Necelú hodinu trvá trojčasťová kompozícia, ktorú Štátne divadlo Košice uviedlo v premiére 20. novembra aj napriek zložitej pandemickej situácii pre stovku divákov. Ďalší diváci si 3. symfóniu budú môcť pozrieť v čase Vianoc z televízneho záznamu. Bol to doposiaľ najsilnejší zážitok aktuálnej sezóny, ktorý len ťažko niečo prekoná.

 

3. symfónia Henryka Góreckého po uvedení v roku 1977 vzbudila rozporuplné emócie. Samotné publikum bolo zmätené, niektorí ho považovali za majstrovské dielo, iní si mysleli, že je s tvorivými silami na pokraji. Po tom, čo bol Górecki pokračovateľom serialistov a zakladateľom tzv. Novej poľskej školy, reprezentoval prúd avantgardy, zrejme všetci opäť očakávali, že prinesie revolučné prostriedky v hudbe, preto ten šok. Kým niektorí boli jednoduchosťou jeho hudobnej reči dojatí, iní chápali redukciu na niekoľko akordov a opakujúcu sa melódiu ako spiatočnícke postupy. Pravda, najmä kritici porovnávali dielo s jeho sofistikovanou, predchádzajúcou tvorbou. No i pre nich mal Górecki svojho času, po neúspešnej premiére aj po uvedení na festivale Varšavská jeseň, odkaz: „Máte niekoľko Góreckých, lebo máte radi šuplíky a nálepky. Jeden štítok použijete na Scontri (dielo z roku 1960, kedy ešte používal 12-tónovú techniku, pozn.red.), ďalší na Sonátu, ďalší na Refrén (v tomto diele našiel unikátne prepojenie medzi dodekafóniou a stredovekom) a iný na Symfóniu číslo 3, ale skutočná realita je trochu iná. Medzi dielom Scontri a Symfóniou č. 3 som napísal mnoho iných skladieb a nevidím dôvod rozlišovať nejaké fázy a písať o nejakých skokoch. Ak budete pozorne počúvať, vo všetkých mojich dielach je toho veľa podobného. Nevymenil som šaty revolucionára za františkánsky habit, nikdy som ani nemal šaty revolucionára, ani habit. Nepotreboval som ich.“

Azda tento jeho citát hovorí za všetko. Jeho diela nie je potrebné skúmať, ale vnímať a zároveň cítiť v nich jeho prítomnosť a silu osobnosti. Skladateľ, ktorý žil do roku 2010, takže jeho tvorbu možno považovať za súčasnú, používal rôzne vyjadrovacie prostriedky, otázkou je skôr, čo nájdeme pod ich povrchom. Akou emóciou k nám hovoria, aká je ich výpovedná hodnota, duchovná sila – to sú tie hlavné atribúty, ktorými je nutné skúmať jeho dielo. Potom sa zrazu poslucháčom odhalí obrovský, bohatý svet a zistí, že Górecki dokáže aj z jediného motívu vystavať monumentálnu, tektonicky dokonalú vetu symfónie, vďaka umnému využitiu kánonickej techniky. No nielen to. Pridruženým svetom tohto skladateľa je farba. Pracuje s ňou dôsledne a zároveň intuitívne. Práve v Symfónii žalospevov vnímame svet farieb ďaleko intenzívnejšie ako v ktoromkoľvek jeho inom diele, možno aj preto, že farby jednotlivých nástrojov orchestra sú tak úzko prepojené s obsahom a zmyslom textov.


Ak sme v úvode tejto (možno pridlhej, no bytostne potrebnej) rozpravy tvrdili, že časť divákov bola po premiére symfónie dojatá, bolo to tak. To skôr odborná verejnosť, ktorá tvorcovi nedokázala odpustiť odklon od radikálnej moderny, ktorý vraj nahradil tradičným spôsobom vyjadrovania s ľudským hlasom – v tomto prípade sopránom, spôsobila, že Górecki prestal byť na istý čas považovaný za významného skladateľa. Pod toto šialenstvo sa nepodpisuje doba, ale konkrétni ľudia, pretože zneli slová odborných kritík, že jeho materiál tretej symfónie je „riedky“ a Górecki v ňom používa málo mozgu. Ono to spravidla tak býva: vyhovárame sa na dobu, čo je ten najprimitívnejší argument, no zároveň aj najscestnejší. No za všetkým je potrební hľadať človeka. Aj v tomto prípade prišiel trest za odklon od avantgardy, respektíve absolútne nepochopenie diela zo strany ľudí, nie doby – na ktoré musel čakať celé roky, kým ho opäť obhájil.

A v tej súvislosti sa dnes treba spýtať: aké diela v súčasnosti dokážu naplniť koncertné sály? Čo poslucháčov dokáže dojať, osloviť, vyvolať v ňom emóciu, bez ohľadu na to, či žijeme ovplyvnení covidom alebo bez neho? Ak človek počuje rozbitú formu, tonalitu neriadiacu sa žiadnymi pravidlami, extrémne registre tónov, ktoré hraničia s nepríjemným zážitkom, bez akéhokoľvek stabilného bodu čo i len vzdialene pripomínajúceho impresiu hudby, to je súčasná cesta experimentálnych tvorcov. Oproti nim stoja zaznávaní tradicionalisti, ktorí volia konvenčné výrazové a formové prostriedky. To sú tí, ktorým sa aj dnes škodoradostne smejú, že sú spiatočníci. Rečnícka otázka, kto naplní sálu poslucháčmi a komu prídu na koncert piati očkovaní ľudia (samotný autor, jeho priateľka, matka, babka a profesor zo školy s trpkým úsmevom na záver), je, nepochybne, irelevantná…

Až v roku 1993 sa Góreckého 3. symfónia dočkala rehabilitácie azda preto, že skladateľov odklon od serializmu, disonancie či sonoristických plôch akoby predvídal ďalšie dianie v hudbe. Dokázal komponovať repetitívne, hoc aj nie v tom zmysle, akom to robili iní skladatelia, no na malej ploche toho povedal v duchovnom kontexte veľa a pomalými gestami, pri ktorých sa vyžadoval intímny ponor. Ak teda aj vtedajší kritici dielo odsúdili ako tonálne tradičné a spiatočnícke, mohli skôr nazrieť do partitúry a povšimnúť si, ako bystro dokáže tento poľský autor využívať stredoveké modálne stupnice. Prípadne sa započúvať do tej výrazovej nálože, ktorú každým taktom dokázal dosiahnuť a vnímať jeho jedinečné kompozičné majstrovstvo – a len tak sa nechať unášať duchovnou hĺbkou čistej hudby tohto autora, všakže…

Necelú hodinu trvá trojčasťová kompozícia, ktorú Górecki venoval svojej manželke a Štátne divadlo sa ju rozhodlo v premiére (20. novembra 2021) uviesť aj napriek zložitej pandemickej situácii len pre stovku divákov. Ďalší diváci si symfóniu budú môcť pozrieť v čase Vianoc z televízneho záznamu. S nápadom uviesť toto dielo prišiel riaditeľ Opery ŠDKE Roland Khern Tóth, ktorý má ešte ďalšiu víziu: interpretovať ho v Dóme svätej Alžbety a zatiaľ sa na tento veľkolepý a nepochybne nádherný plán rysuje júnový termín. Verme tomu, že sa podarí. Riaditeľ Khern Tóth má celkovo odvážnu líniu dramaturgie, no zároveň vyváženú. Ide si svojhlavo svojou cestou a prináša divákom diela, ktoré sú raritne hrávajú, no zároveň je akoby povinnosťou publika poznať ich. A Górecki je určite jedným z nich.

Šéfdirigent Peter Valentovič a Slávka Zámečníková – generálna skúška. Zdroj foto: Joseph Marčinský

Sprvu zaznávané, neskôr obrodené dielo naštudoval šéfdirigent Peter Valentovič s hosťujúcou sopranistkou Slávkou Zámečníkovou, ktorá je od septembra minulého roka členkou stáleho ansámblu Viedenskej štátnej opery. Skúsená speváčka má rozbehnutú kariéru za hranicami, zároveň dostatok skúseností i so súčasnou hudbou, no i tak bola odvaha ponúknuť túto „rolu“ slovenskej interpretke, pretože zväčša ju spievajú poľské hlasy. Ako napríklad na Košickej hudobnej jari v roku 2014 to bola poľská sopranistka Joanna Zawartko. Slávke Zámečníkovej sa však dielo podarilo stvárniť bravúrne: naštudovala ho precízne, text interpretovala v súvislostiach, presne chápala jeho obsah a tým, že disponuje krásne čistým, svetlým sopránom, dodala dielu doposiaľ nepoznanú dimenziu. Samotného Góreckého by takáto podoba jeho Symfónie žalospevov – alebo, ako dielo uvádzajú v ŠDKE, bližšie k poľskému originálu, Symfónie žalostných piesní, hriala pri srdci.

Ďalším faktorom, ktorý prial premiérovému uvedeniu tohto diela, bol fakt, že sa neuskutočnil v historických, divadelných priestoroch, ktoré sú v týchto dňoch odstavené pre haváriu potrubia. Náhradné priestory Kunsthalle sú moderné, industriálne a vizuálne i akusticky prajné k súčasným kompozíciám. Veľký priestor má prirodzený hall efekt a výrazné nasvietenie scény (svetelný dizajn – Maroš Ondrejka) spolu s vkusne a esteticko priliehavo zvolenými video projekciami na plátne za orchestrom (video art – Bea Kolbašovská) vytvorili z tejto produkcie nielen výnimočný posluchový, ale i vizuálny zážitok.

Symfónia sa otvára najdlhšou, prvou vetou Lento. Sostenuto tranquillo ma cantabile, ktorá trvá takmer 27 minút a je písaná v prísnom kánone. Už od prvých taktov poslucháči cítili, že téma v pianissime pre sólo kontrabas (interpretovaná tromi nástrojmi, zrejme aby v priestore nezanikla hudba a zároveň mohla byť dodržaná predpísaná dynamika) má v sebe potrebnú hĺbku. Šéfdirigent Peter Valentovič mimoriadne dbal o vystavanie kompozície: po pridaní ďalších kontrabasov, následne violončiel, viol a huslí, sa poslucháčom rozrástol celý veľký živý organizmus, ktorý dosiahol efekt gregoriánskeho chorálu. Mal v sebe duchovnú silu a monumentálnosť, akú do nej skladateľ vložil.

Pomalé tempo, ktoré pregnantne držal šéfdirigent, v ktorom sme postupne počuli jasný harmonický a dynamický progres, a postupná výstavba diela smerujúca ku gradácii, boli naživo fascinujúce. Lento spája všetky tri časti symfónie a napriek tomu, alebo skôr práve preto, fungovali absolútne dokonale. Bez potrebnej výrazu, hĺbky, adekvátnej výstavby fráz, by to však nikdy nefungovalo.

Góreckého hudba je z tohto pohľadu ako rituál – pokiaľ ju tak nevnímajú aj umelci, rozpadne sa ako domček z karát a divákom dá nulovú emocionálnu hodnotu. Keď z tohto kánonu necítite, že je kánonom smútku a bolesti, nie je to Góreckého hudba. V prípade Orchestra Opery ŠDKE a inštrumentálnou výpomocou niektorých hráčov zo ŠfK pod taktovkou šéfdirigenta Valentoviča bolo zrejmé, že hráči chápu interpretovaný kontext. Ak sa totiž skladateľova hudobná reč mala tak radikálne práve týmto dielom zmeniť, nikdy sa nezmenilo jedno: jeho viera a celoživotná úcta k poľskému kultúrnemu dedičstvu. Či už hovoríme o ľudovej hudbe alebo stredovekej, boli zdrojom jeho neustálej inšpirácie a rovnako tak sa opiera o nej v tejto symfónii. Vo svojich dielach videl zmysel len vtedy, ak sa stali určitým posolstvom.

Kánon prvej časti, motív ktorého skladateľ prebral zo zbierky kňaza Władysława Skierkowského, je prerušený sopránovým sólom – invokáciou. Ide o žalospev Márie nad jej synom, ktorý pochádza z kláštora z 15. storočia. Už pri prvých tónoch sopránu Slávky Zámečníkovej sme vedeli, že speváčka dokázala bez problémov oprostiť svoj hlas od operných nánosov a ponechať len čistý, bôľny vokál plný emócií, bez afektov. Často sa práve pri tomto diele stáva, že trúchlivosť a smútok prejdú do roviny prehnaného, uplakaného žiaľu, ktorý máme ako diváci problém uveriť. V prípade Zámečníkovej sme jej emócie verili, lebo ich prejavovala skôr vnútorne, no pritom jej hlas bol dostatočne znelý a nosný. V Kunsthalle s dobrou akustikou mal navyše o ďalší výraz navyše, ktorý dobre korešpondoval s charakterom diela. Dlhé frázy v pomalom tempe, stredné či nižšie polohy zvládla na výbornú, ale i vyššie tóny. Part nie je ani tak obtiažny, čo sa týka konkrétnych polôh, no skôr tým, že interpretka musí udržať v pomalom tempe dlhé tóny a legáta jednotlivých fráz. Napätie trvá, kým nevyspieva celý zmysle lamentácie. Sopranistke sa svojím jedinečným prejavom podarilo dosiahnuť až transcendentálnu rovinu symfónie. Kto pozná legendárnu Dawn Upshaw, vďaka ktorej dielo opäť zažilo renesanciu v roku 1993 pod taktovkou Davida Zinmana, bolo to esteticky na príbuznej úrovni.

Tak, ako autor prvú časť vygradoval, postupne berie jednotlivé skupiny sláčikov z hry preč. No už počas prvej časti využíva aj dychy, či už flauty, klarinety, fagot, dokonca kontrafagot, štvoricu lesných rohov a trombóny, farebne blízke romantizmu. K dosiahnutiu čo najfarebnejšieho efektu, hoci v minimalistickej rovine, no predsa, s veľkým efektom, mu poslúžili i klavír (v Košiciach vo vynikajúcej interpretácii) a harfa.

Ešte výraznejší osobnostný a osobný vklad vložila sopranistka v druhej, najintímnejšej časti diela Lento e largo. Tranquillissimo. Ide o modlitbu napísanú na stenu 18-ročnou dievčinou, väznenou gestapom v Zakopanom. Text, ktorý mali diváci na premiére k dispozícii aj v slovenskom jazyku, sa začína slovami „Mama, neplač, nie“ znie identicky aj v poľskom jazyku. Aj pre dobrú artikuláciu speváčky nám bol blízky a zrozumiteľný jej prejav a práve túto časť sa rozhodla výrazovo zmeniť: podľa vysvetlenia Slávky Zámečníkovej, mladá dievčina, ktorá je odsúdená na istú smrť, myslí v posledné svoje chvíle na svoju matku. Nie sebecky, na svoj osud a mladý život, ktorý mohla mať pred sebou, no ospravedlňuje sa mame a cíti s ňou. Práve matka sa ocitne na prvom mieste, pretože ona ostane na tomto svete sama, bez dcéry. Aj preto sa rozhodla poňať interpretáciu iným spôsobom – vnútornejšie a bez tragického, ohlušujúceho plaču zo smrti.

Výsledkom bola prenádherná, dojímavá modlitba napísaná rukou čistej duše, interpretovaná s tichosťou a pokorou, bez náznaku tej veľkej a patetickej ťažoby a trudnosti, s akou ju obvykle speváčky zvyknú ponímať. Aké vzácne poznanie, že v súčasnosti ešte máme speváčky, ktoré sa zamyslia nad obsahom diela a zmyslom textu! Intervalovo by to totiž bola ľahšia cesta, pretože melodicky úvod vystaval autor len na poltónoch, kde akoby sa nebolo veľmi o čo oprieť. Dookola zvádzajúci boj s des a c, ešte k tomu pomerne neznelými tónmi pre soprán, v piáne, láka k väčšej spevnosti, no hosťujúca sólistka zvolila vnútornú, meditatívnu cestu a bola to tá najlepšia cesta, akou sa mohla vydať. Aj orchester sa tejto línii prispôsobil a nechal v tej čistej intimite vyniknúť sólistku, pričom do tejto modlitby boli prizvaní aj ďalší účastníci – poslucháči. Už v prvom slede prežiarených akordov (aj vďaka ktorým sa dielo stalo populárne) sme počuli snahu o odlišnú interpretáciu.

Finálna časť Lento. Cantabile-semplice využíva variáciu sliezskej ľudovej piesne z regiónu Opole zo zbierky Adolfa Dygacza a opisuje žiaľ matky nad synom padlým vo vojne (Górecki sa priamo odvoláva na Sliezske povstanie počas 1. svetovej vojny). V hudbe i texte cítime istú diverzitu – spájajú v sebe materinskú lásku, stratu, túžbu, no v hudbe sa snúbi nádej, radosť a nakoniec pokoj. V melódii, hoc variovanej, počujeme zjavnú inšpiráciou folklórom a tento element bol blízky aj sopranistke. Aj finále interpretovala s prirodzenosťou a širšie spektrum emócií a ľudový základ piesne jej dovolili interpretovať s väčšou škálou farieb, ako v prvých dvoch, ponurejších častiach. No kultivovanosť prejavu si udržala v zmysle nastavenia nálady a charakteru diela jednotnú.

Aj vďaka interpretácii orchestra sme v diele mohli počuť obsah, ktorý Górecki zhudobnil. Hoci nehovoríme priamo o programovej hudbe, no ak by ostali niektoré nuansy, najmä tie výrazové, zanedbané, a to hovoríme aj o detailoch, zo skladby by ostala len mechanická záležitosť. Pokiaľ proste Góreckého dielo nemá hĺbku, radšej ho ani nehrať. Čistotu textúry sa podarilo dodržať a pritom akcentovať v orchestri farby, ktoré majú znieť naliehavo a nesú špeciálny, až programový význam. Napríklad hovoríme o mrazivých, minimalistických akordoch klavíra pred nástupom sopranistky alebo spomínanej harfe. Na sláčiky mal šéfdirigent absolútny spoľah v každej skupine – presné nástupy, jemnosť a precíznosť. Celkový zvuk orchestra mal v sebe potrebnú individualitu, čo svedčilo o zaangažovanosti hráčov. Meditatívna nálada a jej postupné gradovanie, spojené s rytmickou pregnantnosťou, výrazovo precítený každý takt partitúry – jedinečné prevedenie, pod ktoré sa na premiére podpísali Košičania pod vedením Petra Valentoviča.


A dojaté publikum sa za Symfóniu č. 3 Henryka Góreckého odmenilo najprv niekoľkosekundovým tichom rozjímania a následne neutíchajúcim aplauzom. Góreckého skladba neprestáva fascinovať ani dnes – alebo presnejšie povedané, dnes ju doslova bytostne potrebujeme. Duchovný minimalizmus sa javí ako pejoratívne označenie, no je to koncepcia, ktorá je blízka mnohým ďalším skladateľom a tvoria v tomto rukopise. Hlásia sa k tomu bez toho, aby to skrývali za druhými plánmi mystických symbolov. Napokon, v tom je hlavná sila a čistota Góreckého premiérovaného diela: nie je to len odkaz napísaný na pripomenutie si hrôz holokaustu a smútok či nekonečná bolesť, ktoré z neho plynú, no najmä stíšenie a viera, ktoré nám pomáhajú aj v ťažkých chvíľach žiť a prežiť.

Pre mňa osobne predstavuje táto premiéra mimoriadny počin celej sezóny Štátneho divadla Košice, nielen dramaturgický, ale i interpretačný. Nepochybne ľúbivejším krokom by bola voľba ľahšieho a optimistickejšieho diela, no vybrať sa tou ťažšou cestou si žiada odvahu. A tú v košickom divadle určite majú. Vďaka nej symfónia priniesla publiku hlboké posolstvo, mimoriadne silné emócie, vizuálne i hudobné – presne tak si to Górecki želal. Nekomponoval preto, aby sa ľuďom zapáčil, na to bol príliš vzdelaný a inteligentný človek, mimoriadne dobrosrdečný a mimochodom, s veľkým zmyslom pre humor. Chcel len jediné: aby jeho hudba prinášala ľuďom posolstvo…

 

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Joseph Marčinský


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno