Štyridsaťštyriročný Rumun Radu Jude, tvorca filmov Aferim! či Je mi jedno, že sa do dejín zapíšeme ako Barbari, nakrútil ďalšiu chuťovku, s ktorou si podmanil porotu v Berlinale natoľko, že získal rovno Zlatého Medveďa za najlepší film. Jeho novinku s názvom Smolný pich aneb pitomý porno (2021) ponúklo v premiére len pred pár dňami Kino Doma. A šlo o skutočne nezabudnuteľný zážitok, aký určite chýbal od zavretia kín, každému milovníkovi artovej kinematografie.

Netreba nič predstierať, zakrývať, karty možno vyložiť hneď na stôl. Áno, Judeov Smolný pich je čistokrvnou ,,artovkou“ alebo inak „festivalovkou“, vhodnou do klubového kina. V multiplexe by ho pravdepodobne nikto nenasadil, ani keby sa hrozilo pištoľou u hlavy. A keby sa tam náhodou aj dostal, bolo by veľké prekvapenie, ak by v sále vydržali do konca aspoň dvaja či traja ľudia. Jude nakrútil skutočne náročnú, no mimoriadne precíznu filmovú esej. Avšak vôbec nie nudnú a pomalú, ale skôr zábavnú, respektíve poriadne satirickú. Miestami smutno-krásnu, no v prvom rade extrémne odvážnu, otvorenú a provokatívnu.


Hlavná postava filmu, tridsiatnička Emi, je vzornou učiteľkou, nenápadnou, nekonfliktnou, bezproblémovou. Jej žiaci majú výsledky, všetko funguje tak ako má. Až do momentu, kým sa na internete neobjaví video, na ktorom si užíva sexuálne radovánky s manželom. Práve on video nakrútil a aj vďaka nemu uniklo do (online) sveta. Najväčším problémom však je, že dané video začalo kolovať medzi jej žiakmi, čo sa, samozrejme, dozvedeli aj rodičia a tým pádom aj riaditeľka školy. A i keď práve ona je s Emi v priateľskom vzťahu, rodičia ,,chcú jej hlavu“. Dohodnú sa preto s vedením na osobnom stretnutí aj za prítomnosti „sexuálnej deviantky“, pričom viacerí žiadajú jej vysvetlenie a zároveň okamžité prepustenie.

A aby toho nebolo málo, všetko ešte komplikuje nejaká pandémia akéhosi koronavírusu a vládne opatrenia ako zákaz zhromažďovania, nosenie rúšok a dvojmetrové odstupy. Smolný pich aneb pitomý porno je vlastne jeden z prvých filmov, kde vidíme prevažnú časť minutáže takmer všetkých v rúškach. Paradoxne, vidieť niečo podobné zrazu vo filme, po viac ako roku od začiatku pandémie ochorenia COVID-19, však pôsobí akosi prirodzene, normálne, nakoľko ide aj o našu každodennú realitu ešte dnes. Nechýbajú hádky v supermarketoch kvôli noseniu či nenoseniu rúšok, napomínanie tých, čo ho majú pod nosom a mnoho ďalších scén, ktoré všetci už veľmi dobre poznáme a tiež ich zažívame dennodenne.

Najviac sa však vo filme pravdepodobne aj tak nájdu ľudia žijúci v postsocialistických štátoch. A to nielen vďaka mestským scenériám, ktoré dôkladne sníma pomocou dlhých jázd, švenkov a panorám kameraman Marius Panduru, ale tiež vďaka skvele vybraným momentom až priam dokonale odzrkadľujúcim mentalitu a nastavenie daného národa, od ktorého sa vlastne odráža celý systém a vedenie krajiny. Krásne vidno, čo všetko je v tejto mentalite zakorenené – nacionalizmus, nostalgia za totalitou, rasizmus, sexizmus, hrubosť, nevzdelanosť, zadubenosť, krutosť, závisť, posmešnosť, nedostatok empatie, pokrytectvo, konzervativizmus, slabosť pre konšpiračné teórie či prosto a jednoducho – hlúposť.

Divák tak zisťuje, že bežný Rumun vlastne nie je až tak odlišný od bežného Slováka, ktorý tiež bez výčitiek svedomia hocikoho hneď odsúdi a vyžíva sa v ponižovaní druhých, pričom nemá ani zďaleka pozametané pred vlastným prahom alebo od Čecha (Rusa, Chorváta, Bulhara… môžete doplniť čo len chcete), čo bez problémov zaparkuje na priechode pre chodcov či chodníku a keď ho na to upozorníte, dočkáte sa len nadávok, urážok, agresie, arogancie. Radu Jude si však dáva pozor, aby prvoplánovo nesúdil a nemoralizoval tak, ako to s ľahkosťou robí tento typ obyvateľstva. Necháva na divákovi, aby si zložil všetko dokopy a zamyslel sa nad obsahom a posolstvom, vložil všetko do kontextu a aktualizoval, vstrebal všetko, čo vidí. Aj keď je jasné, že oslovuje primárne intelektuálne spektrum.


Každopádne, hravo experimentuje v rámci formy, respektíve naratívu a ukazuje pevný autorský koncept. Rozdelenie na časti/kapitoly funguje a ozvláštňuje (poteší najmä pomerne vtipná asociatívna montáž). Nehovoriac o štylizovanom závere, ktorý je tvrdou fackou do tváre všetkým moralistom, ustráchaným puritánom a pokrytcom. Koniec koncov, ide o akúsi mizantropickú jazdu. Jude najskôr v prvej časti dôkladne pozoruje všetko a všetkých ako nejaký mimozemšťan, čo práve prišiel na Zem, v druhej skúma, analyzuje s cynickým podtónom a v tretej časti už kričí do megafónu svoj radikálny, ortodoxný postoj a nastavuje zrkadlo nielen celému Rumunsku, ale v podstate celému svetu, pričom každý cíti jeho úprimný hnev či nechuť a vlastne aj trocha bezmocnosť z toho, ako to tu vlastne vyzerá a prečo tomu tak je.

Kinematografia potrebuje tvorcov ako je Radu Jude. Potrebuje ich ako soľ. Otázka, ktorú by som len tak hodil do pléna a ktorá, myslím, je na mieste, znie – Kedy sa objaví slovenský Radu Jude? Kedy sa naši filmári odvážia vykročiť von z komfortnej zóny a nakrútia niečo podobne šialené, explicitné, drzé a nekonvenčné? Prípadne ak tu podobní filmári sú, prečo sa im nedostáva podpory akej si zaslúžia?

 

Martin Adam Pavlík

Zdroj foto: FILMTOPIA


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno