Dramaturgia šiesteho ročníka cyklu Serenády pre radosť – vášeň pre hudbu Hilaris Chamber Orchestra priniesla bratislavskému publiku počas uplynulého víkendu diela, ktoré odrážali súčasnú situáciu.

Nepochybne žijeme zvláštnu, netypickú dobu a nereflektovať na ňu, tváriť sa, že už len taká udalosť, akou je živý koncert, je celkom samozrejmosť, na rozdiel od čias minulých, by bolo (minimálne) pochabé. Vidieť preto v programe koncertu Barberovo Adagio pre sláčikový orchester, op. 11, ktoré priam sála clivosťou a keď znie, smútok sa poslucháčovi dostane až pod kožu, človek až podvedome musel uvažovať, či nie je ten správny čas zmeniť názov cyklu Serenád pre radosť, za aktuálnejší. Zrejme nežijeme dobu, kedy by sa emócie ako radosť skloňovali s pôžitkom a frekventovane, otázkou však potom je, či by hudba mala odrážať tú ťažobu, ktorú pociťujeme v reálnych životoch a nebyť skôr únikom. Evidentne nie.

Nasvedčovala tomu už prvá skladba – Concertino lamento pre husle, kontrabas a sláčikový orchester slovenského skladateľa Ľuboša Bernátha, ktoré podľa slov autora vzniklo počas prvej vlny pandémie a venoval ho umeleckému vedúcemu Hilaris, Alanovi Vizvárymu, jeho bratovi Róbertovi a manažérke orchestra Anežke Kara-Drmolovej. Trojčasťový cyklus s názvami Da pacem, Oratione a Resurrexit, sa začal vskutku nezvyčajne: introdukciou v pianissime, so „zakázanými“ intervalmi, paralelnými čistými kvintami. Nielen intervalovo, ale aj atmosférou je to otvorený odkaz na Gregoriánsky chorál. V podobnom duchu skomponoval Arvo Pärt kompozíciu Da Pacem Domine – skladateľ ju venoval obetiam teroristického útoku v Madride. Čisté intervaly znejú nádherne, zračí sa v nich krása a svojím spôsobom nepoškvrnenosť, pokoj a stíšenie. Paralelne znejúce dosahujú (v Pärtovom prípade aj oktávy) zvukový efekt, ktorý sme už možno dávno zabudli počúvať. Predsa majú silný duchovný rozmer a ak by ich interpreti Hilaris zahrali bez vibráta, ich efekt by bol nepochybne mocnejší. A najmä v pianissime. Pod vedením lídra Vizváryho však zvolili skôr romantický prednes, čím sa z introdukcie kontext vytratil. Bernáth však veľké party napísal pre sólistov: kontrabasistu Róberta a huslistu Alana. Obaja sú vynikajúci hráči a dialogicky písané pasáže interpretovali brilantne: nielen technicky, ale aj výrazom. Bolo cítiť medzi nimi súhru, pregnantnú rytmiku v technicky ťažkých partoch – nielen metrorytmických (Bernáth používa aj nepárne metrá a v prvej časti ich využil ako ostináto, ktoré doslova bodalo), ale aj melodicky náročných, zvládli ich na vynikajúcej úrovni. Z tej pokojnej introdukcie by asi málokto čakal taký náhly, dramatický prevrat v kompozícii, napriek tomu skladateľ dokázal celkom prirodzene vystavať v orchestri mohutne znejúce plochy, pričom nechal vyniknúť aj sólistov bez toho, aby mal poslucháč pocit, že niektorý z nich je ukrátený. Melodické línie sólových nástrojov nechal plynúť samostatne – husle a kontrabas ich dostatočne vyniesli, aj keď im boli ostatní hráči ansámblu v kontradikcii.


Bernáth dokázal majstrovsky dať do kontrastu jednotlivé nástroje: využil hlboké polohy kontrabasu na vykreslenie temnej atmosféry, trúchlivé lyrické časti nechal vyspievať husliam. Tému niekedy nechal znieť aj v ansámbli, skrytú, atmosféru vygradoval až do drásavých emócií, veľkého forte, oproti ktorému postavil náhlu plochu v pianissime ako stíšenie na záver časti.

Asi najsugestívnejšie znela tretia časť, Resurrexit. Svoje duchovné posolstvo zakončuje skladateľ po temných víziách citeľným presvetlením. Jeho „Vzkriesenie“ má síce prvky vnútornej drámy a či už sólisti alebo orchester ju aj patrične prízvukovali, no záver má jednoznačný, optimistický odkaz. Napokon, svedčili o tom jeho slová: „Ostávam s nádejou, že interpretácia tejto skladby napomôže k zlepšeniu pandémie aspoň po duchovnej stránke a bude fungovať ako vnútorná modlitba a prosba k Bohu,“ povedal autor Ľuboš Bernáth pred premiérou.

Skladba, pri ktorej neostane ani jedno oko suché. Rozžiali vás, jej smútok cítite doslova pod kožou, no zároveň s týmto pocitom pociťujete aj krásu, samozrejme, ak sa interpretuje správne, s náležitou sugestívnosťou, gradáciou, patričnými dynamickými odtieňmi a precíznymi nástupmi. Samuel Barber a jeho Adagio pre sláčikový orchester, op. 11 bola ďalšia „smutná voľba“ Hilaris Chamber Orchestra, ktorá celkom plynulo nadviazala na predchádzajúce lamento. Ešte tak do tretice skladbu Szomorú vasárnap a mohli by sme len tipovať, aký by bol osud desiatok ľudí v hľadisku…

V prípade Barberovho Adagia sa stalo niečo neobvyklé, čo tak často v prípade tohto orchestra nevídame. Líder Alan Vizváry sa postavil pred hráčov v pozícii dirigenta. Aj vďaka tomu sa podarilo všetky nástupy zahrať presne, s absolútnou rytmickou precíznosťou. Jeho gestá boli jasné, zrozumiteľné, dirigoval celým telom, no pritom nezabúdal zreteľne na rytmickú štruktúru a nástupy, ktoré by mohli efekt celej skladby pokaziť. Už v prvom – pianissime, no zároveň expresívnom vedení témy (štyria primisti HCO), musí celý orchester nastúpiť v jednotnej línii, skladba si musí držať ťah, čo sa podarilo aj vďaka mierne rýchlejšie nasadenému tempu. Hoci o striktnom nedodržaní tempa by sa dalo polemizovať, pretože kompozícia na jednej strane akoby stratila práve zo svojej vnútornej drámy a sily, no na druhej, získala na kompaktnosti. A tá je kľúčová pri prednese, takže dôvody tejto voľby sú logické.

Barber dokázal z formového hľadiska vystavať neuveriteľnú kompozíciu, ktorá naberá na intenzite. Tému prvých huslí preberajú druhé, počuli sme aj prekrásne, intonačne čisté violončelo v podaní Lukáša Poláka (a Kataríny Zajacovej), ktorý sa spoza hraníc konečne dostal na Slovensko. Jediné, čo narúšalo dynamický súlad orchestra aj intonačnú istotu interpretácie a pôsobilo rušivo, bola violistka Alexandra Rozinová. Žiaľ, ak celý orchester dokáže hrať sprievod v piane a jedine viola hrá vo forte, všimnete si to, aj keby ste nechceli, takáto zásadná chyba sa v komornom orchestri jednoducho zakryť nedá. A to bolo v tejto skladbe pomerne vypuklé. Okrem toho, je to známa vec, pri ktorej nečakáte, že vás niečo prekvapí, všetko má plynúť v jednej hladine, postupne naberať na zvukovej a dynamickej intenzite a preto je tá jednoliatosť (a pozícia dirigenta) dôležitá. Škoda.

Hilaris sa podarili aj veľké crescendá a forte, presne ten typ gradácie, aké si Adagio Barbera vyžaduje. Krása spoločne so smútkom si počas ich interpretácie podali ruku a potom nasledovalo stíšenie, tá tichá pieta, ktorú tak dôverne poznáme.

Napokon zaznelo počas večera niečo aj z tradičných serenád. Serenáda na švédske ľudové melódie od Maxa Brucha. Úvodom znel nápev, z ktorého sa dal vycítiť vplyv národnej hudobnej kultúry – ide o švédsky korunovačný pochod, ktorý lemuje 5-časťovú kompozíciu. Jeho tému počujeme na úvod aj záver skladby. Skladateľ pracuje v typickom romantickom duchu, ktorý neopustil po celý svoj život, dokonca, na sklonku života, kedy Serenádu na švédske ľudové melódie komponoval, akoby oprosťoval svoj štýl, od veľkého orchestra sa vrátil ku komornému. Z hľadiska formy dodržal striktnú formu serenády. Orchester v prvej časti ponechal melódii ľahkosť a vzletnosť, dobre, jednotne zneli v svižnom Allegre a dali si záležať na kontrastoch, v ďalšej, Andante tému začali violončelá, ktoré jej vo výraze dali potrebnú vrúcnosť a hĺbku. Ide o švédsku ľudovú pieseň milostného charakteru, ktorú Bruch spracoval typicky romantickým spôsobom. Melódiu rozvíja do širokej romantickej línie, postupne nabaľuje ďalšie nástroje – a v tomto sú Hilaris naozaj výnimoční. Vedia zahrať krásne legáta, vynikajúcu gradáciu, pekné melodické oblúky. Bruch bol veľký romantik a verný svojmu štýlu. Po kontrastne stavanej, dynamickej časti, naplno predstavuje svoje clivé, srdcervúce romantické vízie v časti Andante sostenuto – ako tému počujeme ďalšiu švédsku ľúbostnú pieseň. Päťčasťové dielo bolo klasickou ukážkou serenád: kto doposiaľ Brucha nepoznal, musel ho začať mať rád aj vďaka tejto skladbe.


Záver koncertu patril 10. symfónii pre sláčikový orchester Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Dvanásťročný Felix si už pod vedením učiteľa Carla Friedricha Zeltera precvičoval písanie symfónií, výsledkom čoho sú takzvané „sláčikové symfónie“. Dvojčasťová desiata symfónia vyčnieva z radu spomedzi všetkých dvanástich, nielen preto, že má dve časti, no už tam nie je cítiť taký školácky kontrapunkt, ako v ostatných. Mladučký skladateľ sa odvážil komponovať už aj pod vplyvom viedenského klasicizmu, čo je v diele zreteľné. Kým v pomalej časti Adagio Mendelssohn nie je ešte taký trúfalý, v Allegre cítiť túžbu po svižnom muzicírovaní a virtuozite. Komorné orchestre sa často boja prekročiť „štandardný typ“ Allegra, no v tomto Hilaris Chamber Orchestra nemajú problém. Dokonca naopak, tým, že prekračujú tieto limity, z hudby sálala energia a život – tempo presne, aké má byť. Konečne sa po trúchlivých kompozíciách, rozvláčnych, ťahavých, depresívnych skladbách dostal do Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca život. Podstatne lepšie vynikol kontrast medzi dvoma časťami symfónie – prechod napísal mladý skladateľ unikátne, aj z harmonického pohľadu. Prvé a druhé husle hrali svoje party bezchybne, s ľahkosťou, čelá a kontrabas boli dobrou oporou v rytmike a kontrastoch. Hudobníci sa vedia pekne oprieť o forte, priniesť na pódium nosný zvuk, no pritom potrebnú ľahkosť. V kontraste s tým zneli party predpísané v pianissimách. Nebyť intonačnej nepresnosti v podaní violistky, ktorá zjavne nemala svoj deň, mohla to byť pamätná interpretácia. Oproti tomu latku vyrovnával druhý violista, ktorý zahral arpeggiové sólo príkladne a bol rytmicky presný.

Publikum si tento koncert užilo maximálne a naplno, aj keď sa ešte trochu ostýcha chodiť na hromadné podujatia – Hilaris aj pridávali – Hlboký jarčok v úprave Eugena Suchoňa z cyklu Obrázky zo Slovenska. Verme, že nasledujúce Serenády pre radosť už budú optimistickejšie.

 

Zuzana Vachová

Foto: Adam Bázlik


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno