V rámci BHS sme počuli aj Sukovu hudbu z nebies, jednu z najlepších skladieb Eugena Suchoňa a raritne uvádzaný husľový koncert Sibelia. Štátnu filharmóniu Košice privítalo v Bratislave publikum mimoriadne vrúcne.

Štátna filharmónia Košice sa v našom hlavnom meste predstavila v rámci Bratislavských hudobných slávností (štvrtok 6.10. 2022) a pod vedením jej šéfdirigenta Roberta Jindru išlo o ďalší výnimočný posluchový aj vizuálny zážitok. Spôsob, akým dokáže Jindra viesť orchester, ako citlivo komunikuje s hráčmi, aký je vnímavý, dbá na každý detail, tvarovanie fráz, záleží mu na výrazovej zložke, no pritom mu neuniká celok hudobného diela a rozumie hudobnej forme a kompozičnému jazyku skladateľov, je priam fascinujúci. Medzi ním a košickým orchestrom je neuveriteľná chémia, ktorá sa prenáša aj do obecenstva – už od prvých taktov dokážete šéfdirigenta a hráčov Štátnej filharmónie Košice vnímať ako jeden dobre fungujúci, homogénny celok s pochopením pre kompozície – ako zo slohového hľadiska, tak výrazového, emočného, ale i formálneho.

Zdroj foto: Ján Lukáš

Bratislavčania pripravili Robertovi Jindrovi a košickému orchestru skutočne vrelé privítanie – až také vrúcne, že po prvej časti slávnej skladby Eugena Suchoňa Symfonietta rustica sa ozval z niekoľkých radov mohutný potlesk. Je to neuveriteľná hanba, keď ani takéto známe dielo nášho svetovo uznávaného skladateľa nepoznáme (och áno, to je tá elita, smotánka kumulujúca sa vo veľkom hlavnom meste, rozumej nadutí malomeštiaci, neznalí veci), pritom ho v Bratislave uvádzali aj renomovaní zahraniční dirigenti. Symfonietta rustica je trojčasťová skladba, ktorá má z kompozičného hľadiska svetovú úroveň. Už v prvej časti Moderato e sostenuto počujete neskutočné farebné spektrum orchestra, hlboké témy, ktoré Jindra dokázal dôsledne modelovať a nechal ich aj patrične vyznieť. Ich odsadením získal čas na to, aby v priestore sály vyniklo nielen inštrumentálne bohatstvo, ktoré Suchoň tak geniálne dokázal v partitúre zdôrazniť, no nestratil sa ani ich osobitý harmonický pôdorys. Silný folklórny vplyv bol zjavný okamžite – Suchoň, inšpirovaný ľudovou hudbou, napísal cyklus Obrázky zo Slovenska, ktoré završuje Sonáta rustica.


Úvodná skladba večera je orchestrálnou úpravou tejto skladby, takže vyhrať ľudové motívy, ktoré tak originálne vedel skladateľ spracovať, je priam bytostne dôležité. Tvoria esenciu tejto kompozície, no pritom sú nadstavbou – mimoriadne svojskou, v ktorej je potrebné cítiť esprit, no zároveň hudobný jazyk 20. storočia. Presne tento akcent Jindra vložil do interpretácie: inteligenciu a filozofiu kombinovanú so spontánnosťou a živelnosťou. Zmeny temp, nálad, z dramatickej na lyrickú – v tom je Robert Jindra a jeho orchester priam majstrom. Sláčiky pod vedením oboch koncertných majstrov – Maroša Potokára (s prekrásnym, precíteným sólom) a Mátyása Mézesa, mali kompaktný zvuk, v rýchlych častiach zreteľne artikulovali, sólové nástroje – čisto vyspievaný part flauty či hneď v úvode plechové dychy s razantnými, plnými tónmi, impresionisticky farebný klavír, to všetko podčiarklo farebné a emocionálne spektrum. Členitosť partitúry, jej náročnosť zvládol orchester s čistotou, logickosťou, jasným zvukom a silnou škálou emócií.

Rovnako ako pomalú časť Adagio, kde sa hneď v úvode nádherne snúbia hlboké polohy sláčikových nástrojov s drevenými dychmi. Toto lineárne myslenie Suchoňa, z ktorého vznikli také zvukomalebné pasáže, viedlo k výrazovo vypätým náladám – postupne sa k téme nabaľovali ďalšie nástroje, gradácia sa stupňovala. Orchester ukázal úžasný zmysel pre budovanie napätia, nestrácal ťah ani v pomalom tempe, bol to mohutný, prekrásny zvukový kolos. Z veľkého fortissima, s pridaním plechov sa stiahol do tajomného pianissima – nálady, ktoré dokázali Košičania pod taktovkou Jindru vykresliť (a v takej náročnej polyfónii), boli až dychberúce. Navyše to, čo zvykne byť často kameňom úrazu mnohých orchestrov, dychové nástroje, zneli s nebývalou čistotou, tóny boli intonačne čisté a výrazovo presvedčivé. Energická tretia časť Allegro assai priniesla v úvode potrebnú pulzáciu, následne krásne vyspievanú tému s jasne folklórnym motívom. Miera, s akou dávkovať výraz ľudovej hudby a dbať na to, že ide o kompozíciu 20. storočia, bola v podaní hráčov presne odhadnutá. V charaktere melódie (či už bola v sláčikoch či dychoch) ste náznakom jej folklórny ráz cítili, no nikdy to vo výraze neprehnali. Ich interpretácia bola pritom mimoriadne expresívna, dramatická a rytmicky presná.


Zdroj foto: Ján Lukáš

Huslista arménskeho pôvodu Sergey Khachatryan sa predstavil v ďalšej skladbe večera. Znel Koncert pre husle a orchester d mol, op. 47 Jeana Sibelia, ktorý je plný obrovských, hlbokých emócií a bolesti – osobnej drámy skladateľa. Tie doslova presiakli do tohto diela, v čase, keď sa definitívne rozlúčil s vidinou, že z neho raz bude husľový virtuóz (v jeho biografii sa píše, že z jeho intonácie ho rozbolela hlava). Akékoľvek boli okolnosti vzniku tohto diela, faktom je, že je to výnimočné dielo – neporovnateľné s husľovým koncertom Čajkovského či akéhokoľvek iného velikána, najmä z pohľadu hudobnej formy.

Zdroj foto: Ján Lukáš

Je to skôr sólový koncert, než symfonický. Orchester sa ocitá často dokonca v opozícii, nespája hudobné myšlienky, ktoré sú rôznorodé a bohaté, najmä výrazovo. Mladý huslista Sergey Khachatryan, rodák z Jerevanu sa už v úvodnej, až snovej melódii predstavil ako vnímavý interpret s veľkým zmyslom pre výraz. Spôsob, akým stvárnil túto tému, ako ju následne rozvinul do kontrastného toku rýchlych tónov, vášnivého prednesu – napriek tomu hraného s ľahkosťou, presvedčil poslucháčov už v úvode, že jeho prevedenie bude exkluzívnym zážitkom.

V prvej časti Sibelius po zvukovo temnej, až trúchlivej pasáži, cez pastorálnu atmosféru, ktorá sa mení v dramatickú – vo všetkých výrazových polohách sme počuli orchester v tej najlepšej forme, sa zrazu objavila kadencia. Priestor pre virtuozitu sólistu, jeho fantáziu je napísaný sólovo, bez sprievodu orchestra a Khachatryan v ňom predviedol nielen svoje bravúrne technické schopnosti, ale aj bohatý výrazový materiál. Hoci k Sibeliovi pristupujú huslisti opatrnejšie a vedú ho skôr do intímnejšej roviny, bez romantických gest, tón mladého sólistu bol nielen krásny, ale aj plný a výrazovo nesmierne bohatý. Neprechádzal do okázalostí, ale bol citovo zaangažovaný – dokázal odhadnúť tú správnu mieru emócií, čím strhol aj orchester. Navyše, huslista disponoval niečím, čo je dnes mimoriadne vzácne – úprimnosťou emocionálneho vkladu. Každý jeden tón, o ktorý sa oprel, hral s bolesťou, obrovskou hĺbkou a tie emócie ste mu verili. Frázy dokázal vyspievať s ohromnou zaangažovanosťou (aj okrajové časti koncertu, čo nebýva zvykom pri tomto diele) – technická dokonalosť zrazu nehrala prím, aj keď tento huslista bol aj po technickej stránke mimoriadnym zjavom.

Zdroj foto: Ján Lukáš

Pomalú časť Adagio považujú muzikológovia za jednu z najkrajších tém, aké kedy Sibelius vôbec napísal. Hoci sa nikdy nestal husľovým virtuózom, veľmi dobre poznal technické i výrazové možnosti tohto nástroja. Nádherná melodika, z ktorej ústi vnútorná dráma – to je ten moment, pri ktorej iste viete, že ste je to Sibeliova hudba. Presne ako v úvodnej disonancii, ktorá ak by chýbala, zrazu by niečo nebolo v poriadku, tak aj v Adagiu sa zjavia kontrapunktické pasáže ústiace do búrlivých momentov. Preto nielen to, ako sa vysporiada interpret z hľadiska techniky s touto skladbou je podstatné, no najmä výraz. Finálne Allegro sa začína búrlivým, až drsným charakterom, neskôr sa v orchestri rozvinul tanečný ráz, no aj keby sa mohlo zdať, že orchester bude mať konečne svoj plnohodnotný priestor, predsa len ho skladateľ aj v závere nadelil viac sólistovi. Bol to až fyzicky (nepochybne aj mentálne) náročný výkon. Pritom interpret sa javil, akoby hral koncert s ľahkosťou – s orchestrom kooperovali navzájom vynikajúco, bolo priam k neuvereniu, že tento náročný kus dokáže zahrať so sebaistotou, čisto, bezchybne a v sólovej línii so zachovaním potrebnej intenzity výrazu.

Po prestávke prišiel na rad Josef Suk a jeho Pohádka, op. 16. Scénickú hudbu napísal Suk pre rozprávku Radúz a Mahulena v roku 1889, z nej prekomponoval do štyroch viet suitu, ktorá mapuje osud dvoch ústredných postáv. Prvá časť je hlboko poetická, zobrazuje lásku Radúza a Mahuleny. Sladký, nežný, romantický zvuk vyústi v husľové sólo, ktoré s nádherným romantickým prednesom zahral koncertný majster Štátnej filharmónie Maroš Potokár. Je to dominanta prvej časti, ktorá zanechá stopu – najmä v takej interpretácii. Jindra vystihol charakter tejto skladby, nič nezľahčoval, tempo nastavil správne, hoci mnohí dirigenti ho zvyknú uponáhľať a zmaria tým romantický charakter diela. Suk si výrazne pomohol v orchestrácii od Richarda Straussa, bol ním badateľne v mnohých postupoch ovplyvnený, no svoju hudobnú reč zjednodušuje. A ako vieme, šéfdirigent Jindra má pre veľkolepé Straussove symfonické básne slabosť (v tom najlepšom zmysle slova).

Zdroj foto: Ján Lukáš

Plastickosť zvuku, široké, krásne spevné frázy, romantické línie, ktoré vás doslova vtiahli do hlbokej lyriky tohto diela svedčili o prvotriednej interpretácii. Dvořák túto suitu považoval za „hudbu z nebies“ – spôsob, akým sa orchester pod vedením Jindru zhostil tohto diela, presne zosobňoval tento poetický popis. Precízne vystavaná dynamika – mohutný zvuk orchestra, jeho plné nasadenie, až pátos v kombinácii s prekrásne nežnými sólovými úsekmi, vrúcnymi sláčikmi a najmä spomínaným sólo partom huslí – z tej hudby doslova kvitla láska. Skladateľ sám seba totiž videl ako Radúza a svoju milovanú Otilku ako Mahulenu – jeho kompozícia má autobiografický charakter. Dokonca mnoho tém, ktoré v tomto diele skomponoval, využil v ďalších, neskorších dielach (motívy prvej a tretej časti využil v symfónii Asrael).

V ďalšej časti sme počuli radostnú oslavu – Suk v nej využil české tance, ktoré zneli s potrebnou ľahkosťou, akcentmi a tanečnosťou. Kto už nie iný, ako práve šéfdirigent Jindra by dokázal umelecky precítiť české tance s potrebnou gráciou a patričným výrazom. Nechýbali krásne práce s tempom, umné delenie na časti tak, aby partitúra bola zrozumiteľná a krásne vyspievanie tém.

Zdroj foto: Ján Lukáš

Záverečné zbožštenie lásky po Smútočnej hudbe uzatvorilo tento magický príbeh so sugestívnou hudbou, v ktorej bolo vďaka plastickosti jednoduché predstaviť si program – rozprávku, jej mýtický motív, boj dobra a zla (Runy kletba a jak byla láskou zrušena), opätovné husľové sólo a návrat témy – bol to mimoriadny výkon v podaní Košických filharmonikov s atmosférou, ktorá ešte dlho pretrvala vďaka sebavedomému interpretačnému výkonu, výrazovo presvedčivému a technicky zdatnému. Hosťovanie v Bratislave sa navyše stretlo s veľkým uznaním – a právom. Je vidno, že Robert Jindra vie so svojím orchestrom komunikovať nielen vecne, ale dokáže ho doviesť a motivovať k tým najhodnotnejším umeleckým výkonom.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Ján Lukáš

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno