Poznáte ten pocit, keď si máte zapnúť slovenské rádio a už vopred vás chytá panika, že tam natrafíte miliónkrát obohratý hit, ktorý by už mal dávno patriť do archívu a rozumní ľudia by ho mali zakázať… To rádio radšej nezapínajte. Mali ste navštíviť festival Slovenské alternatívne leto a ešte ďalší rok by vám v každej mozgovej bunke znela kvalitná hudobná produkcia…
Čaro hudby spočíva aj v tom, že oproti väčšinovému, stádovitému žánru sa paralelne vyformujú interpreti a kapely, ktoré z tohto radu vybočujú a tvoria v oblasti menšinových žánrov. Odkedy sa začali písať dejiny populárnej hudby, vždy sa tvorila alternatíva pre publikum, ktoré sa neuspokojilo so simplicitnými formami a štýlmi a hľadali v hudobnej produkcii niečo viac. Napokon, keď už tak zoširoka začíname, aj v oblasti klasiky sa v histórii vyskytli jedinci, ktorí nezapadali do komfortnej zóny. Veď si len spomeňte, ako vyzerala premiéra Ravelovho Bolera, ktorá v dave ľudí spôsobila doslova hystériu…
Medzi menšinovými žánrami najviac vytŕča jazz, ale aj rôzne alternatívne rockového formácie. Je teda prirodzené, že aj tie mali potrebu koncertovať tak isto ako bola spätná väzba na strane publika, ktoré ju malo potrebu počúvať a neuspokojilo sa so zopár akordami, klasickou formou strofa, druhá, refrén…
Ešte za bývalého režimu sa v klube Bombura v Brezne nelegálne organizovali rôzne koncerty alternatívnych kapiel, z čoho celkom logicky vyústila potreba zorganizovať aj festival. Za touto myšlienkou stál a dodnes festival spoluorganizuje Maroš Pavúk, ktorý v Brezne aj dnes prevádzkuje klub, kde dáva priestor alternatívnym kapelám.
Prvý ročník Slovenského alternatívneho leta (SAL) sa konal v roku 1995 práve v Brezne a po troch rokoch sa „presťahoval“ pod hrad, respektíve očarujúcu zrúcaninu Revište, kde sa konal až do roku 2008. Po desiatich rokoch prestávky vznikla opäť potreba ponúknuť ľuďom takýto festival, kde budú môcť počúvať alternatívu oproti tomu, čo im ponúkajú dnešné komerčné médiá.
Slovenské alternatívne leto 2019 uplynulý víkend 26. – 27. júla počas dvoch dní dokázalo, že môže ľuďom ponúknuť kvalitné kapely a interpretov. Organizátorom sa do obci Revištské Podzámčie, ktoré síce na prvé počutie znie ako dedinka kdesi pánu Bohu za chrbtom a podstate aj je, ale ide o neskutočne malebné prostredie uprostred hôr pod zrúcaninou spomínaného hradu, podarilo vyskladať mimoriadne pestrú, medzinárodnú a rôzno-žánrovú hudobnú paletu interpretov a formácií. A väčšina z nich patria medzi absolútnu špičku – skrátka, ak by mal niekto predstavu o alternatíve, že ide o začínajúce garážové kapely, hlboko sa mýli. Všetko to boli skvelí inštrumentalisti, vokalisti, skupiny zvučných, často až celosvetovo známych mien. A niektoré z nich boli schopné človeku dodať aj taký mocný prúd energie, že sa prebral aj o druhej ráno…
Dvojdňový maratón alternatívnej muziky sa začal prajným počasím a po 16:00 sa v priestrannom areáli, kde boli vytvorené okrem dvoch pódií aj stanové mestečko, sa postupne začínal plniť ľuďmi. Na pleciach „štartujúcich“ sa na B stage ocitla mladá kapelka 300 hrmených – staršej generácii tento názov niečo hovorí, lebo v skupine s týmto názvom kedysi hral aj samotný Habera… Habera-NeHabera, títo mladí chlapci z Levíc sa vydali úplne inou, podstatne náročnejšou cestou ako niekdajší idol dievčat… Hrať v inštrumentálnom zoskupení a ešte tak v minimalistickej zostave, akým je aj trio, si vyžaduje slušnú dávku skúseností, no najmä zohratosť kapely, invenciu a vysoké nároky na interpretov a ich inštrumentálne schopnosti. Prekvapivo, mladá trojica na pódiu poskytla omnoho viac. Čo sa týka rytmiky, bezchybne im to šľapalo a čo sa týka soundu, bolo zaujímavé, že chalani v tínedžerskom veku našli inšpiráciu v progresívnej a bigbítovej hudbe, ktorá prekvitala najmä v 70.tych rokoch. 300 Hrmených neboli žiadni predskokani, ale invenční a zohratí muzikanti, ktorých vystúpenie bavilo.
Počas prestávky sme sa presunuli na A stage, kde začínala svoj koncert formácia, ktorá si hovorí Nina Rosa. Jadro formácie tvorí charizmatická slovenská speváčka Nina Marinová, ktorá pochádza z muzikantskej rodiny – jej otec vyrábal husle, takže takpovediac na nich hrala už od kolísky. A keď hru na husliach skĺbila s pesničkami, ktoré si sama aj tvorí, vznikla z toho jedna veľká, celosvetová exkurzia. Nina totiž spieva v rôznych jazykoch a to, čo jej krajiny dajú, sa snaží zachytiť aj vo svojich piesňach. Táto pocitová záležitosť sa prejavuje aj v jej vokálnom prejave. Používa totiž (a to je taký malý zázrak) rôzne registre, aby čo najvernejšie interpretovala emóciu, ktorú do piesne vložila. A tak sme sa dočkali ostrejšieho prejavu (v kombinácii s hlavovým registrom), ktorý miestami pripomínal výraz Amy Winehouse, inokedy nežných, lyricky podfarebných skladieb či mnohých etno prvkov „pozbieraných“ krajín. K tomu si predstavte zostavu husle, gitaru (Štefan Szabo) a špičkový výkon akordeonistu v podaní Michala Mihoka. Čiže okrem toho, že s Ninou počas koncertov cestujeme do Indie či do Paríža, speváčka a huslistka akosi intuitívne využíva rôzne štýly a každý pesnička má svoj vlastný svet. Jazz sa mixuje s folkom, reggae, indie music či dokonca gypsy jazz. A pritom jej vystúpenia sú skôr intímne, hĺbavé a či už po hudobnej stránke alebo textovej originálne. Už úvodom bola teda organizátormi nasadená latka poriadne vysoko.
Medzičasom to na B stage, kde to skutočne žilo tancom, spevom a spontánnosťou zo strany publika, doslova odpálili Zvolenčania ZVA 12-28 Band, ktorí sú dobre známi najmä domácemu publiku. Takmer 30 rokov fungujúca zostava pôsobí ako magnet na obecenstvo – a to nie z dôvodu, že hrá bluesovú muziku. Do nej totiž „implantovali“ slovenský folklór a do textov Norberta Červeňáka jemne, niekedy až poriadne drsne ironický humor, ktorý spievajú s typickým stredoslovenským prízvukom.
No nemilujte mocný chraplák speváka, kontrabasistu Ladislava Červenákovie a ich hity ako Hrubá múka, pesničku s rýdzo slovenským názvom Aleba, Pedál je Róm či Život je len ilúzia. Tým, že kapelka už má svoje roky odohrané na pódiách, si môže dovoliť komunikovať s publikom nenútene, bezprostredne, živelne, úprimne, s nezameniteľným cynizmom, no najmä tak, že akosi nevedomky sa k nim musíte pripojiť.
Dôkaz? Keď už fotograf odloží svoj foťák a radšej si spieva spoločne s kapelou, nie je iné vysvetlenie, že každý máme svoje priority… Možno to ani mnohí nečakali, ale hviezdou tohto večera z výberu domácich kapiel boli jednoznačne práve ZVA 12-28 Band…
Medzičasom sa vonku sadil strom… Ide o rukopis českej kapely Please The Trees, ktorá počas každého svojho koncertu (ak to sezóna dovoľuje, teda spravidla na jar a jeseň, vysadí na každom koncerte strom. Organizátori sa zhodli, že napriek prekvitajúcemu letu spravia výnimku a dodržia tradíciu aj na Slovenskom alternatívnom lete. Veď čo keď práve tento strom zachráni našu zdevastovanú planétu?
Počas tejto záslužnej činnosti ste sa popri presúvaní mohli staviť v stánku, kde to rozvoniavalo domácimi buchtami… Dobrá, kalóriami nabitá buchta z nadýchaného kysnutého cesta s poriadnou dávkou plnky predsa nemôže byť nikdy zlá (len pripomíname ekológom, že medzičasom sa strom úspešne vysadil!).
Späť však k českej formácii. Pražáci to prostě umí. Dušou projektu je gitarista Václav Havelka, ktorý v rámci alternatívneho rocku koketuje s rôznymi štýlmi, no asi najexaktnejšie možno jeho tvorbu charakterizovať ako intuitívnu. Za roky pôsobenia na domácej, ale aj zahraničnej scéne, líder konečne stabilizoval svoje personálne zloženie skupiny, v ktorom sa ocitol aj mladučký člen, pôsobiaci popri Havelkovi ako tínedžer. To však kapelu neoslabilo, práve naopak.
Kapela v zložení Václav Havelka, Marek Novotný a Jan Svačina vycibrili svoj charakteristický sound a čoraz viac na pódiu experimentujú. Striedajú rôzne plochy – či už je dominantný gitarový sound alebo dve súpravy bicích, či už sú to vypaľovačky alebo skladby v pomalšom tempe, každá jedna je originálna. Tento alternatívny rock odráža muzikantské osobnosti vo svojej tvorbe a hoci často spievajú aj o takej sprofanovanej téme, akou je láska, nikdy to nie je klišé.
Konkurenčný B stage ponúkal domácu explóziu nezávislej hudobnej kultúry ZPP Band, ktorá funguje už od roku 1985. Samozrejme, aj s kratšími prestávkami – čo je už tradíciou medzi nezávislými kapelkami. Počas tohto podvečera však predviedli kompaktný výkon so zaujímavým soundom, no na pódiu dominoval charakteristický, energiou nabitý vokálny prejav lídra s poeticko-filozofickými textami. Niekedy až mal človek dilemu, či ostať vo vypeckovanej atmosfére pod stanom pri menšom, no o to kontaktnejšom pódiu alebo vynechať „hviezdy“ z veľkého pódia, kde bola vplyvom veľkého priestoru a ľudí rozlezených v okolitých reštauráciách menej osobná komunikácia medzi publikom a interpretmi. Ale povedzme si úprimne, vynechať legendárneho Erika Truffaza by bolo neodpustiteľným hriechom…
Duo švajčiarsko-francúzskeho, celosvetovo uznávaného trubkára Erika Truffaza a slovenského gitaristu Dávida Kollára z Prešova pôsobí pre neznalých ako experiment, náhoda, či v horšom prípade ako omyl. Pravdou je, že špičkového trubkára, ktorý bude mať čo chvíľa 60 rokov a Kollár, ktorý má niečo vyše tridsiatky, dala dokopy náhoda. Na festivale v Košiciach, keď gitaristovi neprišiel parťák z Nórska, pretože ochorel, sa dali do reči, slovo dalo slovo, vytvorili spoločné duo a dodnes s úspechom fungujú. Druhý faktor, ktorý bol nesmierne dôležitý, je, že obaja hrajú jazz – v jeho modernej podobe. Jazzoví muzikanti majú tú výhodu, že vďaka improvizácii sa dokážu na pódiu zosúladiť okamžite.
Medzi Truffazom a Kollárom však funguje oveľa viac ako len hudobná kompatibilita. Pri ich vystúpení mal človek pocit, že ich hudobné plochy, ktoré vytvárajú a proces tvorby je v dokonalej symbióze. Truffaz a Kollár pôsobili ako jedno telo, jedna duša. Podstatným faktom je, že trumpetista je otvorený moderným trendom, v ktorých je mladý David priam doma. Možno niektoré jeho výrazové prostriedky zneli v kombinácii s lyrickým, prekrásnym tónom trúbky až príliš experimentálne (otázka vkusu a nastavenia poslucháča), no ich celkové vystúpenie bolo jedným z vrcholov prvého dňa festivalu. Keď sme sa s Erikom Truffazom po koncerte zhovárali, povedal nám (okrem iného) jednu zaujímavú vec: „Nehrám jazz. Jazz je predsa doménou a tradíciou Afroameričanov, je to ich kultúra, ich korene. Ako ja môžem hrať jazz? Určite sú v mojej tvorbe aj jazzové prvky, ale históriou a tradíciou mojej hudobnej kultúry nemožno poprieť, preto sa aj v mojej hre miesia rôzne hudobné štýly. Nazval by som to ako moderný pop-jazz.“ V súvislosti s koncertom toto vysvetlenie celkom sedí: sóla Truffaza boli jazzovo ladené, no jeho elektrifikovaná trúbka a sample, pomocou ktorých vytváral zvukovo zaujímavé hudobné plochy v kombinácii s vrstvenými gitarovými tónmi, možno považovať za istú odnož jazzu. No len v prípade, ak pripustíme, že je to fúzia rozmanitých žánrov, ktorá odráža progresívne hudobné myslenie tejto netradičnej inštrumentálnej dvojice. Silný zážitok, ktorý z dvojice skvelých muzikantov dostalo obecenstvo, musí zaručenie znieť v mysliach poslucháčov až doteraz.
Jedinečná hudobná estetika (inšpirovaná cool jazzom) Erika Truffaza na trúbke, ktorá na pohľad pôsobí ako nenáročný hudobný nástroj, znela s ľahkosťou aj v náročných improvizačných pasážach v tempe a krásne sa vynímala aj v lyrických skladbách. Aj na toto mal pre nás Truffaz vysvetlenie: „Nie je umenie hrať na trúbke náročné časti tak, že obecenstvo vašu snahu pociťuje. Skutočné umenie je hrať s ľahkosťou, prirodzene, aby ste v publiku vyvolali pocit, že pre interpreta to nie je namáhavé. Tú ľahkosť interpretácie človek musí cítiť, pretože potom to nie je umenie a poslucháča to ruší. A o to sa snažím,“ povedal pre náš portál.
Multižánrový festival sa v plnej paráde prejavil, keď na pódium prišla poľská formácia Krzikopa. Šesťčlenná formácia to po intelektuálnom jazzovom koncerte predviedla spontánnu, írečitú folklórnu hudbu, nie však v tradičnom prevedení. Sliezska tradičná hudba je inšpiráciou pre poľskú kapelu, ktorá však s odvahou prekračuje hranice a nepredvádza čistú tradičnú hudbu. Zachováva mnohé jej prvky v speve a hudobnej forme – ako napríklad polka či valčík, poľský folklórny tanec oberek a v piesňach sú zreteľne počuteľné aj balkánske motívy, ale zvuk obohacuje o súčasné elektronické trendy. Kto by bol povedal, že keď sa stretne drum and bass a elektronika na jednom pódiu spoločne s folklórom, vznikne z toho taká magická, až hypnotizujúca muzika, ktorá vás doslova omámi? Krzikopa – to sú dve speváčky spievajúce hrdelným, typicky folklórnym vokálnym prejavom v dvojhlase, aký v slovenskej hudobnej kultúre nepočujeme. A k tomu progresívny huslista, virtuózny interpret, ktorý si pokojne mohol spraviť aj samostatný koncert. Temperamentné motívy kombinované s rozmanitými elektronicky modifikovanými soundmi spravili z tejto očarujúcej hudobnej performance vkusne modernú úpravu folklóru podaného v súčasnom jazyku. Obrovskú zásluhu na celkovom zvuku mal aj akordeonista, ktorý tento nástroj rozospieval takým spôsobom, že poslucháč sa aj divil, aká zvuková a rytmická variabilita sa v tomto hudobnom nástroji môže skrývať. Kapela si veľmi umne dramaturgicky vyskladala aj repertoár: pesničky v sviežom tempe sa striedali s clivými baladami a nezabudli ani na vtipnú vsuvku.
Jedna zo speváčok prezradila, ako jej kamarát zo Slovenska vysvetľuje vznik poľského jazyka. Nevieme, či by táto teória bola akceptovateľná lingvistami, každopádne pri troche fantázie sedla absolútne presne: poľština teda vznikla tak, že Slováci si príliš veľa vypili a potúžení alkoholom začali rozprávať modifikovanou slovenčinou, z ktorej práve vznikli výrazy aplikovateľné pre poľský jazyk. Keď sa nad tým tak zamyslíte, logiku to má, však? Tak napríklad slovo ko..t. Povedali by ste, že v poľskom jazyku znamená kohút? Jedna z piesní bola totiž o tom, ako zabili kohúta… Netreba azda nejako detailne popisovať, ako sa najmä ženská časť publika behom sekundy nabila pozitívnou energiou a z publika sa ozývali salvy smiechu. Každopádne, treba podotknúť, že okrem týchto humorných vsuviek sa táto fúzia vydarilo aj preto, že na pódiu sa ocitli špičkoví interpreti s vycibrenou technikou, prirodzenou muzikalitou a schopnosťou kombinovať súčasné trendy v hudbe s tradíciou ľudovej hudby. A to je ozajstné umenie – nájsť kompromis tak, aby boli tieto dva žánre, na pohľad nezlúčiteľné, vkusné, zaujímavé, originálne. A to sa poľskej kapele skutočne vydarilo.
Vidieť a počuť maďarskú formáciu Korai Öröm bol môj osobný celoživotný sen, ktorý sa mi splnil práve vďaka festivalu Slovenské alternatívne leto. Formácia, ktorá funguje od roku 1990, je na hudobnom poli doslova a do písmena samorast. V prvom rade má špičkových virtuóznych inštrumentalistov (bubeník si zaslúži metál), gitarista, ktorý implantuje do svojej hry také široké spektrum hudobných kultúr, o akom ste možno ani netušili, či hráč na drumbli, ktorý svojím majstrovstvom a špeciálnym nazvučením niekedy pripomína basu (mimochodom, na Slovensku si pred pár dňami na trhoch kúpil špeciálnu, z dreva vyrobenú píšťalu, na ktorej hral ako Boh) – títo členovia sú doplnení nenahraditeľným basovým gitaristom, ktoré svoje riffy graduje takmer až do extatického stavu. Niečo asi na tom bude, keď sa skupina o tri roky po svojom založení dostala na koncert do Berlína či neskôr aj na preslávený festival Sziget. V porovnaní s tým, čo ich čakalo v budúcnosti a postupne, ako sa ich zvuk formoval, sú to len malé jednohubky, odbočky v ich hudobnej kariére. Títo muzikanti akoby k nám pricestovali z inej galaxie. To, čo na pódiu predvádzajú, je virtuozita kombinovaná s fúziou takých rozmanitých žánrov, ktoré sú na pohľad doslova neskombinovateľné. V ich kompozíciách na veľkých plochách sa mixujú prvky progresívneho rocku, psychedelická hudba, ambient, etno, a to všetko zaobaľujú do modernej tanečnej muziky, ktorá aj vďaka minimalistickým motívom a skvele premyslenej gradácii publikum dostane priam do extázy. Do Revišťa zavítali hviezdy z Budapešti s najnovším projektom z roku 2017, Korai Trancemission. Vždy pre mňa bolo záhadou, ako sa dá takáto náročná produkcia zahrať naživo. Dá. Dôkazom je vystúpenie Korai Öröm, ktorí vďaka stopercentým hudobným výkonom, presnou rytmikou, zohratými členmi dokázali predviesť naživo koncert, aký zažijete azda raz za život. Tancovačka ako o život – to sa spustilo v B stage, kde bola atmosféra doslova k zblázneniu. Úprimne? Je to síce žánrovo neporovnateľné, ale pre nás boli hviezdou večera, ak nie celého festivalu práve títo maďarskí muzikanti.
Záver prvého dňa Slovenského alternatívneho leta sa skončil o tretej ráno. No ľudia nabití kvalitnou muzikou, živelnosťou, energiou a perfektnými hudobnými výkonmi, zaručene nemohli spať do rána. A obrovská vďaka organizátorom, ktorí na Slovensko doniesli takéto unikátne projekty, ktoré nezaznamenávajú popularitu len v lokálnom meradle, ale aj v tom celosvetovom.
V recenzii tohto festivalu pokračujeme aj zajtra, kedy vám, naši čitatelia prinesieme exkurz do druhé dňa – hoci upršaného, no nie menej kvalitného
Zuzana Vachová
Zdroj foto: SAL – Bohdan Mezei, Andrea Laková
