Režisérovi Romanovi Polákovi sa podarilo vytvoriť inscenáciu s aktualizačným momentom, pritom citlivo, tak, aby ponechal aj historické prvky a zároveň nechal znieť v divákovi silné posolstvo, čo je však podstatné, jeho metafory neboli v rozpore so Suchoňovým dielom.
„Svätopluk nie je určený pre bežnú opernú prevádzku. Je a zostane slávnostnou operou určenou pre mimoriadne a závažné chvíle v živote národa a štátu. Je umeleckým výkladom dejín a mýtu,“ napísal dnes už nebohý, významný muzikológ, teatrológ a vysokoškolský pedagóg Miloslav Blahynka v pozoruhodnej v štúdii História a mytológia v Suchoňovom Svätoplukovi, ktorý publikoval Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, Bratislava.
Nie náhodne začíname túto recenziu novej inscenácie SND Suchoňovho Svätopluka slovami Miloslava Blahynku. Monumentálna historická opera bola na našej prvej scéne uvedená ako súčasť osláv 30. výročia vzniku Slovenskej republiky. Zatiaľ síce len v štyroch uvedeniach, no aktuálne, poverené vedenie opery sľubuje, že aj v budúcej sezóne 2023/2024 sa pre nové naštudovanie tohto zásadného, moderne koncipovaného, hudobne sugestívneho diela Suchoňa, nájde miesto. Patrilo by sa.
Nie je to však len tento aspekt, prečo je Blahynkova štúdia v kontexte súčasnej inscenácie (v premiére, z ktorej píšeme aj túto recenziu – 24.2.2023), zásadná. Je to nový, vizuálne silný, filozoficky hĺbavý režijný koncept Romana Poláka a jeho tímu. Scénu navrhla Barbora Šajgalíková, kostýmy Pavol Dendis, svetelné objekty mal na starosti Ján Šicko, ktorý vytváral aj všetky projekcie, o svetelný dizajn sa postaral Ján Ptačin, choreografiu vytvoril Ladislav Cmorej.
Polák ako skúsený činoherný režisér najprv dôsledne študoval libreto, ktoré napísal skladateľ spolu s Ivanom Stodolom v spolupráci s Jelou Krčméry-Vrteľovou. No z výsledku je zrejmé, že sa do diela zahĺbil natoľko, že dokázal sledovať aj hudobné party a nepristupoval k Svätoplukovi len z hľadiska textovej zložky. Polákova schopnosť prepojenia všetkých zložiek operného diela v jeden veľký komplexný celok, ktorý na javisku predstavuje ako dobre fungujúci mechanizmus, je v tomto smere unikátna. Suchoňovho Svätopluka vníma ako príbeh o zhubnom mechanizme moci, ktorý preňho dosahuje až shakespearovské rozmery. Vyhol sa však tomu, aby spravil dielo v intenciách dobovej rekonštrukcie a prostredia, príbeh z veľkomoravského obdobia zasadil do interiéru zdevastovanej fabriky. Napokon, kto pozná tvorbu tohto režiséra, dalo sa aj očakávať, že k dielu pristúpi invenčne, filozoficky, hĺbavo, no zároveň s rešpektom k autorovi.
Dej opery sa odohráva okolo roku 894 na Veľkej Morave, keď kráľ Svätopluk, ktorý cíti svoju blížiacu sa smrť, odovzdáva vládu svojim synom. Príbeh je však fiktívny a len čiastočne založený na historických reáliách a postavách, aj preto si režisér mohol dovoliť (a priam musel) aktualizáciu. Jeho Svätopluk otvára aj témy, ktoré rieši súčasná spoločnosť, pričom inšpiráciou mu bolo obdobie korony – vyľudnený svet, fabriky, ktoré zastavili svoju činnosť, no zároveň prstom ukázať na našu nepoučiteľnosť. A na tú paralelu ukazuje spôsobom sebe vlastným – naliehavým, nekompromisným, otvoreným. Môže po nás ostať potopa či spálenisko, no ešte stále budeme hrať nezmyselné hry a budeme súperiť, kto bude nad všetkou tou skazou, ktorú sme spôsobili, vládnuť. Je to presne tento Polákov sugestívny výkričník, ktorý robí inscenáciu takou silnou.
Zároveň sa mu však s mierou vkusu a zmyslom pre estetično podarilo na scéne vyvážiť (kulisy, svetlá, kostýmy) prepojenie súčasnosti a historických prvkov tak, aby nenarušil ducha diela. Popri nachádzaní spomínanej paralely a témy, ktorá je a bude vždy aktuálna, pokiaľ bude ľudstvo ľudstvom, využíva moderné prvky v kombinácii s výtvarnými objektmi, ktoré naznačujú dobu, v akej sa príbeh odohráva. Nezašiel teda do extrému, akého sa (často až hriešnym spôsobom) dopúšťajú mnohí dnešní tvorcovia.
Už pred začiatkom predstavenia sme videli na pódiu zdevastovanú, mohutnú fabrickú halu, vysokú konštrukciu, ktorá čiastočne mohla pripomínať aj hradby. Počas toho, ako sa medzi sebou ľudia voľne rozprávali, pohybovali sa na konštrukcii robotníci (aj počas predstavenia). Sme v 20. storočí, no predsa – aj vo Veľkomoravskej ríši. Hrdinovia odetí prevažne v čiernom s rafinovanými detailmi, občas v kontrastnej bielej, s modernými prvkami, s náznakom historických prvkov – ak je toto otázka, či takto bude vyzerať oblečenie budúcnosti, nepochybne sme tejto vízii kostýmového výtvarníka uverili. Prvky steam punku presvedčilo zapadli do scény a opusteného priestoru fabriky, v ktorom sa vynímali ďalšie moderné prvky signalizujúce súčasnosť prelínajúcu sa do budúcnosti: svetelné objekty. Svetelný kruh. Socha pohanského boha Perúna je svetelná guľa, mesiac a slnko mali podobu svetelných záchvevov, namiesto holubice sme videli dron, dokonca aj laptop sa zjavil na scéne a pritom, v rámci tohto poňatia, všetky tieto rekvizity, nijako nenarušili historickú tému Svätopluka. Naopak, stali jej hnacou silou – motorom, ktorý ju spravil naliehavejšou a otvoril otázky, postavené na historickej téme, nielen smerom k dnešku, ale aj do budúcna. A Polák to spravil veľmi trefne a mimoriadne znepokojujúco. Nie je náhodou toto úlohou divadelného umenia?
Blahynkovu štúdiu sme spomenuli aj z ďalšieho dôvodu. Režisérovo metaforické zobrazenie hrá do karát podrobnému výkladu muzikológa, ktorý hovorí, že Suchoňovi, už od začiatku šlo o spojenie myšlienkového vyznenia Stodolovej drámy, ktorú možno chápať ako drámu osobnosti, s historickou realitou veľkej Moravy a s novodobou interpretáciou mýtu. „Túto novodobú interpretáciu mýtu však Suchoň odvodzuje od jasne definovanej reality. Tým sa jeho opera odlišuje od mytologických a historických opier epochy romantizmu, kde šlo najmä o zobrazenie osobností, ktoré stoja nad dejinami a svojimi jedinečnými, často extaticko-vizionárskymi činmi (napríklad proroctvo kňažnej Libuše v rovnomennej opere Bedřicha Smetanu) určujú chod dejín. V 50. rokoch 20. storočia mal z tohto hľadiska Suchoň neobyčajne ťažkú situáciu. Kompozícia modernej opery na historický námet znamenala vtedy kriticky a umelecky sa vyrovnať s množstvom ideových, vecných, umeleckých a estetických otázok. Keď porovnáme Svätopluka s dobovou opernou produkciou tohto obdobia, zistíme odklon od historizmu a čiastočne aj realizmu v opere v prospech existencionálne ladených tém, niekedy až surrealistických alebo ovplyvnených poetikou absurdného divadla,“ píše Blahynka.
Podrobne skúma každé dejstvo, dramatické konflikty, ale aj dobu, v ktorej Suchoň dielo komponoval a nachádza v ňom, tak ako režisér Polák rozmanité metafory. Poukazuje napríklad na symboly druhého dejstva (spor medzi pohanstvom a raným kresťanstvom), pričom hovorí, aj o spoločenskej aktualizácii. Suchoň Svätopluka komponoval v mimoriadne ťažkom období, 50.tych rokoch, Blahynka v tejto súvislosti tvrdí: „Konflikt medzi kresťanstvom a pohanstvom by mohol vyzerať ako efektná operná show: ak však zvážime okolnosti Svätoplukovho vzniku, pochopíme, že tento svár je nastaveným krivým zrkadlom ateizmu doby a moci, že v atmosfére politických čistiek a fyzickej likvidácie ľudí v päťdesiatych rokoch je komponovanie obrazu pohanských zvyklostí priamym podobenstvom.“
Suchoň použil formu veľkej uzavretej trojdielnej symetrie, v ktorej korešponduje tretie dejstvo s prvým, zatiaľ čo spomínané druhé dejstvo predstavuje kontrast. Túto formu Polák a jeho tím plne rešpektujú, priam z tohto kontrastu druhého dejstva ťažia – kým v prvom dejstve sa stretávame s psychologickým vykreslením charakterov, v druhom, dynamickom, je dôraz na pohybovú zložku (ak by bola patrične vygradovaná aj v hudbe a dôsledne by bol kladený dôraz na prácu s tempom, mohli sme sa dočkať podstatne pôsobivejších rituálnych tancov). Pohanské pohrebisko sa stáva priestorom pre rituálne tance, aby sa vo finále osobná dráma panovníka a krvavá dráma zavŕšila smrťou.
Režisérovi sa podarilo vytvoriť inscenáciu s aktualizačným momentom, pritom citlivo, tak, aby ponechal aj historické prvky a zároveň nechal znieť v divákovi silné posolstvo, čo je však podstatné, jeho metafory neboli v rozpore so Suchoňovou hudbou. Tá je vysoko koncentrovaná – Svätopluk ponúka dielo plné farieb a krásy, bez akýchkoľvek romantických pátosov. Suchoň je schopný vykresliť do najmenšieho detailu citový svet hrdinov, čím sa približuje k tvorbe 19. storočia, no v hudobných postupoch je autorom 20. storočia. Sofistikovaným, invenčným, zvukovo pôsobivým, schopným pohybovať sa s absolútnou flexibilitou vo viacerých štýloch – mnohé party Svätopluka sú dokonca stavané symfonicky, takže v prvom rade, hudba si vás okamžite podmaní od prvých tónov predohry.
Začína sa v hlbokých polohách, v pomalom tempe Adagio non troppo, v pianissime, s postupným crescendom vyrastie do bohatého fortissima. Len na ploche zopár taktov dokázal Suchoň skoncentrovať obrovskú dámu – už predohra svedčí o tom, aká koncentrovaná je jeho hudobná reč, a tiež farebná. Od tremol sláčikových nástrojov, cez harfu, bohatú paletu plechových aj drevených dychových nástrojov, v bohatých harmonických postupoch, využíva v krátkom časovom úseku množstvo výrazových polôh, ktoré diváka okamžite strhnú.
Hudobného naštudovania sa ujal dirigent Martin Leginus, ktorý orchester Opery SND pripravil pedantne, avšak s minimálnou dynamickou empatiou. A to nielen vzhľadom k sólistom, zboru ale často i voči zápisu v partitúre. Modálne štylizovaný úvodný vstup Záboja (Tomáš Juhás) má hneď v úvode piano, prechádzajúce do pianissima, ktoré však z orchestrálnej jamy nezaznelo. Dobre pripravený Juhás preto nemohol tento vstup modelovať v adekvátne lyrickom výraze, musel sa prispôsobiť dynamickej hladine hudobníkov, následne ani nedokázalo byť dostatočne v orchestri vybudované cez plynulé crescendo forte. Tomáš Juhás na javisku preukázal pekné polohy, či už lyrického charakteru, s dynamikou aj gradáciou dokázal pracovať, neskôr sa jeho postava pod vplyvom Ľutomíry mení, čo bolo krásne vidieť v jeho hereckom prejave. Prekrásne bolo jeho sólo s hobojom, ktoré malo až pastorálny charakter. Suchoň mimoriadne rád pracoval s ľudovými motívmi, no jeho kompozičná reč bola sofistikovaná, ovplyvnená modernými trendmi hudby 20. storočia. No predsa v jej štruktúre počujeme okamžite vplyv slovenskej ľudovej piesne, hoci, v nadstavbe.
Diferencovaný zvuk orchestra, ktorý chýbal na mnohých miestach v diele (prejavilo sa to už v spomínanom úvodnom vstupe Juhása), žiaľ, nedovolil vyniknúť dômyselne skomponovanému dielu Eugena Suchoňa. Každý jeden charakter dokázal mimoriadne plasticky hudbou stvárniť, či už to bol motív nadväzujúci na úryvok textu alebo nosnejšia téma vyjadrujúca celkový charakter postavy. Jeho bohatá, dynamická forma je plná kontrastov: v tempách, dynamike, harmónii, inštrumentácii. Hneď v úvode dokázal zhustiť gradácie a v celom diele budovať množstvo dramatických vrcholov. Kvalitným interpretačným výkonom nemožno vytknúť čistotu intonácie, ani presné nástupy – z tohto ohľadu bolo dielo precízne vypracované. Orchester pod vedením Martina Leginusa spravil obrovský kus práce, aj vzhľadom na skutočnosť, že dielo nacvičili z rukopisu, keďže doposiaľ neexistuje digitalizovaná verzia partitúry, čo je veľká hanba na strane Ministerstva kultúry SR. Na jednej strane sa bijeme do pŕs a uvádzame s hrdosťou národnú operu slovenského autora pri špeciálnej príležitosti, dokonca využívame zo Suchoňovho Svätopluka fanfáry pri oficiálnych príchodoch hlavy štátu, na druhej si tohto autora, z pohľadu kompozičného, svetovej kvality, nedokážeme uctiť ani natoľko, aby sme zachovali jeho dielo pre ďalšie generácie v podobe dôstojnej pre 21. storočie. To len na zamyslenie, späť k predstaveniu…
V ďalšom obsadení sme počuli ako Ľutomíru Jolanu Fogašovú, ktorá síce v diele nemá samostatnú áriu, o to viac však hýbe dejom, často sa zjaví na scéne náhle, musí byť vždy pripravená a jej party sú extrémne náročné – po technickej aj výrazovej stránke. Hneď v prvom vstupe naša sólistka podala excelentný interpretačný výkon a potvrdila, že v odbore dramatický soprán je na Slovensku tým najlepším, čo máme. Nastúpila s absolútne bezchybným dlhým držaným g2 vo forte, ktoré klesá v intervale kvarty (často využívaný interval u Suchoňa). Intonačne čistá, čo tiež nie je samozrejmosť, keďže skladateľove party sú tonálne ťažko písané, rytmicky presná s citom pre výstavbu melodiky aj v akcentácii v ostrých rytmoch a výrazovo flexibilná. Taktiež ostrý smiech vo vysokých polohách je interpretačne aj technicky náročným prvkom – v podaní Jolany Fogašovej znel s potrebnou ostrosťou a intonačnou presnosťou. Medzi najnáročnejšie patril jej záverečný výstup v druhom dejstve, začínajúci sa smiechom vo výškach, následne nízkymi polohami, skokmi do vysokých, pričom končí dlhým držaným h2 cez 6 taktov. Počuli sme expresívny, čistý, stopercentný interpretačný výkon a znelý tón vo všetkých polohách.
Fogašovej tento typ postáv, ktoré zvrátia dej a majú v sebe aj niečo negatívne, pristane. Na javisku je tvárna, flexibilná a herecky uveriteľná. Hneď, ako sa na pódiu zjavila, vedeli ste, že ide o ľstivú osobu, ktorá má Záboja v hrsti a manipuluje s ním, pritom gestami neprehrávala, stačili jej pohľady a minimalistická práca s gestami. V prvom duete s Juhásom tvorili zohratý pár na pódiu: Ľutomíra v dôraznom fortissime ukázala, kto bude mať v tomto súboji navrch, Záboj voči nej ustupoval – Suchoň tieto party písal v odlišných tóninách – speváci boli na pódiu zohratí, obaja spievali intonačne presne, v dialógu sa dopĺňali, orchester im bol oporou.
Sú to party extrémne náročné, rovnako ako ostatných postáv –zaujal aj tenor Ondrej Šaling, ktorý sa na javisku cíti čoraz istejšie a tento charakter stvárnil aj herecky sebaisto. Hlasovo je síce menej farebný, je to úzky typ tenoru a v tejto úlohe by človek očakával farebnejší a dynamickejší hlas, no rozhodne presvedčil herecky. Z troch synov Svätopluka najvýraznejší výkon podal Daniel Čapkovič, ktorý stvárnil Mojmíra. Jeho barytón má prirodzene peknú farbu, je dostatočne sýty a nosný – na túto postavu sa teda hodí. Spevácky boli jeho kantilénové party s dlhými tónmi isté, bez váhania, rovnako ako expresívnejšie, dramatické. Navyše je Čapkovič typ speváka, ktorému je v rodnom jazyku vzácne rozumieť. V prvom vstupe s Dragomírom (pripravený a spevácky vždy spoľahlivý Pavol Remenár) mal Mojmír tonálne ťažké spievanie, plné modulácií, bodkovaného rytmu, ktorý však dokázal podriadiť zmyslu textu. Z jeho partu sa tak nestal kostrbatý, nemuzikálny výstup, naopak, dokázal ho s úvodného mezzoforte vygradovať do nosného, dramatického fortissima. Vo všetkých polohách bol istý, jeho hlas znel nosne, farebne a sugestívne, uveriteľne stvárnil najstaršieho zo synov kráľa Svätopluka, ktorý bol prívržencom učenia Konštantína a Metoda a chcel zbaviť ríšu franských kňazov a zrušiť rabstvo. Počas Mojmírovho vstupu dokázal skladateľ hudobne zvýrazniť charakter postavy – od tajomných, hlbokých polôh sláčikových nástrojov, cez expresívne party v plechových dychoch. Suchoň a jeho hudba je neustálou, naliehavou súčasťou predstavenia, priam modeluje každú jednu scénu a plasticky dotvára charaktery, často dokonca anticipuje dej. Ak by dirigent dokázal ustrážiť citlivejšiu prácu s frázovaním a dynamickými hladinami (zvlášť v exponovaných polohách, či už fortissimách, ale aj opačných extrémoch, aby dosiahol požadované dramatično), mohol byť tento zážitok podstatne intenzívnejší. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že dirigent často a na mnohých miestach nenechal spevákov nadýchnuť.
Za fanfár štyroch lesných rohov, ktorých hráči boli v zmysle pokynov partitúry postavení na scéne, prichádza kráľ Svätopluk v podaní Petra Mikuláša, ktorý patrí medzi našich najlepších spevákov vo svojom obore – a to nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom ponímaní. Spôsob, akým sa dokáže zhostiť operných postáv, je vždy podmanivý, inak tomu nebolo ani pri Svätoplukovi. Akonáhle Mikuláš vchádza na javisko, divák sa doslova k nemu pripúta pohľadom – nielen jeho stále krásny bas je magnetom, ale najmä herecký výkon. Pritom ani nemáte pocit, že Mikuláš svoju rolu hrá – jednoducho viete z každého jedného gesta, pohybu, mimiky, výrazu viete, že na scénu prišiel kráľ.
V prvej scéne vchádza v momente, keď sa jeho synovia hádajú a je to práve kráľ, ktorého príchodom nastáva dramatický zlom v opere, čo Suchoň v diele využíva na medzihru. Jeho operné dielo funguje ako dokonalý hudobno-dramatický mechanizmus, s postupným vývojom postáv a kým v prvom dejstve ešte vidíme hrdého panovníka Svätopluka, neskôr zlomeného, utrápeného človeka a rozpornú osobnosť. No nielen to. Aj láskavého otca, rezignovaného vladára, ktorý prežíva ťažkú citovú krízu. Obaja synovia sa postavili proti nemu a dokonca siahli na jeho život. Všetky polohy ste ako divák Mikulášovi verili. V momente, keď vyčerpaný klesal na stoličku a strácal posledné zvyšky síl či bral do rúk povestné tri prúty, aby presvedčil svojich synov, že majú držať spolu, bol práve kráľ Svätopluk v podaní Petra Mikuláša centrom pozornosti. Áno, tentoraz ani tri prúty s pamätným výrokom „Po jednom každý z nich poľahky sa skloní, spojte ich vo zväzok, nik ich nerozlomí,“ nechýbali. Silou a výrečnosťou prejavu, svojou charizmou, prirodzenosťou, inteligenciou a nepochybne, i osobným darom získať si publikum. A samozrejme, aj spevácky je stále vo výbornej, koncentrovanej forme – či už to bol úvodný vstup plný energického vokálneho prejavu alebo rozjímavý, vrúcny. Náš bas dokáže svojím spevom zastrešiť rozmanité výrazové polohy.
Priam majstrovsky dokázal Suchoň pracovať s inštrumentáciou v rámci charakteru Blagoty (Monika Fabiánová). Keď rozpráva príbeh o svojej dcére, využíva temný basový klarinet, v kontraste znejú flauty. Otrokyňa Blagota prosí o pomoc pre svoju dcéru Milenu, ktorú zajali pohania a chcú z nej urobiť živú obeť pre Perúna. Rozsah tejto prosby je náročný, Monika Fabiánová v spodných polohách strácala farbu, takže prosba introspektívneho charakteru v piáne nevynikla dostatočne, bola skôr temnou výpoveďou. Následne vo vyšších, dramatických polohách, vo fortissime, bola už dynamicky výraznejšia, no v najvyšších polohách zaznelo občas aj neprimerané vibráto. Táto postava Fabiánovej skrátka nesadla –po speváckej stránke, aj keď po hereckej stránke z postavy vyťažila maximum.
Naša sopranistka Eva Hornyáková mala v druhom dejstve ako Milena jednu z najťažších árií celej opery vôbec, ešte predtým sme ju však počuli v samostatnom vstupe, náročnom na intonáciu z tonálneho hľadiska, v pomalom tempe. Iste, Suchoň využíval mnoho postupov modernej hudobnej reči, pričom druhé dejstvo je poznačené ľudovou piesňou, takže buď sú to krásne kantilény vo vysokých polohách alebo svižné rytmy, až rituálne. Vo výškach má Milena v úvodnom parte vysoký tón v polovej note a v pianissime, no naša sopranistka neobstála najlepšie. Nie je potrebné opakovať, že disponuje peknou farbou i schopnosťami, vie pracovať s výrazom, no vysoké tóny nezneli v jej podaní isto. V istote vokálneho prejavu jej nepomohol ani orchester, keďže tento part mal znieť v jej podaní v pianissime, no hudba znela v nevyváženej dynamike, namiesto toho, aby nechala priestor sólistke. Predsa len, Hornyáková dokáže presvedčiť v lyrickej polohe výrazom, no v dramatickej, najmä vo forte polohách stráca farbu, nosnosť tónu a zrozumiteľnosť. Na záver druhého dejstva znel prekrásny vstup, ktorý otvára clivý flautový motív – Suchoňov rukopis je v ňom okamžite čitateľný. Sopranistka už bola vo výškach podstatne istejšia ako v úvode a vynikala vrúcnym, lyrickým prejavom.
Medzi ďalšími postavami sa objavili aj Michal Onufer s náročným partom s veľkým rozsahom, Peter Račko sa zhostil úlohy Predslava výborne, Róbert Remeselník, Martin Morháč a kňažky Moreny – Adriana Banásová a Alena Kropáčková.
Zbor opery SND pripravila zbormajsterka Zuzana Kadlčíková a mal niekoľko výrazových a dramatických funkcií. Zbor kráľovského dvora v slávnostnom charaktere, sprevádzajúci kráľa, zbor prosebníkov, v druhom dejstve ľud, zbor pohrebníkov, samozrejme, mnoho ďalších dramatických funkcií, v ktorých presvedčili – vyváženou dynamikou, rytmickou presnosťou, zmyslom pre gradáciu a expresivitu (druhé dejstvo). Niektoré časti síce boli na úkor celistvosti fráz a žiadalo by sa ich podstatne viac precítiť zo strany orchestra, no tento faktor nezávisí od pripravenosti zboru, pravda.
Režisér Roman Polák využil v inscenácii v rámci zmeny charakterov postáv aj ďalšie prvky, ktoré inscenáciu vizuálne dotvorili. Okrem ohňa, ktorý dominuje druhému dejstvu (vrátane spomínanej výraznej tanečnej zložky), je to ďalší živel – voda v menšom, polo naplnenom bazéne na scéne. Voda, ako jeden zo základných elementov, tak ako oheň, zem a vzduch – sú súčasťou života. Pred vraždou Ľutomíry, vojde so Zábojom Ľutomíra do vody, v bazéne sa odohrá aj bratovražedná bitka a tesne pred smrťou doň vkročí aj samotný panovník. Múdry vladár na konci svojho života nachádza zmierenie – sám pred sebou i Bohom a v kročí do očistca, no čo je hlavné, odpúšťa. Práve moment odpustenia je tým, s ktorým sa potrebujeme všetci pred smrťou stotožniť – tak aj Svätopluk. I to je jedno z vysvetlení, ktoré núka nové spracovanie Svätopluka.
Jedným zo silných momentov predstavenia je nepochybne samotná smrť vladára, ktorá je v intenciách libreta stvárnená verne. Smrť Svätopluka, si nikto v ruchu udalostí nevšimne. Pred smrťou sme si všetci rovní a neunikne jej nik. Kráľ umiera sám, nikto ani len nezaregistruje, že odišiel z tohto sveta. Všetci venujú pozornosť umierajúcej žene z davu, otrokyni Milene, ktorá sa obetovala, aby zachránila Mojmíra. V tom istom momente umiera najväčší kráľ Veľkej Moravy. A presne takto si to Eugen Suchoň, ktorý bol spolutvorcom libreta želal. Dielo sa má končiť v absolútnom pianissime, po odznení posledného tónu, v tme, no režisér Polák pridal víziu konca sveta – na plôške obrazovky vidíme hmyz, ktorý ľudstvo prežil.
Nová operná inscenácia monumentálneho Suchoňovho diela ukazuje, že k tvorbe národnej opery sa dá pristúpiť aj s modernými prvkami, aktualizáciou odkazu, dívajúc sa na dielo súčasným pohľadom, bez toho, aby sa narušila jeho samotná podstata. Práve Svätopluk je toho príkladom. Verme, že si ho v nasledujúcej sezóne pozrie čo najviac divákov – aj zástupcov mladej generácie a že budú nad tým odkazom aj premýšľať, pretože toto dielo je nepochybne zamyslenia hodné…
Zuzana Vachová
Foto: Marek Olbrzymek
