„Vzbudiť emóciu je vždy prvým poslaním výtvarnej stránky vizuálu,“ hovorí o vizuáloch inscenácií súborov SND ich autorka, Barbora Šajgalíková.
Všetky tri súbory Slovenského národného divadla sa môžu pochváliť výnimočne peknými, emocionálne silnými a nápaditými vizuálmi na premiéry inscenácií, ktoré naplánovali na jubilejnú storočnicu. Vy ste ich autorkou. Bola to pre Vás výzva?
Bola to viac ako výzva, bol to cieľ, pre ktorý som pred troma rokmi nastúpila do divadla. Viedla k nemu oveľa dlhšia cesta, ako som pôvodne predpokladala. Uskutočneniu predchádzala nutnosť štrukturálnych organizačných zmien v divadle a to najmä založenie interného oddelenia vizuálnej komunikácie. Pre tieto zmeny bolo nutné zabezpečiť podporu vedenia. Až keď sa toto podarilo, tak bolo možné pristúpiť k druhému bodu, a tým bolo uchádzať sa o podporu vedenia pre pomerne radikálne riešenie – ktoré má v slovenskom prostredí málo predchodcov a ak sa nemýlim, tak len jedného súčasníka (DAB v Nitre) – a síce príprave všetkých premiérových vizuálov sezóny vopred.
Pozerajúc sa na výsledok si však myslím, že toto je správny smer, ako by mala erbová kultúrna inštitúcia komunikovať. Myslím, že sebavedomá kultúrna inštitúcia by mala nastavovať latku kvality rovnako svojim obsahom, tak svojou komunikáciou. Slovenské národné divadlo je trojzložková inštitúcia a jednotlivé súbory reprezentujú odlišné žánre, čo má za následok, že majú rôzne publikum, a odlišný prístup k tvorbe. A plagáty by tieto diferenciácie mali zohľadňovať. Plagát, ktorý funguje pri činohre, pravdepodobne nebude fungovať pri balete, alebo naopak.
Pri tvorbe premiérových vizuálov tak bolo kľúčové prenechať súborom ich svojbytnú identitu, zároveň posilniť zastrešujúcu značku SND a v tretej vrstve autenticky odprezentovať dielo, pre ktoré je plagát určený. Na akomkoľvek propagačnom vizuále musí fungovať komunikácia dvoch základných kódov – a to značky (v tomto prípade SND) a produktu (v tomto prípade inscenácie). V prípade SND máme však ešte tretí kód a tým je súbor. Museli sme vymyslieť systém, ktorý unesie všetky tri roviny a zároveň nestratí na čitateľnosti ani pri jednej zo 16tich premiér, ktoré nás v jubilejnej sezóne čakajú. Keď sa vrátim na začiatok – tak z tohto pohľadu bolo dosiahnutie cieľa naozaj aj výzvou.
Aká je primárna funkcia dobrého vizuálu na inscenáciu – má vzbudiť v potenciálnom divákovi emóciu a do akej miery je kľúčová výtvarná stránka?
Saul Bass má taký známy výrok, ktorý hovorí o tom, že dizajn je vizualizácia myslenia. To je definícia, ktorú mám rada. Keď funguje myšlienkový základ, tak sa prenesie fokus dizajnéra na jeho výtvarné spracovanie. Čo je opätovné myšlienkové zadanie, len teraz sa z otázky “čo” (ideme vizualizovať) presúvame na otázku “ako” (to ideme stvárniť). Jubilejné plagáty sme chceli odlíšiť od minulej sezóny, ktorá sa niesla skôr v potlačenej farebnosti. Obrazy akoby rámujeme či paspartujeme do rôznych farieb, výraznejšia farebnosť je prvou z odpovedí na oslavu divadla.
Vzbudiť emóciu je vždy prvým poslaním výtvarnej stránky vizuálu. Balet aj opera siahli po klasických tituloch, činohra poňala oslavu storočnice kombináciou klasických a autorských titulov, oslovila slovenských a českých režisérov. Pri činoherných vizuáloch sme preto v emočnej rovine stavili na zvedavosť (dekódovania posolstva koláží a asambláží), pri balete sme chceli vytvoriť rozprávkovú, magickú surreálnu atmosféru, ktorá by sa však sprostila pátosu a použila na svoje dosiahnutie súčasný jazyk – a pri opere sme sugestívnymi portrétmi žien – hrdiniek so silnou výtvarnou štylizáciou chceli zaujať aj diváka pre ktorého bola opera doteraz nedostupná. Výpravnosť a veľkoleposť totiž vie byť, pri správnom uchopení, ohromným zážitkom aj v súčasnosti.
Ako vyzerá proces výroby vizuálov?
Odkedy máme interné oddelenie vizuálnej komunikácie, tak celá kreatívna stránka, dizajn a ardirection sú tvorené v našich interných kapacitách. V prípade koncepcie premiér jubilejnej sezóny to znamenalo, že keď sa uzatvoril hrací plán, tak sme po niekoľkých sedeniach s dramaturgami a riaditeľmi súborov vytvorili pre každý súbor niekoľko konceptov, akým by sa vizuálne mohla budúca sezóna komunikovať. Tie sa prezentovali na veľkom stretnutí za účasti všetkých riaditeľov. Tam si každý súbor vybral jednu z predostieraných ciest, odkomunikovali sa prípadné pripomienky a potom nastal proces vytipovania si konkrétnych fotografov, alebo výtvarníkov, ktorí by sa tej-danej úlohy najlepšie zhostili. Keď sme doladili aj výber spolupracujúcich autorov, tak sme išli do produkcie – 8 vizuálov sme fotili a 8 vzniklo ako autorské diela mimo SND, ale v úzkej spolupráci s dramaturgmi a režisérmi. Následne sa u nás skompletizovali finálne autorské vklady do našich dizajnov.
S akým tímom ste spolupracovali?
Pri operných a baletných vizuáloch sme spolupracovali s fotografom Jakubom Gulyásom, s ktorým spolupracujeme už druhú sezónu. On si tentokrát priviedol vlastný tím stylistov – pri operných portrétoch to bola vynikajúca práca vizážistky Anny Adamičkovej a stylistu Milana Stefana. Balet sme chceli postaviť viac scénicky, tam sme okrem Jakuba a Anny spolupracovali aj s floristom a dekoratérom Robertom Bartolenom.
Poďme k vizuálom, ktoré ste pripravovali pre Balet SND – a to Don Quiote, Popoluška, Dafnis a Chloé/Mare/Bolero a zmenený Luskáčik. Každý z nich je iný príbehovo, inak je postavená choreografia, dokonca Popoluška bude modernejšie stvárnená ako ju poznáme z klasického príbehu. Museli ste sa detailne s týmito inscenáciami najprv oboznámiť? Ako vyzerala spolupráca s Baletom SND?
Nakoľko tvorba vizuálov sa vždy (aj keď nie vždy až v takomto predstihu) robí pred prvým uvedením diela, nikdy nie je možné vidieť jeho konečnú podobu pred tvorbou vizuálu (aj keď by to bolo iste pre výsledok prospešné). Preto je vždy na vizuále istá forma štylizácie, ktorá je komunikovaná a dolaďovaná s autormi, ale ktorá je skôr parafrázou diela, alebo atmosféry, nie jeho vernou kópiou. Baletné vizuály vždy konzultujeme s dramaturgičkou Evou Gajdošovou, ako aj s vedením Baletu SND, ktorí strážia autentickosť výpovede plagátu, nakoľko diela poznajú detailnejšie a komunikujú s tvorcami. Ako som už spomínala, snažili sme sa vyhnúť pátosu, ale nepoprieť klasický charakter zvolených diel. Z môjho pohľadu sa nám to celkom podarilo.
Zuzana Vachová
Foto: Balet SND
