Už v dvanástich rokoch vedel, že bude organizátorom veľkých koncertov klasickej hudby a nemal žiadny plán B. V devätnástich sa rozhodol opustiť Slovensko na vlastnú päsť a odišiel do Írska za novým životom. Vo vrecku mal iba 600 eur, v batožine stan a udicu. Slovenský huslista Vladimír Jablokov dnes vypredáva veľké arény a spolu so svojimi súrodencami muzicíruje na jednom pódiu.
„Aj keď som s husľami chcel skončiť, z nevyhnutnosti som sa k nim musel hneď po príchode do novej krajiny vrátiť. Potreboval som peniaze a videl som, že hrať na ulici je v Dubline pre umelcov bežné. Prvá zima v Írsku bola náročná. Ľudia, kvôli nepriaznivému počasiu, utekali do tepla a len málokto sa zastavil pri pouličných hudobníkoch. V noci som hrával na miestach, kde boli krčmy, pretože tam sa sústreďovalo najviac ľudí. Vedel som, že sa z tejto situácie musím dostať,“ hovorí hudobník a organizátor o svojich začiatkoch pre náš portál.
K husliam ste sa dostali veľmi skoro, lebo pochádzate z hudobníckej rodiny. Vyrastali ste obklopený hudbou, čo znamená akési automatické predurčenie, že sa budete hudbe venovať aj Vy. Išlo to ľahšie ako ostatným deťom, ktoré to mali ako povinnosť?
Nie som si istý, či to bolo jednoduchšie. Mal som päť rokov, keď sa ma rodičia opýtali, či chcem hrať na hudobný nástroj. Samozrejme, otec bol pre mňa vzor – cestoval, hral, a to ma inšpirovalo. Päťročné dieťa prirodzene povie áno. Zo základnej školy som automaticky prešiel na Konzervatórium a nikto sa ma už nespýtal, či som si stále istý, že chcem pokračovať v hudobnej kariére. Nemyslím, že to bolo zlé rozhodnutie, ale vo mne sa začala rodiť rebélia.
Bola to Vaša osobná rebélia, že sa husliam už nechcete venovať? Aj tá je prirodzená v detskom veku…
Áno, je. Ja som si už odmalička chcel robiť rozhodnutia sám. Bol som veľmi tvrdohlavý. Napríklad ako dvanásťročný som s Bratislavským chlapčenským zborom absolvoval mesačné turné s Operou SND v Japonsku. Po návrate som však odmietol turné po Amerike a Kanade. Mal som trinásť a povedal som, že v zbore končím, turné ma nezaujíma. Všetci sa čudovali, ako môžem odmietnuť takú príležitosť, ale nikto so mnou nepohol.
Okrem iného sme mali aj rodinný ansámbel, ktorý cestoval po Slovensku a strednej Európe. Neskôr, v devätnástich, som niečo podobné spravil s husľami. Povedal som si: končím, a hotovo.
Chýbala Vám stabilita domova? Alebo ste mali iné plány, keď ste skončili so zborom?
Chcel som si nájsť čas na dobrodružstvá a byť v prírode. Bol som veľmi aktívny – najprv výlety na Slavín, do horského parku, neskôr cyklovýlety po Karpatoch, splavovanie Dunaja na nafukovacom člne… jednoducho som túžil po čase len pre seba.
Plány som mal aj iné – a dosť ambiciózne. Na základnej škole som cítil, že preto, že som „klasický“ muzikant, ma ostatné deti až tak neprijali. Nebol som „cool“. V dvanástich som si povedal, že to zmením. Mal som plán – priblížiť klasickú hudbu davu. A tvrdil som, že to dokážem bez sponzorov či štátnej podpory. Keď som to povedal dospelým, väčšina sa pousmiala a povedala, že mi držia palce. Niektorí ma ale chceli jemne usmerniť, že je to síce krásny sen, no asi nereálny.
Vy ste si stáli za svojou pravdou. Tak ako za koncertmi, ktoré raz zorganizujete, však? A neodradili Vás ani autority dospelých? Chápem, že ste si trvali za svojím, ale spravidla 12-ročné dieťa asi takto neuvažuje…
Keď sa na to spätne pozerám, mal som síce víziu, ale nešlo to tak hladko, ako som si predstavoval. Bolo to veľmi ambiciózne a nie úplne premyslené. Preto som odišiel do Írska. V osemnástich som zorganizoval pár koncertov v Bratislave a zistil som, že to vôbec nie je jednoduché. Prestal som sa učiť, necvičil som a cítil som apatiu. Stratil som inšpiráciu. V devätnástich som prerušil štúdium na VŠMU a povedal som, že s husľami končím. Až na poslednú chvíľu som si ich vôbec vzal. Presvedčil ma mladší brat Anton. Vravieval, že to ešte neznamená, že budem hrať – ale keďže som nevedel ani slovo po anglicky, možno sa dohovorím aspoň hudbou.
Mali ste celkom romantické vízie, ako to môže z ničoho zrazu fungovať v Írsku. Na druhej strane, je to veľká odvaha, že ste takto naslepo v jeden pekný deň odcestovali, bez akejkoľvek istoty…
Môj pôvodný plán bol ísť na írske vidiecke miesta. Vidiel som pekné fotky zo západu Írska. Vzal som si stan, udicu, že budem cestovať a nájdem si nejakú vidiecku prácu, kým sa naučím angličtinu. Keď som sa ale dostal do Dublinu, realita bola úplne iná. Stan mi bol na nič (úsmev). Myslel som si, že celé Írsko vyzerá ako tie fotky. Mal som 650 eur a vravel som si, že nejako prežijem. S pomocou pár Slovákov, ktorých som stretol, som si našiel malý podkrovný byt – bez izolácie a veľmi drahý. Nikomu som sa nesťažoval. Povedal som si, že to zvládnem. Ako by som mohol priznať, že som sa prerátal? Videl som, že na ulici hrajú muzikanti a nepotrebujú povolenie – to bola moja jediná cesta, ako to skúsiť sám.
Čo rozhodlo, že ste v Írsku ostali?
Rozhodlo viacero faktorov. Prišiel som 30. septembra 2004 a mal som letenku späť pár dní pred Vianocami. Tú som ale nevyužil. Necítil som potrebu s niekým zdieľať „úspech“ hrania na ulici.
Prvá zima v Írsku bola krutá. Ľudia kvôli počasiu muzikantov prehliadali. Jediná možnosť bola hrať v noci pri krčmách. Mrzli mi prsty, stretával som sa s nočným životom Dublinu. Nebolo to jednoduché, ale nechcel som sa vzdať. To, že som tu po dvadsiatich rokoch, nebolo plánované. Život to zariadil – osobne aj profesijne. Slovensko mám veľmi rád a navštevujem ho často. Ale Írsko je teraz môj domov.
Tie začiatky sa až hrozne počúvajú. Z pohodlia teplého domova a štúdii na ulici… Kedy sa začali veci vyvíjať k lepšiemu?
Počas prvej zimy som si vybavil bezpečnostný preukaz na prácu na stavbách. Nočného hrania som mal plné zuby. Prsty mi omŕzali, boleli ma kĺby. V marci, krátko predtým, ako som nastúpil na stavbu, som náhodou stretol Slováka, ktorý chcel založiť kapelu. Mal muzikantov, len čakal na huslistu.
Povedal som mu, nech nečaká, že môžem huslistu dočasne zastúpiť. Priniesol som svoj repertoár a o dva dni sme už hrali na ulici. Vtedy som si uvedomil, že hranie v kapele je o niečom inom. Ľudia sa pri nás zastavovali vo veľkých počtoch a videl som, že si to naozaj užívajú. Nedávali nám peniaze zo súcitu, ale preto, že sme im dali zážitok. Keď nás policajti žiadali, aby sme si robili prestávky, lebo ulica bola nepriechodná, pochopil som, že robíme niečo správne.
Akú hudbu ste v týchto kapelách hrali?
Ja som priniesol viedenskú hudbu – Strauss, Lehár, Kálmán – a uhorské tance. Neskôr prišiel huslista, ktorý pridal známe melódie ako O Sole Mio či Hava Nagila. Ostatní hrali ľudovú hudbu, čo pomohlo celkovému úspechu. Ľudová hudba je radostná – a my sme túto energiu priniesli do klasiky.
Neskôr som prešiel rôznymi projektmi – aj do populárnej hudby, no zároveň som sa vrátil aj k vážnej klasike. Snažím sa ju prezentovať tak, aby bola zrozumiteľná širokej verejnosti.
Mali ste stále tú víziu, že budete hrať klasiku pre ľudí bez sponzorov?
Prvých pár mesiacov v Írsku som o tom pochyboval. No od jari 2005, po tom, čo som videl reakcie ľudí na uliciach, sa to zlomilo. Povedal som si – je jedno, koľko to bude trvať, ale dokážem to.
Kedy ste začali robiť veľké koncerty na štadiónoch, ktoré dnes už vypredávate v Európe?
Nebolo to zo dňa na deň. Väčšie koncerty prišli až po rokoch. Prvé turné som zrealizoval v roku 2007. Myslel som si, že keď zaujmeme ľudí na ulici či firemných akciách, prídu aj na koncerty. Orchester som priviezol zo Slovenska. Užívali sme si to, no niekedy bolo viac ľudí na pódiu ako v hľadisku (úsmev). Potom sme sa museli vrátiť na ulicu, aby sme zarobili a zaplatili dlhy (smiech). Tieto skúsenosti ma veľa naučili – aj organizačne, aj hudobne.
Je Vaším cieľom sprístupniť hudbu ľuďom, ktorí by na klasicky koncert nikdy neprišli?
Áno, to bola moja misia od začiatku. Napríklad s bratom Antonom sme robili koncerty so známymi pesničkami. Škoda lásky poznajú všade. Raz som sa dokonca stavil s manažérkou, že to nie je londýnska pesnička Roll Out The Barrel, ale česká polka od Jaromíra Vejvodu – a mal som pravdu (smiech). Našli sme veľa takých melódií, ktoré poznajú všetci. Upravili sme ich do klasickej podoby – a keďže ľudia poznajú melódie, je im to blízke.
Máte ešte nejaké iné spôsoby ako robíte klasickú hudbu pre publikum zrozumiteľnú? Napríklad rocková hudba má pravidelný rytmus, je ľahko čitateľná, no v klasike už potrebujete vzdelanie, aby ste ju pochopili…
V prvom rade odovzdávame emóciu – radosť, spomienku, pocit. Publikum sa tiež vyvíja. Aj ja som potreboval roky, kým som pochopil niektoré diela. Dôležité je, aby bola hudba známa a vyvolávala emócie. Pri menej známych dielach vysvetľujeme, o čom sú – slovne, svetlami, videoprojekciou. V každom žánri sa však snažíme o kvalitu hry a úprav, aby sme sa nemuseli hanbiť ani pred profesionálmi.
V posledných troch rokoch sme spravili orchestrálnu verziu Štyroch ročných období od Vivaldiho. Hoci je to známe dielo, mnohí ho úplne nepochopia. Najmladší brat Viktor vytvoril orchestráciu pripomínajúcu filmový soundtrack – s dychovými nástrojmi, efektmi vetra, hromu, perkusiami. Pridali sme príbeh na obrazovke a svetelnú šou. Netreba hudobné vzdelanie – stačí začať a postupne si človek nájde cestu.
Veľmi obľúbené sú aj Vaše Vianočné koncerty, ktoré plánujete zorganizovať aj na Slovensku. Ako vznikol ich koncept?
V roku 2008 som zorganizoval prvé vianočné koncerty v Írsku. Pozval som sestru Oľgu – klaviristku. Ľudia reagovali skvelo. A mne dobre padlo mať niekoho z rodiny na Vianoce. Rozhodol som sa, že nasledujúci rok skúsim priviesť celú rodinu. Rodinné koncerty medzitým vymizli. Odišiel som ako prvý, potom bratia Anton a Andrej. Už sme sa stretávali len výnimočne. Chcel som si to znova užiť. Sestra vravela, že je to dosť ambiciózne, ale spravil som si rozpočet. Nebude to výnosné, ale pokryjeme náklady a zahráme si spolu.
Tradícia sa ujala – koncertov pribúdalo. Aby sme to udržali úprimné, presúvali sme sa do väčších hál, no robili menej koncertov. Nakoniec sme sa dostali do najväčšej koncertnej arény v Írsku. Rodina bola pokope. Žiaľ, otec v roku 2021 zomrel. No spoločné hranie funguje dodnes. Minulý rok som si uvedomil, že žijem v zahraničí dlhšie ako na Slovensku – a Vianoce som tam nemal od roku 2003. Povedal som si – keď už tam budem, prečo si nezahrať aj doma? Všetci sa na to veľmi tešíme!
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Portrétové foto: Kieran Frost
