osvojiť noty, rytmus, tóniny, prejsť nie „najpútavejšími“ technickými cvičeniami, ktoré sa až následne ukážu prospešné (o „milovanej“ hudobnej teórii ani nehovoriac). Z perspektívy rozvoja dieťaťa, jeho techniky, následne aj práce s výrazovými prvkami.
Na kurzoch sa pokúšajú nachádzať spôsob, ako posunúť už dosiahnuté hudobné vzdelanie na novú úroveň, ale aj viesť deti k hudbe od úplných základov. Občianske združenie Svetielko začalo svoju existenciu ešte ako Nadácia Svetielko v roku 1995, ktorá v tej dobe organizovala predstavenia detského muzikálu Anjeli a podporovala súkromnú hudobnú školu YMCA. Po ukončení činnosti tejto školy združenie Svetielko organizovalo hudobné kurzy a koncerty pre deti, ale predovšetkým hudobný festival Haleluja a tiež iné samostatné koncerty. Ďalšími významnými aktivitami boli príprava a realizácia detských muzikálov (Vianoce na celom svete, Anjeli, Ferdo mravec Všeumelec, Kúzlo Vianoc).
V Cultuse na Kaštieľskej ulici sa uskutočnil koncom mája záverečný koncert účastníkov hudobných kurzov z tried učiteliek Ľudmily Šramovej a Barbory Kazičkovej. Kvetinový valčík z baletu Luskáčik otvoril tento koncertný podvečer, na ktorom sa väčšina z účastníkov hudobných kurzov prezentovala na verejnosti po prvýkrát. Balety preslávili Čajkovského naprieč celým svetom i všetkými generáciami poslucháčov. Často využíval rozprávkové námety s magickou atmosférou, ktoré umocnil sugestívnou hudbou. Čajkovskému nikdy nechýbala melodická invencia a spoznáte ho vďaka výrazu, ktorý je podmanivý. Jeho cit pre vytváranie obrazov hudbou, ľahkosť a krása valčíka – to všetko predurčuje tento kus na tanečný pohyb, ale stal sa súčasťou koncertných pódií, či už v orchestrálnej podobe alebo sólovej. Skladbu interpretovala zakladateľka občianskeho združenia Ľudmila Šramová, čo je nezvyklým prvkom detských hudobných koncertov – v tomto prípade však predstavoval moment spolupatričnosti s deťmi a uvoľnenie atmosféry. Pre mnohé totiž bolo koncertné vystúpenie pred plnou sálu ľudí stresom, ktorý Ľudmila Šramová, riaditeľka hudobných kurzov, odbúrala úvodným, vtipným príhovorom a otázkami, ktoré deťom kládla. Hravá, uvoľnená forma v jej prejave dominovala, vysvetlila, čo je podstatou kurzov, pozvala na Denný hudobno-dramatický tábor, ktorý sa koná v júli.
Klavír, ktorý je v súčasnosti (tak i v minulosti) žiadaný, vyučujú v Svetielku prostredníctvom súkromných hodín klavíra. Tie slúžia často pre deti ako terapia, čo organizátorka predstavila hneď v prvom čísle, ktoré uviedla Emilka Šimeková. Základné melodické línie piesní Valčík, Maličká som a Medveďku, zneli v jednoduchej úprave. Dievčatko je na začiatku svojej cesty – vďaka kurzom sa mu postupne postaví ruka, zvládne nepochybne aj náročnejší materiál, no dnes a učí základnej koordinácii, rozpoznávaniu melódií a elementárnym rytmickým prvkom. Učitelia klavíra používajú materiál rôznych klavírnych škôl (európska, ruská, anglická) a látku, s ktorou pracujú, obohacujú o známe melódie a ľudové piesne. To, čo je deťom okamžite blízke, sú nepochybne folklórne motívy. No zároveň sú to obrovské technologické možnosti, ktoré sa mnohým z nás v minulosti ani neprisnili. Ak sú správne využívané a koordinované, sú v prospech veci. Napokon, aj dnes už zažívame dobu, kedy sa od mnohých platforiem snažia najmladšiu generáciu skôr odlákať a nasmerovať ju len na účelné využitie. To, že majú dnes deti veľmi ľahkú dostupnosť k mnohým žánrom hudby a zároveň je jednoduché získať notový materiál, sme zaregistrovali aj na tomto koncerte.
Veľkým prekvapením pre mňa bolo, že na koncerte sa prezentovali dve mladé sympatické slečny svojou vlastnou tvorbou. K nej treba nielen obrazotvornosť, dostatok fantázie i kreativity, ale taktiež zmysel pre poetiku hudobných materiálov, ich rozvíjanie, tektoniku, ktorá dokáže zabezpečiť správne napätie. Zoe Šovagovič predviedla skladbu Odraz na vodnej hladine a Lenka Fulleová I believe. Obe dokázali zaujať – využitím klavíra a jeho rôznych registrov a farieb, zmenami rytmických štruktúr, ale i lyrickými prvkami. Aj jednoduchá hudobná reč niekedy dokáže zaujať – a to sú presne trendy súčasných hudobných kompozícií. Sledovanie sonoriky, ale nie so zameraním na komplikované štruktúry. Mňa osobne tieto skladbičky nesmierne obohatili. A priznám sa, aj na duši – nie je to také stratené s našou najmladšou generáciou, keď dokáže nájsť zmysel trávenia voľného času komponovaním vlastných skladieb, a nie scrollovaním po sociálnych sieťach.
Povzbudenie priniesli aj ďalší žiaci. Od začiatku bola citeľná spolupatričnosť medzi vystupujúcimi účastníkmi kurzu. Tá atmosféra bola taká pozitívna, že ste sa, chtiac či nechtiac, museli, skrátka, pod tlakom toho dobra, ľudskosti, čistých detských duší (a aj ich extrémneho stresového faktoru), neustále usmievať, povzbudzovať ich na diaľku. Nastupujúce generácie však majú čoraz viac odvahy a vedia si otvorene povedať, čo im na takýchto prezentáciách pomôže. Bez akéhokoľvek „spytovania svedomia“ či zamýšľania sa nad tým, či je to vhodné, si jedna zo žiačok priniesla na pódium plyšového levíka, pre ktorého bude hrať. Lev má magickú schopnosť – odbúrať stres. Keď to vyšlo na začiatku reťazca, ďalšie deti, povzbudené, týmto nadprirodzeným účinkom a skutočnosťou, že lev je pánom tvorstva v pomyselnej džungli, v ktorej sa ocitli, okamžite prijali túto „pomocnú ruku“.
Priznám sa, nič dojemnejšie som ešte v živote nevidela. Ak sa triedne či absolventské koncerty profesionálnych ZUŠiek sústredia na čo najlepší a bezchybný výsledok (už mi len trstenica chýba v rukách niektorých pedagógov) a vy s maličkou dušičkou sledujete zostresované klbká detí, ako sa z povinnosti „dogúľajú“ na pódium a trasúcimi rukami bezchybne odohrajú vydrilovaný materiál, tak tento koncert bol presným opakom. Vládla tu radosť, spontánnosť, potešenie zo zážitku, spokojnosť, že sa interpretačný výkon podaril, zároveň ste z diaľky vnímali, ako rad za radom padali zo sŕdc detí obrovské kamene úľavy. Bol to koncert, ktorý pohladil dušu, koncert, ktorý ukázal láskavosť, pevné medziľudské putá a dobro, ktoré nám, dospelým, dokážu ukázať práve detské duše. A navyše, všetkým žiakom sa ušli diplomy, čím získalo podujatie na vážnosti a profesionalite.
Pre ďalších žiakov p. učiteľky Kazičkovej, bolo zrejmé, že sa im venuje systematicky, má dobré základy ruskej školy, pracuje na stavbe ruky, dynamike a precíznom rytme. Čajkovského Chorá bábika bola úžasne vypracovaná z pohľadu výstavby a výrazu. Je to známy kus, ktorý formuje mnohé deti zo ZUŠiek, rozvíja ich predstavivosť a práve na týchto skladbičkách sa postupne učia, že hudba nie sú len noty, ale živé umenie, prinášajúce príbehy a pocity, ktoré človeka dokážu zasiahnuť. V podaní Roberta Glindu bola Chorá bábika presvedčivá – interpretačne, technicky i výrazovo. Jeho pianissimo bolo priam dychvyrážajúce, spôsob vedenia kantilény plynulý, legáta krásne vypracované. Nemusíme sa teda vôbec obávať – v každom veku sa môžete naučiť hrať na hudobný nástroj a mať z neho obrovské potešenie! Aj toto vystúpenie bolo toho dôkazom.
Ďalšou vystupujúcou žiačkou bola Olívia Horňáková so skladbou Dva roky prázdnin, ktorej transkripciu pre klavír upravila jej učiteľka p. Barbora Kazičková. Aj pre Olíviu to bolo prvé vystúpenie na verejnosti. Preukázala jednu vzácnu schopnosť: aj pri drobnej chybičke sa nedala vyviesť z miery, pokračovala suverénne ďalej a skladbu predviedla so sebaistým, zvučným tónom a dobrým zmyslom pre budovanie kantilény. Najviac som si však cenila jej muzikalitu. Je to niečo, čo vás nenaučí ani ten najlepší učiteľ na svete. Buď máte dar cítiť hudbu alebo nekriticky a tvrdo stvárňujete melódiu bez toho, aby ste ju dokázali vnútorne prežívať. Olívia tento dar má. Jej tón bol citlivý, v pravej ruke sa dokázala koncentrovať na spievanie melódie, ktorá bola interpretovaná s príjemnou mäkkosťou. Ja osobne sa vždy z týchto prirodzených daností dieťaťa nesmierne teším, pretože to znamená podstatne viac ako technický dril a bezchybné hranie, blízke tomu strojovému. Radšej pár chýb, ale precítená interpretácia.
Rovnako tak pamäťové schopnosti Olívie sú skvelé: dokázala sa v celej skladby orientovať bez problémov. A mimochodom: žiačka si túto skladbu vybrala sama – aj to je príklad, kedy platformy slúžia pre dobrú vec a školstvo sa posúva progresívnym smerom. Obohacuje repertoár, poskytuje mladým interpretom slobodu a priznajme si úprimne – vždy sa deťom cvičí skladba ľahšie, keď sa im páči, ako keď sú to povinné etudy, však? Blok ukončila Uspávanka neznámeho autora v podaní Hanky Majerčiakovej.
V ďalšom programe sme počuli Lauru Sojkovú (Maličká som, na Zelenej lúke), Nelku Hegedüš (Húsky, Óda na radosť – táto skladba špeciálne potešila a publikum dostala do pozitívnej nálady vďaka svojmu typickému, chytľavému melodickému motívu), ďalej sa predstavili žiačky Linda Babulová a Zoe Šovagovič (ústrednú tému Figarovej svadby rozpoznal každý a bola príjemným spestrením koncertu). Úplne odlišný repertoár doniesli na pódium bratia Alex a Max Thumovci. Žiaci, nápadne si podobní, sedeli po celý čas v hľadisku vedľa seba a pozorne vnímali svojich „kolegov“. Ich interpretačné výkony boli presvedčivé a dramaturgicky opäť priniesli niečo nové. Tradicionál Rock my soul bol charakterom svižný, staccata sa krásne vynímali, rovnako tak aj tonálne zvraty boli niečím úplne odlišným, ako čo sme počuli doposiaľ. Plachetnica a Karneval – repertoár brata Maxa taktiež presvedčil. Zdá sa, že súrodenecké povzbudenie a motivácia veľmi dobre fungujú aj pri takýchto podujatiach. Koncert záverom ukončili dve žiačky – Nicol Brišová (Risoc Party) a Thea Spišaková (Summer Song).
Priznám sa, ešte nikdy som po žiackom koncerte ZUŠ či hudobných kurzoch, nemala taký hrejivý pocit na duši. Iste, z metód výučby je zrejmé, že pedagógovia postupujú podľa tradičných postupov zaužívaných škôl – či už ruskej alebo českej, ale to najkrajšie a zároveň najvrúcnejšie je to, že ich učia kreativite, počúvaniu a vnímaniu hudby, orientácii podľa sluchu a najmä – láske k tomuto druhu umenia, o ktorom sa nenadarmo hovorí, že predstavuje schody do neba.
Zuzana Vachová
Foto: Ľubomír Šramo, predseda OZ Svetielko
