Zdá sa to ako utópia, ale v deň, keď „naši chlapci“ hrali s Fínskom, pravoverní milovníci jazzu dali stopku hokeju a zelenú dvom úžasným speváčkam v ateliéri Babylon – českej experimentátorke Lenke Dusilovej a portugalskej jazzovej dive Marii João.
Pod hlavičkou festivalu Zvuk for Štiavnica 2019 si bratislavské publikum mohlo 11. mája vypočuť „intro“ zo série koncertov, ktoré sú v rámci festivalu pripravené. Pozor, nebola to jednohubka v podobe väčšinového publika prijateľného, „light“ jazzového koncertu, naopak. Na pódiu sa objavili dve speváčky, ktoré si vybrali tú ťažšiu cestu týmto žánrom. Ich experimenty s vokálom či hudobnými nástrojmi, boli natoľko špecifické, že si vyžadovali vnímavého poslucháča, ktorý má navyše zmysel pre totálny free jazzový štýl, rozumie polyrytmom, elektronickým podkladom, moderným trendom, no hlavne akceptuje novátorské štýly vokálnej techniky bez akýchkoľvek pravidiel, jedným slovom úlet. Potom je ešte druhá možnosť, že obecenstvo osloví spev a hudba preto, že ju nijakým hĺbavým spôsobom neanalyzujú, len sa ňou proste nechajú unášať.
Predskokankou hlavnej hviezdy večera, portugalskej speváčky Maria João, bola česká experimentátorka – živelná muzikantka a speváčka mnohých tvárí, Lenka Dusilová. Má na konte množstvo projektov, ktoré sú žánrovo natoľko rozmanité, že v jej prípade určite nehrozí žiadne škatuľkovanie, ktoré aj tak interpreti nemajú radi. A najmä tí jazzoví. Jej originalita spočíva vo využívaní širokej palety zvukov, novátorských, moderných postupov, kde hrá hlavnú úlohu viacvrstvový sound, ktorý dosahuje pomocou loop machine. Na pódiu síce bola sama a striedala gitary, či už elektrické alebo akustickú, no vďaka elektronickým experimentom dosiahla efekt multiinštrumentálne znejúcich kompozícií.
Paradoxne, zvukovo zaujímavejšie a fascinujúcejšie boli skladby, pri ktorých gitary odložila a poradila si len s vlastným vokálom. Využila v ňom rôznorodé registre, intenzívne pracujúc s farbou svojho hlasu, obdivuhodným rozsahom, precítenou dynamikou a samozrejme nechýbali nahraté slučky a hallové efekty, vďaka ktorým zneli jej piesne (v tomto prípade skôr skladby) bohato. Táto speváčka má na konte už rôzne projekty a vždy sa posúva ďalej, nepostačuje jej rozvíjať sa v jednom experimentálnom smere, ale hľadá rôzne cesty ako čo najkreatívnejšie využiť nielen hudobné nástroje, ale aj svoj hlas. Obdivuhodná bola aj jej intonačná čistota, pričom skladby boli tonálne veľmi náročné a zároveň s jej podarilo vytvoriť aj koláž zostavenú z textov, v ktorých využívala rôznorodé jazyky a nárečia. Často sa na koncertoch stáva, že predskokan hlavnej hviezdy večera tvorí len akúsi náladovku, ktorú nikto nepočúva, len aby vyplnil priestor, vystúpenie Lenky Dusilovej takýmto prípadom rozhodne nebolo.
Dostávame sa k hlavnej hviezde koncertu, ktorá sa v Bratislave ocitla už po druhý raz. Pred desiatimi rokmi vystúpila v rámci Bratislavských jazzových dní, no tentoraz si ju vyhliadla organizátorka festivalu Zvuk for Štiavnica, Saša Pastorková, ktorá videla vystúpenie Marie João v Lisabone. Jej emocionálny zážitok z koncertu tejto portugalskej speváčky bol natoľko silný, že sa rozhodla pozvať ju koncertovať na Slovensko opäť.
Maria je extrémne zaujímavou postavou už len svojím zjavom, ktorý možno popísať ako mix avantgardy, pútavej exotiky a rebelky, z ktorej neviete odtrhnúť zrak. Je to presne ten typ speváčky, ktorú smelo môžete nazvať „diva“, nie však operná, ale jazzová, hoci svojím vokálnym prejavom takpovediac presahuje hranice jazzu. Hlavným pilierom jej piesní je improvizácia, niekedy mohol mať dokonca poslucháč pocit, že Mariou interpretovaná pieseň nemá akúkoľvek štruktúru, ba ani len stabilný hudobný motív, ktorý by tvoril aspoň jeden oporný bod na jeho rozvíjanie.
Jej free prejav bol magnetizujúci z niekoľkých hľadísk: rozsah jej hlasu bol niekoľko-oktávový, pričom v ňom speváčka ladne plávala – z výšok sa v priebehu jediného skoku v melodike dokázala dostať do takého kontra altu, že neznalý poslucháč mohol mať podozrenie, či si speváčka nepomáha tak trošku aj elektronickými efektmi. Pozitívnou skutočnosťou však bolo, že komorné publikum v ateliéri Babylon jej tvorbu a prejav dôverne poznalo, čo sa dalo vyčítať z tvárí pozorne počúvajúcich poslucháčov, ktorí sa na jej vystúpenie tak koncentrovali, akoby mali strach, že im ujde čo i len jeden moment z doslova magnetizujúceho prejavu speváčky. Jej vokálny prejav bol natoľko výrazný, že na pódiu sa ocitla len vo veľmi úspornom inštrumentálnom sprievode: po jednej strane počítač a na druhej strane klávesy. Čokoľvek naviac by jej vokálny prejav rušilo. Klávesák João Farinha, André Nascimento (sample a elektronické perkusie) – modifikujúci zvukové podmazy do rozmanitých zvukových polôh a zostave Electric Trio kraľovala (ako inak) Maria João.
Akákoľvek hudba slúžila počas koncertu speváčky buď len ako podmaz alebo tvorila kontrapunkt k neidentifikovateľnej a nepredvídateľnej melódii, ktorú priamo na javisku interpretovala portugalská diva. Okrem fascinujúceho rozsahu, ktorý predviedla Maria, tvoril plnohodnotnú zložku jej prejavu výraz. Ten prinášal variabilitu v každej chvíli – neodvážime sa hovoriť o nejakých ucelených pasážach či témach, lebo improvizačná zložka všetkých jej čísel tvorila absolútnu doménu skladieb. Dokonca “free” bola aj v piesňach v pomalšom tempe, ktoré by sme však len „z rýchlika“ mohli prirovnať k baladám, pretože tie majú svoju pevnú formu a uchopiteľnú štruktúru. To, ako dokázala pracovať s výrazom, ešte umocňovala dynamikou – raz otvorila hlas na celú sálu a v momente dokázala prejsť do totálneho pianissima. Ak by sme sa aj pokúsili jej prejav definovať, zlyhali by sme na plnej čiare. To, čo Maria dokáže s vokálom, presahuje hranice jazzu, world music či akýchkoľvek fúzií. Sloboda jej prejavu je najsilnejším elementom, napriek tomu ho však má plne pod kontrolou a vytvára priamo na pódiu hudobnú formu. Ak by totiž štruktúry jej piesní nemali formu, rozpadli by sa na tisíce fragmentov – obdobne, ako to bolo v dejinách moderného jazzu vo free jazze, ktorý tiež pôsobil ako inštrumentálny zhluk, napriek tomu však formu musel mať.
Takéto hudobné koncerty sa na Slovensku nedejú často. A keď sa už niekto odhodlá priniesť takýto experiment do jazzových klubov, nikdy nedosiahne natrieskanú sálu. Ale to predsa ani nie je cieľom – práve „komornejšia“ zostava obecenstva dotvárala čaro tohto večera, pretože o to intenzívnejší bol vzťah vnímavého publika k obom speváčkam.
Zuzana Vachová
Foto: Džaro Novák
