Na pohľad pomalým tempom plynúci film režiséra Jaceka Borcucha v sebe skrýva mnoho vážnych myšlienok týkajúcich sa aj súčasnej Európy. Nesie v sebe nielen silný odkaz slobody jednotlivca, ale aj skutočnosť, ako politici manipulujú s ľuďmi…

V najnovšej snímke mladého poľského režiséra Jaceka Borcucha, ktorý sa výrazne zviditeľnil najmä snímkou Všetko, čo milujem z roku 2009, tentoraz dostávame odosobnený odkaz režiséra. Nerozpráva totiž vlastné príbehy. Respektíve, ak aj analyzuje medziľudské vzťahy, tak vo filme Sladký koniec dňa odhaľuje nové, širšie, všeobecnejšie a mimoriadne vážne súvislosti.
Anotácia filmu nám hovorí, že Sladký koniec dňa je mix intelektuálneho žartovania, neúplne vysvetlených vzťahov, osobnej komédie a dramatického (ale nie melodramatického) napätia. To však nie je celkom vyčerpávajúco poňatý popis filmu, ktorý ukazuje ďaleko hlbšie súvislosti – a dokonca s takou vážnosťou, že divák si uvedomí, že sa to týka nás všetkých. A to bez hraníc – nehovoríme len o Taliansku, kde sa príbeh odohráva. Odkaz mieri do Nemecka, Francúzska, Poľska – kdekoľvek. Jeho univerzálna a pravdivá myšlienka tlmočená prostredníctvom jedinej postavy je totiž pomenovaná veľmi presne a priamočiaro.
Film prostredníctvom hlavnej hrdinky – poľskej poetky Marie Linde, laureátky na Nobelovu cenu za literatúru, predstavuje filmovú postavu v rôznych emocionálnych polohách: šťastnú, nahnevanú, pravdovravnú, intelektuálne zmýšľajúcu, sarkastickú, no v prvom rade slobodnú, nezávislú ženu, ktorá sa nebojí pred celým svetom vysloviť pravdu.



Fakt, že režisérovi sa podarilo do filmu obsadiť jednu z najväčších hereckých osobností Poľska, Krystynu Janda, je priam zázrak. V posledných rokoch sa totiž stiahla z filmovačiek, keďže nedokázala prekonať smrť životného partnera. A teraz prichádza na plátno v plnej svojej kráse zrelej ženy, magickej osobnosti, ktorej herectvo je postavené na divadelných základoch. Aj preto si ju práve v divadle vybral kultový poľský režisér Andrzej Wajda, s ktorým nakrútila až šesť filmov. Kým vo svojich časoch najväčšej slávy mala podstatne výraznejšie gestá a mimiku, pričom povestné boli jej oči, ktorými cez plátno doslova „zabíjala“, dnes je jej herecký prejav introvertnejší, o to však výpovednejší. A oči ostali. Dokáže nimi zahrať zlobu, smútok, smiech, šťastie, radosť, ale i odhodlanosť. Dá sa teda povedať, že Sladký koniec dňa stojí a padá na výkone tejto neobyčajne silnej ženy – nielen na plátne, ale aj v súkromí, ktorá svoje názory nikdy neskrývala a vždy bola otvorená – či už v časoch bývalého režimu, alebo aj v súčasnosti. Jednoducho, dokonalé spojenie Krystyny ako herečky a Krystyny ako človeka – nezávislej ženy, ktorá svoju slobodu vždy milovala.

Príbeh snímky sa odohráva v Toskánsku, takže sa divákom naskytujú mimoriadne pekné zábery – kamera tu má svoje osobitné, poetické miesto, ktorá v mnohých scénach vypovie príbeh namiesto slov. A nielen vďaka špecifickej atmosfére tohto malebného prostredia. Život hlavnej hrdinky sa uberá v stabilnom rytme, čomu zodpovedá aj pomalé tempo snímky, úsporné dialógy a spôsob narácie je v podstate od začiatku až do konca filmu jednoliaty. Ale divák si naň veľmi rýchlo zvykne. A opäť – aj keď anotácia vraví, že konflikt v rodine nastáva, keď sa prevalí tajomstvo Marie, že má vzťah s mladým Egypťanom, táto súvislosť nie je až taká kľúčová pre film. Snímka sa rozhýbe v momente, keď má Maria ako laureátka Nobelovej ceny prejav, ktorý vyrazí všetkým prítomným dych. A nielen v sále. Jej slová sa dostanú do celého sveta – citujú ju politici, obráti sa proti nej doslova celá Európa, začína sa mediálna šikana. Krásny príklad toho, ako vytrhnúť z kontextu celého prejavu jedinú vetu, spraviť z umelkyne amorálnu vrahyňu a politikom dať na tanier ďalší „predpečený“ argument pre strašidelné vízie o rozpade Európy. Áno, sme pri téme imigrácie. A Marie ako slobodná žena sa nebojí vyjadriť svoj názor v čase, keď teroristi napadli Rím – posvätné miesto. Jej motivácia tohto šokujúceho prejavu však nie je osobná, ovplyvnená vzťahom s mladým Egypťanom. Mimochodom – v snímke je kratučká sekvencia, kde Maria prízvukuje svojej rodine, že jej priateľ nie je moslim, ale príslušník koptskej katolíckej cirkvi. Už tento na pohľad zanedbateľný detail je taký veľavravný – nie, nie je to moslim aka terorista, ale kresťan, nemusíte sa ho báť… Vytušíme teda, akým smerom sa asi snímka bude uberať.
Režisér spracoval snímku so zdanlivou ľahkosťou a všetky ťažké a vážne myšlienky nechal skryté. Respektíve – naložil ich na plecia jednej postavy, a to je práve Maria v podaní neskutočnej herečky, ktorej prejav, prežívanie a stvárnenie filmovej úlohy silne evokuje Meryl Streep. Keď sa dívate na jej tvár, ktorá zobrazuje bolesť, pritom jej ani v jednej kľúčovej scéne nechýba cigareta (áno, napriek celosvetovej kampani proti fajčeniu je s ňou táto žena elegantná a krásna) a v kdesi v kútiku oka sa zaleskne slza, tak si poviete, že toto je skutočný herecký koncert, v ktorom dominuje pevný divadelný základ. Všetky emócie doslova z filmu vybuchujú, no kdesi vo vnútri. Borcuch ako režisér a zároveň spoluscenárista nie je prvoplánový. Veľmi dômyselne rozvíja niekoľko línií – na pohľad obyčajného príbehu. To, aký má dopad prejav poetky takmer v celosvetovom kontexte, má niekoľko rovín. Každá akcia vyvoláva reakciu. Manipulácia, akou médiá doslova poštvali ľudí proti hlavnej hrdinke filmu, no zároveň aj politická línia, ktorú Maria komentuje s pohŕdaním a sebavedomím, je nastavením zrkadla dnešnej dobe. Toto je snímka, ktorá ukazuje holú pravdu o Európe, o umelom vyvolávaní strachu v ľuďoch, o tom, aké jednoduché je zmanipulovať dav, keď prekrútite výrok úplne inak mienený.

Paradoxne, v týchto dňoch prichádza do kín aj film Zuzany Piussi, Ukradnutý štát. A táto paralela, ktorú spomíname, nie je náhodná. Ak chce tvorca poukázať na určitú skrivodlivosť, korupciu, manipuláciu, tak potom nevoliť spôsob, akým to prezentuje už celé roky Piussi. Je to len osamelý výkrik do ticha, ktorý nemá žiaden kontext, nezasiahne človeka tak do hĺbky, ako príbeh, ktorému sa závažné súvislosti podarilo na plátne vypovedať poľskému režisérovi. Nie, nielen Slovensko má takých politikov, akých má. A z podobne nakrútených filmov sme už akosi znechutení, zvlášť, keď práve táto slovenská režisérka v jednom rozhovore pred rokmi vyhlásila, že už nikdy pred voľbami nenakrúti dokumentárny film o politickej situácii v našom štáte. Vypovedať nahlas myšlienku – to chce úplne odlišné konotácie a filmové postupy. Presne tie, aké sa podarilo nájsť Borcuchovi prostredníctvom osamelého jednotlivca. Takého, ktorý ukáže pred všetkými svoju odvahu a silu a zopár vetami vypovie viac celému svetu, ako desiatky nezmyselných dokumentov zacielených na hru na malom piesočku s potenciálom osloviť desiatky ľudí (a ešte s takou masívnou medializáciou).
Možno to nie je korektné porovnávať dve takéto odlišné snímky, ide skôr o ich výpovednú hodnotu a poukázanie na to, ako sa dá inteligentnými výrazovými prostriedkami a bez kriku nakrútiť film, ktorý by si možno povinne mali pozrieť mnohí novinári aj politici (a nemáme tým na mysli len slovenských). Čaro poľského tvorcu a kráľovnej poľského herectva je v tom, že sa im spoločne podarilo vyslať odkaz do celého sveta – a to len na jednom príbehu, jedinej ženy, silnej ženy, ktorá dokáže pomenovať veci správne a nekompromisne. Takto sa to robí, keď chce umenie byť akýmsi poslom toho, aby poukázalo na politickú zodpovednosť bez konkretizovania, bez politizovania, bez štvania. A presne tomu divák uverí a uvedomí si hlboký odkaz filmu – aj vďaka jedinej žene, ktorá nemá strach povedať svoj názor, koná podľa vlastných morálnych hodnôt a napriek tomu, že vyvolá hotovú búrku v celej Európe, zachová si svoju tvár, no najmä svoju vnútornú slobodu.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno