Kuriózna doba nás núti improvizačne reagovať a prispôsobovať sa novým podmienkam. Tak vznikajú aj mnohé umelecké projekty, ktoré do poslednej chvíle zotrvávajú v napätí, či sa budú môcť uskutočniť podľa „klasických“ podôb a predstáv. Ostatná výstava v Pistoriho paláci sa realizovala podľa bezpečnostných pravidiel a zároveň ponúkala možnosť navštíviť vernisáž naživo. A tak sa 10. septembra 2021 konala vernisáž výstavy fascinujúcej tvorby autorky Daniely Révayovej – Lichardusovej, ktorá vznikla vďaka Staromestskému kultúrnemu centru i vďaka finančnému príspevku z Fondu na podporu umenia. Výstava je venovaná pani Lýdii Lichardusovej – mame autorky, ktorá nás prednedávnom opustila. Návštevníci si ju môžu prísť pozrieť do 29. septembra 2021.
Mgr. Art. Daniela Révay-Lichardusová sa narodila 11. októbra 1966 v Bratislave. V rokoch 1980 – 1984 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu – odbor textil v Bratislave, následne v rokoch 1989 – 1995 na VŠVU odbor textil u profesorky E. Minárikovej a odbor maľba u profesora J. Bergera. Autorka je členkou klubu „Arttex“, „SK“ a členkou spoločnosti voľných výtvarných umelcov. Venuje sa maľbe , pričom používa techniku akrylu, samostatnú kategóriu v jej kreatívnom snažení zaujíma textil a vo svojej tvorbe využíva a kombinuje aj spektrum matérií ako je drevo, koža, kov, kameň a sklo. Pri tvorbe obrazov používa špachtle a silikónové štetce. Svoje umelecké diela prezentovala na viac ako 30tich výstavách po celom Slovensku – Bratislava, Piešťany, Ružomberok, Trenčín, Banská Bystrica, Nitra, Komárno, Žilina, Spišská Nová Ves, ako aj v zahraničí v Poľsku , Švajčiarsku a Spojených štátoch amerických. Jej diela sú zastúpené v galériách a súkromných zbierkach na Slovensku, v Česku, Poľsku, Rakúsku, Bulharsku, Nemecku, Švajčiarsku, Kanade a USA. Umelkyňa tvorí a žije striedavo v Bratislave a na Liptove.
Centrom inšpirácie Daniely Révay-Lichardusovej je okolitý svet, vzťahy a súvislosti v ňom, absurdity jednotlivca i spoločnosti, biblické a spirituálne motívy. Perióda rokov 2004 – 2009 je charakterizovaná kombináciou a spájaním rôznych materiálov, ako je drevo, kov, textília. Od roku 2009 sa výtvarníčka orientuje viac na veľkoplošnú maľbu (výstavy Mlčanie v SVÚ – Galéria Umelka, Čakáreň v Divadle Malá scéna STU), farba sa tu stáva nosným výrazovým prostriedkom. Expozícia Arte Visuali v Skalici zas kumulovala jednotlivé výtvarné etapy autorky od roku 2004 po rok 2013. Jej tvorbu výrazne charakterizuje symbol, znak, filozofické nadčasové témy, aj osobné úvahy spojené s démonickým bojom tvorcu so svojim vlastným ja. Dnešná expozícia je osobnou výpoveďou a zároveň reflexiou miesta a doby.
Paradoxy a kontrasty prenasledujú Danielu nielen v myšlienkach a emočných rovinách, ale aj v neustálom kombinovaní a premenách používaných materiálov. Autorka spája zdanlivo nekompatibilné – tvrdosť kovu s mäkkosťou vlny, masívnosť kovu a dreva s krehkosťou vlákna, dáva do kontry reálne aj významovo hrubé, ťažké, chladné s jemným, ľahkým a teplým. Jej revolta vnútorného vzdoru voči nespravodlivosti tvrdej reality sa mixuje s nehou emócií submisívnej sebareflexie a tento výstup opozitných síl „vplieta“ do komplexných trojrozmerných objektov, ktoré v priestore trčia ako mementá, výzvy, totemy a stély plné dôstojne bolestnej krásy a dekoratívnej elegancie. Medzi poctivým prapôvodným kovom, kožou, prírodným drevom a kovovou vlnou sa objavia aj fragmenty špikových kostí povýšené v kontexte artefaktu na šperk. Ale je tu pre ňu aj nová matéria – smalt – ktorou sa v ostatnom období dôsledne zaoberá. Zámerom autorky je predstaviť širokej verejnosti inovatívne prepojenie starých tradičných techník a materiálov našich predkov s novými, naznačuje prepojenie médií a času, minulosti a prítomnosti i mnohovýznamovosti a kreativity posunom úžitkovosti do vyššej formy umenia vo forme sochy, obrazu, objektu či reliéfu. Prezentuje tvorbu smaltov so zakomponovanými prvkami textilu a maľby z dielne vo Frídlande nad Ostravicí, ako aj kovové prvky kombinované s drevom z dielne v Ružomberku.
Výstava pod názvom „Spomienky na budúcnosť“ má byť odrazom súčasného stavu spoločnosti, reakciou na celosvetový boj s vírusom Covid 19, ale aj na boj jednotlivcov, ktorých pandémia názorovo rozdelila. „Spomienky na budúcnosť“ sú aj autorkiným vlastným vnútorným zápasom s vonkajším prostredím, vzdorom aj uzmierením sa s ťažkými životnými situáciami, ktoré ju v ostatnom čase postretli. „Spomienky na budúcnosť“ sú poctou mame, ktorá expozíciu vníma dnes už z inej dimenzie.
Kolekcia diel je svojim spôsobom odrazom toho, v akých každodenných premenách dnes fungujeme, ako sa zo dňa na deň, či z hodiny na hodinu zmení situácia aj pohľad na problematiku, svet, či suseda. Je imaginárnym výrazom toho, čo pôvodne koncepčne prezentované malo byť, a čo v konečnom dôsledku prezentované je v zmysle Daninho motta: „Čo sa týka predsavzatí je človek veľkorysý, iba v činoch nie. A v tom je jeho pôvab.“
Výstava pozostáva z troch blokov, alebo kapitol – Dobro, Zlo, Respirátorium – ktoré sú vymedzené nielen tematicky, ale aj použitím rôznych materiálov, predstavením odlišných druhov jej výtvarných výstupov. V miestnosti, kde je zadefinované DOBRO koncentruje sériu smaltov kombinovaných s drevom, kovom, textíliou. Sú to objekty a inštalácie, ktoré sú definíciou najnovšej tvorby (aj hry) – predovšetkým smalty objavujúce sa v jej kreatívnych presahoch ako nóvum a iný rozmer jej filozofického nazerania v ďalšej matérii. V priestore pomenovanom ZLO chcela byť dominanta na inštalácii postele, ako symbolu na odkaz choroby i skonu, v kombinácii s významovo silnou kolekciou obrazov zo série Mlčanie (v metafore umlčania davu) a napokon cyklus zla (toho privátneho, globálneho aj aktuálneho) uzatvára obraz Notre Dame, v plameňoch ktorého horí história, ľudská zloba a nenávisť, i v prenesenom význame naše životy. Autorka sa tematicky hýbe od vlastných bolestných emócií až po celosvetové katastrofy prekračujúce čas a ich dopad na psyché človeka prefiltrované atakom médií.
Tretiu sálu Pistoriho paláca v časti RESPIRÁTORIUM chápala pôvodne výtvarníčka ako improvizačný a spontánny pokus o priestorovú inštaláciu, kde sa vo veľkoplošnej tlači zatemnenia črtala projekcia na kinetický objekt. Objekt z respirátorov ako masiek, pod ktorými skrývame (dobrovoľne i nedobrovoľne) vlastnú tvár, pod ktorými v ostatnom čase strácame identitu a často aj súdnosť. Inštalácia mala snahu byť kreovaná z plechoviek piva, (jedným z obľúbených mokov), z plechoviek, ktoré vo vzduchu pohybom modelujú zvuk prázdnoty.
Mala vzniknúť akási novodobá „zvonkohra“ stratených duší, „orchestrión“ chaotickej bezmocnosti, improvizovaný signál ľudskej úbohosti vyslaný ako zúfalé volanie do vesmíru. „Hudba“ o nás, „tón“ pre niekoho, ktorý napokon v autorke pred realizáciou prebila nová idea, ktorá vyústila do série tzv. novodobých totemov (kubusov, krabíc) s aplikáciou perforovaných a farebne doladených (zašpinených/pošpinených ?!), alebo až vizuálne „graficky“ zadefinovaných respirátorov i veľkoplošných fotografií týchto súčasných „relikvií“, ktoré zdanlivo medzi sebou komunikujú. Je to akýsi čiernobiely nemý film o tom, čo žijeme i kriticky obsiahnuté optické konštatovanie strachu. Autorka na seba nepreberá úlohu profesionálnej fotografky, zábery sú zámerne snímané mobilným zariadením, ako neoddeliteľnej súčasti nášho vybavenia, ktorým bežne na sociálnych sieťach dokumentujeme takmer každý nádych a výdych, či ako sa nám podarila na raňajky praženica. Podprahovou výstrahou tu má byť kreslo, v ktorom sme počas pandémie všetci doma uviazli – nechcený „trón“, v ktorom smutne a osamelo bez moci „kráľujeme“.
Na výstavy Dany Révay-Lichardusovej si zväčša nejdeme oddýchnuť. Chodíme sa tam pýtať, uvažovať, emočne sa ponárať do vlastných hlbín, kráčame si tam pre pravdu a odpovede. Cez prizmu všetkých jej výstav, ktoré priebežne vnímam, je v tejto ostatnej najviac otázok, pochybností, vnútorného i všeobecného chaosu. Aj úprimnosti a prirodzenosti. A takmer všetko je inak, ako malo byť na začiatku, resp. tak, ako v našich súčasných životoch.
Biblicky (či hádam rozprávkovo ?!) zadefinované hraničné mantinely dobra a zla snáď nikdy nerezonovali nástojčivejšie ako v aktuálne rozbúrenej súčasnosti pre dav aj jednotlivca. „Spomienky na budúcnosť“ sú mementom pre človeka tu a teraz a zároveň správou do imaginárnej časovej kapsule pre „avatara“, ktorý ju možno raz otvorí. Vážne by ma zaujímalo, čo by si tak o nás pomyslel ?!
Barbara Brath, kurátorka výstavy
Zdroj foto: Andrej Trebatický
