Dva vypredané koncerty v Redute (6. a 7. februára 2020) signalizovali, že publikum prilákal na tieto výnimočné podujatia sólista – ruský klavirista Alexander Malofejev.
Pôsobivý životopis mladého ruského sólistu, no najmä extrémne náročný repertoár, ktorý volí v tomto mladučkom veku, svedčí o tom, že na scéne sa objavil nový reprezentant mladej generácie. Malofejev rozhodne stojí za povšimnutie a vzbudzoval patričnú dávku vzrušenia, aj keď, čestne priznávam, pre mňa bol hlavným lákadlom fakt, že orchester Slovenskej filharmónie bude dirigovať Juraj Valčuha. Pôvodom slovenský dirigent je v súčasnosti riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapole a je prvým hosťujúcim dirigentom Konzerthausorchester Berlin. Jeho kvality ďalej nie je potrebné menovať – kdekoľvek sa objaví ako hosť, teleso pod jeho taktovkou zrazu získa podstatne vyššie kvality. No a do tretice, dramaturgia koncertných večerov zostavená s mimoriadnou dávkou originality a neobohranosti, sľubovala ozajstný atraktívny zážitok. A koncert takým aj bol (recenzia je z druhého koncertu zo dňa 7.2.2020).
Otváracou skladbou večera bola Bartókova Tanečná suita, Sz. 77. Z historického kontextu kľúčové dielo, z pohľadu dramaturgického v našich končinách už menej. Orchestre ho neradia do svojho repertoáru tak často, ako by možno mohli, pretože inštrumentálne farebné a najmä bohaté metrorytmické spektrum, ktoré Béla Bartók v tejto kreatívne napísanej suite prináša, je tak pre obecenstvo, ako aj pre hudobníkov výzvou. Už len z toho pohľadu, že pre publikum nepredstavuje sprofanovaný repertoár a pre interpretov znamená „popasovanie“ sa s partitúrou nielen po technickej stránke, ale aj výrazovej. Od prvých taktov bolo zjavné, že pod taktovkou Valčuhu, vložili Filharmonici do interpretácii absolútne maximum.
Šesť-časťová suita v sebe skrýva mnohé úskalia (Bartók v nich kombinuje rozmanité tance – maďarské, jeho srdcu blízke rumunské, či arabské) a napriek tomu, že ju skladateľ komponoval do šiestich viet, I. Moderato, II. Allegro molto, III. Allegro vivace, IV. Molto tranquillo, V. Comodo a záverečné V. Finale. Allegro, ansámble spravidla medzi jednotlivými časťami nerobia predely a hrajú ju bez prerušenia. Podobný prístup zvolil aj Valčuha, len pred Molto tranquillo nechal orchestru zreteľnú pauzu. Bartókova suita pod jeho taktovkou bola neskutočným zážitkom: v spleti premenlivých metrorytmických štruktúr, striedaní inštrumentálnych skupín, sól verzus orchestra, lyrických pasáží v kontraste s dramatickými sa Filharmonikom pod vedením Valčuhu podarilo dosiahnuť kompaktne znejúce dielo, no najmä nestratiť sa v spleti náročných polyrytmov, uchopiť dielo s presvedčivými výrazovými nuansami, vyspievať témy (dychové nástroje) a Bartóka tak nielen „zahrať“, ale v prevedení vytvoriť to, čo tak často v interpretácii chýba – nadstavbu pozostávajúcu z mentálneho chápania autorovho odkazu.
Kým Béla Bartók bol významným hudobným skladateľom (mimochodom, komponujúcim v zlatom reze, aj preto je taká podstatná jeho analýza diel pred samotnou interpretáciou) a zároveň významnou osobnosťou etnomuzikológie, čo je aj citeľné v jeho kompozíciách, Janáček čerpal z folklóru priamočiarejšou cestou. Ďalšou skladbou večera bola Janáčkova rapsódia pre orchester, Taras Buľba. To, že skladateľ sa inšpiroval Gogoľovým románom, asi nie je potrebné zdôrazňovať, skôr je podstatné v kontexte vzniku rapsódie akcentovať, že po prepracovaní inštrumentácie a formy v roku 1927 Janáček celok kompozície rozdelil do troch viet a koncentroval sa na hudobné vyjadrenie troch hlavných postáv literárnej predlohy: romantický Andrij, nebojácny Ostap a otec dvoch synov – statočný Taras.
Zjednocujúcou líniou hudobného príbehu je smrť ústredných postáv. V prvej vete je potrebné vyzdvihnúť prekrásne sólo hoboja (Róbert Holota). Je to interpret mimoriadny kvalít, ktorý s presvedčivosťou a bezchybne odohral všetky sólové party v tejto časti. No najmä s prekrásnou, precítenou dynamikou. Až na niekoľko rytmických nepresností v nástupoch, aj v tomto prípade Valčuha dostal z hráčov orchestra maximum. Dokonca to, čo zvykne byť často úskalím mnohých telies – plechové dychové nástroje, malo pod jeho pevnou rukou interpretačnú a najmä intonačnú istotu.
Janáček je pre každý orchester či sólistu vo všeobecnosti považovaný za skladateľa, ktorý vie potrápiť výrazom. Pokiaľ doňho nevložíte srdce, ani sa doňho nepúšťajte. De facto by sa to dalo povedať o akejkoľvek hudbe, no o Janáčkovi to platí možno stonásobne. Aj na pohľad jednoducho znejúce motívy v rapsódii Taras Buľba si vyžadujú emočné hudobné stvárnenie „ruskej duše“, čiže ešte väčšiu dávku emocionality. A v prípade tejto kompozície ide o formou kontrastný, variabilný materiál, ktorý si žiada stopercentnú koordináciu jednotlivých nástrojových skupín. Valčuha pripravil na tieto frekventované zmeny v hudobnej forme aj v emočne vypätých výrazoch filharmonikov bravúrne – hrali s absolútnou spoľahlivosťou a presvedčivo.
Počas prestávky sa napätie kombinované so vzrušením dalo vo foyer Reduty doslova krájať. Dôvod sme už spomínali – na pódiu sa mal objaviť nový zázrak ruskej klavírnej školy, Alexander Malofejev. Mladučkého klaviristu, ktorý tohto roku dovŕši 19 rokov, častovali po debutovom koncerte v La Scale prívlastkami ako „Ruský génius“ či „najnovší fenomén ruskej klavírnej školy…“. Nadšené reakcie vyvolala interpretácia Čajkovského 1. klavírneho koncertu. Tento opus síce patrí v odbornej verejnosti medzi sprofanované diela (o to radšej si ho repetitívne vypočuje obecenstvo a nemožno mu to zazlievať), ale kto ho zvládne, de facto už prešiel pomyselným krstom ohňom. Patrí medzi základnú klavírnu literatúru – rovnako ako diela Mozarta či Chopina a je priam nemysliteľné, že klaviristi svetového formátu by klasicisticko-romantický základ „preskočili“ a rovnými nohami sa vrhli na prahu dospelosti na Rachmaninova. Nuž, u Malofejeva to možné je.
Čajkovského hral už ako 15-ročný a neskôr si bral čoraz náročnejšie sústa – či už to bol spomínaný Rachmaninov alebo Liszt. Na jednej strane je to logický ťah, pretože jeho brilantná technika (na jeho vek priam zázračná) mu umožňuje popasovať sa aj s takouto náročnou literatúrou. Na strane druhej, môžu vzniknúť určité pochybnosti, či v takom veku má tento interpret dostatočnú mentálnu kapacitu výrazovo obsiahnuť a pochopiť také obtiažne diela, zvlášť keď spravil taký „skok do diaľky“ a vo veku, keď sa očakáva, že bude hrať štandardný repertoár, on šokuje publikum dielami, ktoré hrajú skúsení, zrelí interpreti (minimálne) v strednom veku…
Odpoveď na túto otázku je vcelku jednoduchá. Súčasná mladá generácia je aj z pohľadu umenia neporovnateľná s veľkými umelcami ako Richter, Horovitz či nebodaj Kissin – ako zaznelo z kuloárov. Malofejev je úplne odlišný typ osobnosti a klaviristu a márniť čas komparáciou s akýmkoľvek klaviristom inej generácie je neopodstatnené. Na rozdiel od mnohých (hlavne) ruských klaviristov, ktorí často pristupujú k Rachmaninovmu dielu s romantickým prednesom, sa mladík s výzorom 14-ročného nevinného mládenca postavil k skladbe s potrebnou razanciou. Hoci práve Koncert pre klavír a orchester č. 3 d mol, op. 30 sa už úvodnou témou vymyká charakteristickým výrazovým, ba dokonca aj formálnym prvkom skladateľovho rukopisu. Spevná melódia sa doslova akoby „odnikiaľ“ objavila a v plnej svojej nádhere ju vyspieva klavír – taká jednoduchá, no mnohí umelci už vedia, aké nástrahy sa v jednoduchosti skrývajú.
Ak si pustíte nahrávku s Malofejevom a ruským študentským orchestrom spred roka, hrá túto ľúbivú tému úplne odlišným spôsobom, je to znak toho, že aj on ako interpret prirodzene v procese dozrieva. Dnes ubral z romantického výrazu interpretácie tejto spevnej témy a viac ju zracionalizoval. Prvú časť koncertu Allegro ma non tanto mal tendenciu tento svojrázny interpret po odznení témy „ťahať“ do rýchlejšieho tempa, no vďaka dobrej koordinácii a spolupráci s dirigentom sa podarilo udržať pôvodne nastavené tempo. Mladému virtuózovi, ktorý sa môže pýšiť skutočne brilantnou, obdivuhodnou technikou, by sa zrejme žiadalo prvú časť hrať v rýchlejšom tempe, no potom by lyrické časti nevynikli výrazovo tak, ako boli autorom mienené (napríklad intímny dialóg klavír – flauta).
Nebol by to však Rachmaninov, ak by počas jednej časti nepracoval s gradáciou – a to hneď niekoľkokrát. K úvodnej téme sa vráti niekoľkokrát, dômyselne s ňou pracuje a samozrejme, sólistovi poriadne „nakladá“ – či už má záber v ľavej ruke alebo v záverečnej kadencii, kde sa do extrémne náročnej (pre skladateľa tak milovanej) akordickej časti, použijúc náročné harmonické postupy, skrýva ústrednú tému. A v tomto prípade už nestačí len zmienená razancia a ostrosť vo výraze, ale technická dispozícia, pred ktorou majú rešpekt mnohí klaviristi. Pre Malofejeva to však nebol problém. A toto bol ozajstný zázrak. Jednu z technicky najnáročnejších skladieb klavírnej literatúry interpretoval absolútne bezchybne, s ľahkosťou a sebaistotou.
V druhej časti Intermezzo. Adagio – Un pocco più mosso rozvíja Rachmaninov dve témy. Prvá nesie romantické znaky, no opäť, ak ju hudobník hrá až s prehnaným romantickým pátosom, už to prestáva byť Rachmaninov. Mnohí klaviristi to v prípade pomalých častí koncertov dokonca preháňajú s mierou agogiky, no Malofejevovi je tento prístup vzdialený. Lyriku chápe úplne inak. Aj pianové časti sú u neho zdravo vyvážené, nikdy z nich nerobí plačlivé, trúchlivé výlevy.
Tretia časť Finale. Alla breve je výbušná a rýchla a zahŕňa v sebe mnoho variácií tém, ktoré skladateľ použil v prvej časti koncertu. Okrem toho, vo finále Rachmaninov používa svoj typický „podpis“, ktorý dôverne poznáme z druhého klavírneho koncertu. Vynikajúca súhra orchestra so sólistom vďaka Valčuhovmu detailnému vedeniu vyústila v ukážkovú gradáciu – vo výraze nechýbala triumfálnosť a vášeň v rytmicky presnom prevedení.
Je nespochybniteľné, že Malofejev má pred sebou veľkú budúcnosť. Rachmaninov mu ako interpretovi pristane – má nielen výborne postavenú ruku, ale aj vynikajúce fyziologické predpoklady zvládnuť intervalovo neštandardné akordy či už Liszta alebo práve tohto skladateľa. Samozrejme, s repertoárom sa bude musieť pohnúť aj smerom k inej klavírnej literatúre. V súčasnosti je študentom na Čajkovského konzervatóriu v Moskve pod vedením Sergeja Dorenského a ako podotkol jeden môj známy: „Chlapec evidentne nemá problémy s prospechom.“ Každopádne, už teraz je zjavné, že najmä vďaka brilantnej technike sa mu v silnej konkurencii podarí v budúcnosti preraziť a ešte o ňom budeme počuť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Slovenská filharmónia – Ján Lukáš
