Nadšenie medzi žiakmi a pedagógmi panovalo počas slávnostného otvorenia novej Koncertnej baletnej sály Marína na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej. Prišli sa pozrieť aj legendy slovenského tanečného umenia: Oľga Markovičová, Zora Dvolínová, Jozef Dolinský st., Jozef Dolinský ml., Alena Macháčová, Rafael Avnikjan, Karin Alaverdjan, Klára Škodová, Dagmar Hubová či Ján Haľama: „Keby som omladol, znova by som sa dal na balet,“ povedal nám legendárny umelec, ktorý má dnes 83 rokov, no balet má stále rovnako rád ako za mladých čias.
Novú koncertnú sálu na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej slávnostne otvorili začiatkom septembra, v prvý školský deň – 4.9.2023 o 9.30. V budove školy bolo pri prestrihávaní pásky množstvo osobností slovenského tanečného umenia, nechýbali zástupcovia pedagogického zboru TKEJ – riaditeľka konzervatória Katarína Zacharová, pedagógovia klasického, moderného a ľudového tanca, zástupcovia BSK a zvedaví žiaci.
Prvá myšlienka postaviť novú koncertnú sálu vznikla už pred dvadsiatimi rokmi, keď do funkcie riaditeľky Tanečného konzervatória Evy Jaczovej nastúpila Katarína Zacharová: „Vždy boli objektívne príčiny, pre ktoré sa sálu nepodarilo postaviť. Niekedy to boli financie, inokedy personálne zmeny na Bratislavskom samosprávnom kraji. Bolo to ťažké, no našťastie, našli sme sponzora, pána Vladimíra Častku, ktorý s myšlienkou vybudovania novej sály prišiel už zhruba pred šiestimi-siedmimi rokmi,“ povedala pre náš portál riaditeľka Zacharová.
Ako ďalej prezradila, pána Vladimíra Častku poznali z koncertov, keďže je pravidelným návštevníkom baletných predstavení v SND, jeho manželka Marína Častková – Zhelezniaková pôsobila ako sólistka v SND a v súčasnosti je pedagogičkou na TKEJ. „Páčil sa mi jeho zámer, tak sme postupne začali vybavovať všetky potrebné náležitosti. Samotné prostriedky totiž nestačili. Novú sálu sme chceli mať 15 metrov širokú, 28 alebo 25 metrov dlhú. K dispozícii na stavbu sme mali bývalý školský dvor pokrytý asfaltom, ktorý však 40 rokov nebol využívaný. Nakoniec sa to vďaka sponzorovi a ústretovosti BSK podarilo a my sme využili poskytnuté prostriedky na projektovú dokumentáciu a na stavbu. Stavba sa začala 5. augusta 2021, no nastalo covidové obdobie, čelili sme aj problémom so stavebným materiálom, ceny ktorého sa dvíhali.“ Napokon sa však všetky neočakávané problémy s dodávateľmi podarilo vyriešiť k spokojnosti všetkých: sálu za poskytnuté prostriedky postavili a hoci optimistický scenár bol otvoriť sálu v septembri roku 2022, teda po roku od začatia stavby, napokon sa slávnostné otvorenie uskutočnilo o rok neskôr. Objektívnymi príčinami boli dokončovacie práce, interiér, vzduchotenika a všetky ďalšie práce na stavbe, ktoré si vyžiadali viac času.
Rozmer sály je 15×20,6 metrov, má 309 metrov štvorcových, patria k nej aj nové sociálne zariadenia– toalety, šatne a únikové východy. Sála má samostatnú kotolňu, čo je podľa riaditeľky TKEJ výhodné, pretože ak by aj nastal výpadok v samotnej škole, sála môže napriek tomu fungovať ďalej. Je to moderná, zateplená stavba zodpovedajúca 21. storočiu: „Môže konkurovať baletným sálam, ktoré majú veľké mestá západnej Európy,“ s viditeľnou spokojnosťou konštatuje riaditeľka Zacharová.
Prečo je vôbec v pedagogickom procese dôležité mať veľkú koncertnú sálu? Druhým hlavným predmetom TKEJ je koncertná scénická prax vo všetkých oboroch – klasického, moderného aj ľudového tanca. Deti by sa mali naučiť tancovať vo veľkom priestore a zvyknúť si naň, aby sa dokázali orientovať, keďže javisko v divadle je väčší priestor. Keď si však zvykajú až v piatom alebo šiestom ročníku, je to neskoro. „Doposiaľ sme pre umelecké produkcie mali len jednu veľkú sálu, no do veľkého priestoru by sa mali dostať už v nižších ročníkoch,“ spresňuje riaditeľka.
Kto sa viac teší na sálu, ktorá stále dýcha novotou? Žiaci či pedagógovia? „Na konci samotného procesu asi ja,“ s úprimným smiechom konštatuje riaditeľka TKEJ, ktorá pravidelne chodila na kontroly stavby a držala aj dohľad nad materiálmi. Asi málokto si vie predstaviť, aké parametre sála musí spĺňať, za všetky stačí spomenúť podlahu, ktorá musí byť vyrobená zo špeciálneho dreva, na nej je baletizol. Aj zrkadlá v sále museli byť inštalované špeciálnym spôsobom. Vzduchotenika bola ďalším náročným procesom, na sálu kúpili nové CD prehrávače, ďalej plánujú zakúpiť veľkú TV obrazovku, aby deti hneď videli svoje výkony a mohli odstrániť chyby. Od projektovej dokumentácie, cez stavebné povolenie, vyriešenie svetelnosti, zatieňovacie žalúzie – každý jeden detail musel byť vypracovaný tak, aby sála spĺňala materiálovo-technické zabezpečenie. „Naše predstavy, že sála bude hotová do roka a do dňa, sa nenaplnili, ale sme radi, že je to hotové,“ uzatvára spokojne riaditeľka Katarína Zacharová.
Na slávnostnom otvorení Koncertnej sály sa zúčastnil aj predseda BSK Juraj Droba: „Je to mimoriadna situácia a za šesť rokov pôsobenia na úrade som niečo podobné nezažil. Bola to jedna z prvých udalostí, ako sa hovorí, mimo matrixu, keď som nastúpil do funkcie župana. Zrazu niekto prišiel za mnou a povedal, že chce dať župe peniaze. Reagoval som otázkou, či padajú z neba darčeky alebo čo sa to vlastne deje,“ spomína s úsmevom župan Droba. Povedal si, že by to bola škoda nevyužiť takúto ponuku. Navyše, podľa jeho slov pán Častka má informácie z prvej ruky, keďže jeho manželka vyučuje na škole. „Zjavne tanečnú sálu bolo treba vybudovať a žiaci školy tancovali v nedôstojných priestoroch, ktoré boli možno dobré pred 50 rokmi, ale nie teraz. Nakoniec sme sa do toho pustili a po všetkých prekážkach, od povoľovacích až po dodávateľov, stavebné, dokončovacie a subdodávateľské, po piatich rokoch hlásime, že projekt je ukončený.“
Juraj Droba videl počas otvorenia sálu hotovú prvýkrát, aj keď mal možnosť vidieť ju rozostavanú počas stavebných prác. „Nie som odborník, to musia zhodnotiť tanečníci. Sála je pekná, voňavá, čistá, má vysoké stropy, čo je pre mňa znak, že je to aj vzdušné a žiaci tu nebudú trénovať vo vydýchanom vzduchu. Teším sa a zjavne vidím na reakciách pedagógov a detí, že sú tiež šťastní, že majú takúto novú tanečnú sálu.“ Na otázku ohľadom problémov poddimenzovaného školstva na Slovensku reagoval, že BSK pre školy robí maximum, čo sa dá. Učitelia podľa neho potvrdia, že župa je dobrý zriaďovateľ, o učiteľov sa stará, investuje veľa peňazí do rekonštrukcií školských budov. „Za mojich päť rokov županstva sme obnovili viac ako 15 župných škôl a snažíme sa pracovať aj s učiteľmi. Platíme príspevok na MHD, na mimoškolské aktivity, jazykové vzdelávanie, mnoho ďalších vecí. Snažíme sa dať im najavo, že si prácu učiteľa vážime,“ vyjadril sa bratislavský župan. A či je fanúšikom tanečného umenia? Potvrdil, že k baletu má asi zo všetkých umeleckých foriem najbližšie. Spolupracoval s Igorom Holováčom či Jozefom Dolinským. „Som síce hudobný antitalent, nemám ani hudobný sluch, ale balet si vždy veľmi rád pozriem. Je to pre mňa balzam na dušu. Dokonca aj niektoré modernejšie formy sú mi blízke, ale klasika je klasika. Kedykoľvek je baletné predstavenie v SND, veľmi rád si ho pozriem“.
Investorom celého projektu, vďaka ktorému dnes má konzervatórium novú koncertnú sálu, bol podnikateľ Vladimír Častka, ktorý krásu baletu obdivuje: „Bol som baletom vždy fascinovaný a môže za to aj táto škola. Videl som a vidím v divadle veľa ľudí, ktorých vychovalo bratislavské konzervatórium a tak som iba vrátil dlh. Aspoň niečo som dal naspäť,“ povedal pre náš portál podnikateľ a priznal, že nie je to len dobrý pocit, ktorý ho hreje, keď vidí žiakov tancovať v novej, modernej sále hodnej 21. storočia: „Mám z toho viac ako dobrý pocit, žijem z toho po duševnej stránke“. Rozhodol sa investovať finančné prostriedky, keď sa pred rokmi zúčastnil na Dni otvorených dverí a videl účinkovať deti: „Bolo to predstavenie v stiesnených podmienkach, tak som si povedal, že musí byť sála. Keďže na tomto podujatí bol aj predseda BSK, pán Droba, hneď som mu oznámil, že musí byť nová sála. Odpovedal mi, že nemá peniaze, tak som zopakoval, že musí byť nová sála. Potom sa nejako peniaze nejako našli…“
Pedagogička klasického tanca Marína Častková – Zhelezniaková, podľa ktorej je sála pomenovaná, neskrývala radosť: „Som nadšená, lebo sála nám bytostne chýbala. Potrebujeme ju na vytvorenie choreografií na koncertnú prax. Doposiaľ nebolo možné s 25 žiakmi vytvoriť naozaj hodnotné dielo na malej sále. Myslím si, že cítia to tak všetci. My pedagógovia sme s pedagogickým procesom mali obrovský problém. Aj žiaci sa naučia pracovať vo veľkom priestore, pretože napríklad aj javisko SND je veľké oproti sále, ktorú sme mali doteraz,“ povedala pre náš portál. Počas Záverečného koncertu absolventov v SND pocítili tento problém najviac, keď nacvičovali choreografie v malom priestore a zrazu ich mali žiaci predviesť na veľkom javisku. Pedagógovia sa síce snažili prispôsobiť tanečné čísla tak, aby bolo na javisku viacero tanečníkov, no predstavili divákom aj také, kde bol tanečník na javisku sám. Spravidla išlo o žiakov vyššieho stupňa, ktorí si s priestorom vedeli poradiť. „Verím, že tento rok dostane každá trieda možnosť mať aspoň jednu dvojhodinovku na veľkej sále,“ s optimizmom konštatuje Marína Častková – Zhelezniaková.
Nie je štandardom, že súkromník podporuje vo veľkom akúkoľvek školu, ktorá nie je súkromná, no patrí pod samosprávu. „Vnímam to tak, že môj manžel je šikovný podnikateľ, má rád balet a školu ako takú. Učím tu už desať rokov, videla som na ňom, že vníma všetko pozitívne, čo sa deje u nás na škole. Možno balet na Slovensku ani nie je až taký populárny ako v iných krajinách, no veľmi dôležité je, že naši absolventi sa dostanú do veľkých divadiel, na profesionálne scény. Sú na nich kladené veľké nároky, no práve my sa môžeme pochváliť tým, že sa dostanú na veľké javiská, napríklad aj na prvú slovenskú scénu. Takže aj on videl tú perspektívu, že raz tých absolventov uvidí napríklad aj v Slovenskom národnom divadle“.
Medzi hosťami nechýbala známa tvár – Dagmar Hubová, ktorá absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Dlhoročne sa zaoberala didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladala a recenzovala odbornú literatúru, pravidelne jej vychádzajú reflexie baletných predstavení. Od roku 1965 pedagogicky pôsobila na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, viedla Katedru tanečnej tvorby: „Je to úžasná vec a pre školu je to niečo neskutočné, čo doteraz chýbalo. Kto s tancom neprichádza do kontaktu, neuvedomí si, že žiaci nemajú možnosť naučiť sa choreografie v priestore, ktorý nemá možnosť javiska. Je to veľmi ťažké, keď sa tanečník stretne prvýkrát až pred vystúpením s rozmermi javiska, pre deti je to veľký šok,“ podotkla Hubová. Na škole si podľa nej žiaci musia nadobudnúť určité návyky a doteraz na návyk veľkého priestoru nebola možnosť. Pedagógovia preklenuli v minulosti tento problém, ako sa dal, respektíve, stretli sa s veľkým priestorom až v divadle. „Prispeje to k tomu, že výuka sa zlepší a zrýchli. Doteraz napríklad chlapci nemali šancu naučiť sa veľké grand allegro a získať preto potrebnú automatiku a pocit priestoru.“ Podľa významnej pedagogičky má na Slovensku každé konzervatórium tento problém a hoci ich je v súčasnosti veľa, málokde majú nové sály s takýmito rozmermi. Otázku veľkého počtu konzervatórií, vrátane súkromných, zhodnotila nasledovne: „Dnes je mnoho zariadení, nielen v školstve. Mali by mať garantov, ľudí so vzdelaním, no bohužiaľ, mnohí si myslia, že ak niekto dobre tancuje, vie aj dobre učiť. Žiaľ nie, to je veľký rozdiel. Vynikajúci tanečník nemusí byť aj dobrý pedagóg. Je to poslanie a musí mať k tomu vzťah.“
Štúdium tanca na bratislavskom Konzervatóriu absolvoval dnes už legendárny tanečník Ján Haľama v roku 1958. Následne ho prijali za člena baletu do Slovenského národného divadla, vďaka húževnatosti a excelentným výsledkom v roku 1961 získal post sólistu. V 60. a 70. rokoch sa zaradil k najpoprednejším sólistom baletu. Z novej koncertnej sály bol príjemne prekvapený, v rozhovore, ktorý nám poskytol nechýbal humor, dojatie a množstvo emócií spojených so spomienkami, keď bol on sám na vrchole svojej kariéry: „Ja som si vďaka zrkadlu v sále myslel, že je to dokonca dlhšie, ostal som prekvapený a potom som vytriezvel (smiech). Je to určite veľký priestor, väčší ako sme mali my,“ zhodnotil Ján Haľama.
Nezaprel v sebe povesť precízneho umelca, ktorý mal vynikajúce fyzické dispozície, vypracovanú technickú úroveň a skvelú tanečnú kondíciu. Zhodnotil aj tanečné číslo, ktoré bolo súčasťou otvorenia sály Marína – Pas de deux z baletu Plamene v Paríži: „Vždy treba tancovať s rovnakým nasadením. Aj nácvik musí mať rovnaké nasadenie ako predstavenie na javisku. Teraz som jednému chlapcovi po vystúpení povedal, že na to musí ísť s väčšou energiou, pripraviť si skok. Tá pretáčka musí sľubovať výskok a keď do toho človek nedá celé svoje ja, je to nedokončené. Prípravné pretáčky neboli ideálne, pritom všetko sedí, je štíhly a má predpoklady, ktoré ja som nemal, no bol som dobrý herec,“ skromne podotkol jeden z našich najlepších umelcov. Dodal, že mladým ľuďom treba povedať, že balet je krásny. „Človek keď má 83, tak sa mu už cnie, ale ja som si to užil a v divadelnom období som bol šťastný. Rád som sa baletu obetoval a venoval. Bez obety to nejde. Keď človek nedá veľa, tak ani nedostane veľa.“ Tvrdo na sebe pracoval, prezradil, že mal určité dispozície a chcel vedieť, čo všetko sa dá prekonať na úkor chyby, o ktorej vedel. Vtedy ešte viac pridal: „Nasadil som dupľovane. Vždy som mal balet veľmi rád, je to krásne umenie. Treba ho robiť s nasadením a srdcom.“ Ocenil, že pri otvorení sály sa stretli viacerí bývalí tanečníci, hoci, už aj so svojimi všetkými indispozíciami, ktoré majú. Dnes už balet sledujú z nadhľadu: „Tanec je veľmi veľký beťár, chce toho veľa od človeka. Formovanie nártov, priehlavkov, vyťahané nohy, udržať vlastné, chlapské telo. Boli to vždy muky. Ak chce človek niečo dosiahnuť a niečo znamenať, musel všetko nasadiť naplno. Ja som pohyb miloval. Človek zabudne, že je to ťažké, keď chce. Tanečníci sa vždy museli veľmi snažiť, aby sa dostali k postu sólistu. Museli tancovať esteticky a pekne a predviesť pozerateľný výkon.“ Záverom sa vyjadril, že ak by omladol, znova by sa dal na balet.
Pedagogička klasického tanca, zakladateľka baletného štúdia Terpsichoré, autorka skrípt o dejinách klasického tanca pre konzervatóriá, tanečná publicistka Klára Škodová vychovala na konzervatóriu výnimočné tanečnice. Sú nimi napríklad súčasná riaditeľka Baletu SND Nina Poláková, niekdajšia prvá sólistka Viedenskej štátnej opery, A. Laššáková – bývalá sólistka Michajlovského divadla v Moskve, či tanečnice, ktoré poznáme zo Slovenského národného divadla. Jej študentkou bola aj choreografka Natália Horečná, podieľala sa na výchove viacerých sólistov – prvého sólistu Baletu SND Andreja Szaba či Romana Novitzkého, ktorý bol prvým sólistom Stuttgart Ballet.
Z novej Koncertnej sály bola aj pani Škodová nadšená: „Vzhľadom k tomu, že sme sa asi 20 rokov doslova bili o to, aby sa nová sála postavila, považujem to za obrovský progres. Určite tam ešte treba vychytať nejaké muchy, napríklad zvuk a akustiku, ale sála je nádherná. Veľmi si želám, aby sa terajším aj budúcim pedagógom darilo na tejto sále, lebo spĺňa všetky profesionálne predpoklady pre výchovu umelcov všetkých odborov – klasického, ľudového, moderného tanca. Je to nádherný priestor.“ Konštatovala, že na malej koncertnej sále sa zmestí iba polovica žiakov s koncertnými číslami, no v novej sa dá podľa jej slov naskúšať kompletne všetko. Určite to veľmi pomôže po profesionálnej stránke. „Nebude to potom taký šok pre žiakov, keď budú vystupovať na veľkom javisku v SND. Som tým priestorom úplne oslnená“.
Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej má podľa Kláry Škodovej najväčšiu tradíciu na Slovensku a svojho času to bola jediná škola svojho druhu, takže prichádzali do nej študenti aj z východu, zo západu, pedagógovia teda mali veľký výber talentovaných detí. Dnes sa podľa jej slov situácia zmenila, pomaly každé okresné mesto má konzervatórium či už štátne alebo súkromné, takže pedagogické sily sa rozptýlili. „Máme šťastie, že je tu VŠMU, ktoré vychováva budúcich pedagógov, no nie každý chce na takejto profesionálnej úrovni učiť. Je to totiž mimoriadne ťažké. Profesia obnáša celého človeka, kompletne, aj jeho rodinu. Ak chcete mať výsledky, musíte prispôsobiť svoj osobný život práci. Spomínam si na to, ako som vstávala skoro ráno, neskoro večer som chodila spať, musela som si rozdeliť čas medzi rodinu a školu. Som hrdá na to, že som tu pôsobila 25 rokov a veľa mi to dalo.“
Dnes môžeme byť podľa nej hrdí na to, že žiakov, ktorých konzervatórium vychovalo, poznajú po celom svete. „Máme šťastie, že sem nastúpili ukrajinskí a ruskí pedagógovia, čo ja osobne považujem za veľmi produktívne pre školu. Nie sme majstri sveta, musíme sa učiť veľa aj my. Dnes, keď už je internet, študenti si môžu vybrať, akým smerom sa chcú vybrať v profesionálnej práci. Ja som robila francúzsku školu a to sa veľmi vyplatilo. Je to niečo medzi ruskou a talianskou, je v nej elegancia, aj technika. Len sa treba do toho ponoriť a obetovať tomu veľa.“ Dnes však podľa nej majú pedagógovia také možnosti, o ktorých sa im ani nesnívalo. V minulosti si sami zháňali literatúru: „Dnes by som si za všetky peniaze, ktoré som vrazila do notového materiálu, cédečiek a videí, možno aj auto kúpila. Dnes je dostupné všetko.“ Možno celý proces bol podľa jej vyjadrenia náročnejší, ale určite mal aj klady, tak ako má výhody aj nevýhody dnešná doba internetu. „Ja to považujem za výhodu, že sme nemali všetko ako na tácke. Museli sme veľa študovať, vyhľadávať, rozprávať sa, cestovala som. Dnes to mladí ľudia nepoznajú. Keď sme nastúpili ako mladí pedagógovia, mali sme svojho tútora, ktorý sa o nás musel starať, kritizoval nás a nasmeroval, keď sme vybočili z cesty. Až do doby, kým som povedala dosť a zvolila som vlastnú cestu.“
Investícia podnikateľa Častku, ktorý je milovníkom baletu, je podľa nej obdivuhodná. Podotkla, že to je o to vzácnejšie, že to neberie ako investíciu, no rád sa díva na výsledok v divadle. Podnikatelia dnes spravidla nedávajú svoje prostriedky do kultúry. „Klobúk dole pred ním. Hlboko si to vážim. Ani som nečakala, že to takto dobre dopadne. A kiež by bolo takých ľudí viacej.“
Zuzana Vachová
Foto: Peter Jurík
