„Serenády pre radosť – vášeň pre hudbu“ je názov koncertného cyklu slovenského komorného zoskupenia Hilaris Chamber Orchestra. Tohto roku sa písal 8.ročník tohto cyklu a je zjavné, že svojou dramaturgiou (ale i interpretáciou) si už získal v Bratislave a okolí svojich fanúšikov. Nie je to totiž len dramaturgia, zostavená s príťažlivých skladieb, ktorá láka publikum.
Je to špecifický, charakteristický zvuk orchestra, o ktorý sa snaží jeho umelecký vedúci Alan Vizváry. A v prípade tohto ročníka to bol aj výnimočný hosť zo zahraničia – pôvodom slovenský violončelista Ľudovít Kanta, pôsobiaci v Japonsku. Nedeľa 15. októbra 2023 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave teda patrila (nielen) romantickým serenádam.
Koncert otvorila skladba súčasného autora Daniela Rumlera Serenata Notturna, ktorú skladateľ venoval – ako píše v podtitule skladby, svojim priateľom z Hilaris Chamber Orchestra. Vždy je osviežením, keď orchester uvedie skladbu aj skladateľa, ktorý tvorí v súčasnosti. Či už sú to skladby Víťazoslava Kubičku alebo Romana Bergera, dokážu k nim pristúpiť súčasným jazykom interpretácie. Vyberajú si však autorov, ktorí majú čo povedať dnešnému publiku. Bez zbytočne veľkých experimentov, no predsa, s modernou rečou, dnešnými tonálnymi prostriedkami a výrazovou i myšlienkovou schopnosťou reflektovať dobu.
Rumelerova 4-časťová kompozícia sa začala v pomalom tempe, tichou meditáciou – Langsam. Skladateľ bol inšpirovaný Schubertovou Nočnou piesňou pútnika, D. 768 – nešlo ani tak o zjavne rozpoznateľný motív, ktorý síce v melodike zachoval, no skôr o atmosféru. Schubert bol jedným z najväčších melodikov histórie európskej hudby, preto počuť jeho dielo v súčasnej podobe, v prevedení sláčikového orchestra, bolo uchvacujúce. Líder orchestra Alan Vizváry viedol prvú časť v pianissime, nad orchestrom sa rozliehala ústredná, rozpoznateľná melódia, dojemná, vyspievaná, no najmä so zachovaním tempa. Druhá časť kompozície Andante znela v zmenenej atmosfére, dojemne krásna sa zmenila na temnejšiu – začínali ju hlbšie polohy, aby sa následne zdramatizovala – výrazom, tempom, rytmikou, inštrumentáciou a samozrejme, harmonickými postupmi. Rumler v rýchlej časti Allegro vyťažil maximum z kontrastov violončiel a huslí, orchester hral variáciu Schubertovej piesne, ktorá mala svoj vlastný svet, zvukovo síce vzdialený od Schuberta, no náladami a emóciami vždy prítomný a blízky tomuto skladateľovi. Tretia časť Presto bola fúgou v rýchlom tempe, jeho práca s lineárnym vedením hlasov je dômyselná, v interpretácii orchestra by to chcelo ešte viac odstupňovať dynamiku, aby sa niektoré melodické úseky nezlievali do spoločnej dynamickej hladiny, aby lepšie vyznela ústredná melódia. Práve touto časťou skladateľ vyjadril svoj zážitok, spomienku na spoločný koncert s Hilaris Chamber Orchestra, na ktorom znelo slávne sláčikové kvarteto Smrť a dievča. Rytmický pattern bol z kvarteta jasný okamžite, rovnako dosiahol spoločné črty vnútornou drámou, ktorá bola z kompozície rozpoznateľná. V záverečnej časti interpretačne zaujali sólové pasáže prvých a druhých huslí – tie vyzneli zreteľne a s potrebnou jasnosťou a spevnosťou.
Na úvod síce možno trochu odvážny program pre publikum, ktoré očakáva patrične romantické serenády, no osobne som za, ak sa publikum týmto dramaturgickým spôsobom vedie aj k objavovaniu súčasnej hudby. A samozrejme, je to rozhodne prospešné aj pre profilovanie orchestra. Nasledoval program, v ktorom sa predstavil hosť večera – Ľudovít Kanta. Violončelista, ktorý sa pozná s huslistami Alanom Vizvárym a Anežkou Kara z čias pôsobenia v Slovenskej filharmónii, pôsobí dnes v Japonsku, jeho nahrávky má pod krídlami rešpektované vydavateľstvo Naxos. Jeho sólové vystúpenia mali možnosť počuť poslucháči v rôznych ázijských krajinách v období umelcovho pôsobenia v japonskom orchestri. Spoluprácu s Hilaris plánovali už od roku 2018, no obdobie pandémie im tento koncert prerušilo. Dnes už na koronu spomíname len z diaľky a veríme, že takéto obdobie, pre kultúru zvlášť neblahé, sa nikdy nevráti. Konečne teda bolo možné koncert uskutočniť.
S Hilaris Chamber Orchestra zaznel najprv Vivaldiho dvojkoncert B dur pre husle a violončelo, v ktorom sa ako sólisti predstavili Alan Vizváry a Ľudovít Kanta. Vivaldi komponoval mnoho skladieb pre violu da gamba, v polovici 17. storočia tento nástroj postupne vymizol, postupne ho nahradilo práve violončelo. „Vivaldi pochopil sólistické možnosti violončela, zanechal množstvo krásnych skladieb- sonát, koncertov a podobne. Ako Bach prispel k pochopeniu a využitiu violončela ako sólového nástroja,“ povedal nám pred koncertom Kanta. Koncert, ktorý si umelecký vedúci spolu s hosťujúcim violončelistom zvolili, je zaujímavý práve tým, že skladateľ v ňom práve violončelo dostal na rovnakú sólistickú úroveň ako husle. A samozrejme, pridajte k tomu živosť, rýdzu muzikalitu, špecifickú melodiku Vivaldiho korunovanú temperamentom a „slnkom“ krajiny, v ktorej pôsobil, dostanete dielo plné žiary a radosti z ozajstného muzicírovania.
Rýchlu časť Allegro začali hudobníci s potrebným temperamentom, aj keď, ešte o trošku rýchlejšie tempo a rytmická precíznosť by rozhodne pridali na živosti, sebaistom začiatku a energii, ktorú Vivaldi potrebuje. Od orchestra, ktorý má živelnosť, temperament a špecifický zvuk hrdo vo svojom životopise, to bolo trochu sklamaním. Obrovským zážitkom však boli spoločné sólistické party dvojice Vizváry – Kanta, ktoré zrazu hráčov orchestra motivovali. Obaja sólisti na seba strhli všetku pozornosť – sú nielen vynikajúci interpreti, ale dokázali nájsť aj tú vzácnu, muzikantskú súhru. Iste, toto dielo má v sebe mnoho technických výziev, hráči v ňom vedia ukázať svoju bravúru, aj tá sa však dá predviesť s citom, frázovaním, ktoré má dýchanie – jedným slovom, muzikálnosť. A práve to bolo na tomto prevedení unikátne. Vnútorné pulzovanie, terasovitá dynamika – striedanie kontrastov forte a piáno, so stabilným stmeľujúcim prvkom rytmicky presného čembala (Konstantin Ilievsky). Keď sme počuli husle v podaní Alana Vizváryho, bolo to neopakovateľné spievanie, kombinované s virtuozitou, spevnosťou a ozdobami. Z Vizváryho bolo cítiť snahu o poučený štýl interpretácie, čelista mu v tom dokázal citlivo sekundovať v sólach. Prispôsobil dynamickú hladinu, vedel nadväzovať na melodický tok – jedným slovom, mali ste dojem, že dvaja sólisti sa poznajú celé roky a hrajú spolu. Cítili sa navzájom a rešpektovali sa. A samozrejme, sú to aj technicky brilantní hráči, unisonové pasáže vyhrali bezchybne.
Pomalá časť koncertu Andante priniesla úvodnú, prekrásne výrazovo zahratú melódiu sólových huslí, na ktorú rytmicky pregnantne, no najmä dynamicky a melodicky súvislo nadviazal hosťujúci čelista. Bola to časť dvoch vynikajúcich sólistov, ktorí sa stretli v absolútnej muzikantskej súhre – štýlovej, výrazovej, myšlienkovej. Len basso continuo a dvaja úžasní muzikanti s citlivou prácou s ritardandami, neopísateľnou, vzájomne fungujúcou chémiou.
Záverečná rýchla časť koncertu bola síce tempovo nastavená správne, no k temperamentu a živosti jej chýbalo viac dynamiky a angažovanosti jednotlivých hráčov. Práve vo finále sa má skumulovať čo najviac energie (nemyslíme tým fortissimo), no orchestru akoby chýbala iskra. Tú priniesli až sólisti s vygradovaným tempom, ktoré síce už miestami bolo na úkor zrozumiteľnej artikulácie, no vzhľadom na dnešné prístupy k starej hudbe, akceptovateľné. K hre, akú preferuje Alan Vizváry, je takýto interpretačný štýl plusom. V zápale hry, kde práve emócie rozhodujú, nepatrí dokonalosť, práve naopak, občasný „špinavý“ tón akoby podporoval líniu spontánneho hrania s radosťou. Na lídrovi aj patrične vidno, ako sa do hry angažuje, dirigovaním od huslí, pohybovou agilnosťou a niekedy aj tancom. Je to presne to, čo je na starej hudbe fascinujúce – nielen hudobne, ale i ako vizuálny zážitok. Technicky náročnú pasáž v rýchlom tempe, zahral bravúrne aj violončelista – bolo to ako súperenie dvoch skvelých muzikantov. Najprv jeden z nich začne výzvou a „ provokatívne“ pozrie na svojho súpera, či to v takom tempe dokáže zahrať.
Z tejto skladby každým motívom a postupom cítiť Vivaldiho, radosťou, energiou, jediná škoda, že v orchestri neboli oporou prví huslisti. Okrem stabilných, známych tvárí orchestra bola medzi nimi aj nová tvár. Počas koncertu sa však moja pozornosť koncentrovala na skupinu druhých huslí: krásny, vyvážený zvuk, zaangažovanosť a energia interpretov, čistota ich hry, bola znateľná. Stali sa tak významnou oporou orchestra a taktiež sme medzi nimi videli novú tvár. „Nováčik“ Ján Kružliak, mimoriadne muzikálny hráč, ktorý orchester a svoje kolegyne v skupine citlivo počúval. Najvýraznejší bol výkon skupiny druhých huslí v záverečnej skladbe večera – Dvořákovej Seerenáde pre sláčikový orchestr, ku ktorej sa ešte dostaneme.
Hosť večera Ľudovít Kanta sa dostal k svojmu veľkému sólovému partu v ďalšej skladbe večera. Od baroka sme sa presunuli ku klasicizmu, zaznel Haydn a jeho violončelový koncert C dur. Dielo bolo napísané zhruba v dobe keď bol Vivaldi a Bach na konci svojej životnej dráhy. Okolo roku 1760-65, pre jeho priateľa a vedúceho skupiny violončiel Jozefa Franza Weigla. Podľa Kantu existujú dôkazy že práve v tej dobe skupina violončiel mala len jedného člena – Weigla, ktorý hral sólový part ako aj orchestrálny part.
Prvú časť Moderato otvoril orchester dlhou introdukciou s predstavením ústrednej témy. S dobrou energiou, no menej vypracovanou dynamikou. Chýbali najmä precítené, kontrastné piána, na ktoré sme v podaní orchestra zvyknutí. Okrem toho, motivická členitosť úvodu nebola až taká precízna, ako si skladba vyžaduje. Haydn má svoj rukopis, jeho sprievod k sólovému violončelu, ktoré má prekrásne vrúcne miesta, striedajúce sa s rýchlymi, virtuóznymi behmi, je hudobne agilný. Od prvého akordu sólista hral plnokrvne, s technicky náročnými, vyhratými úsekmi, no i tak najkrajšie v jeho podaní boli práve lyrické miesta. Bol to charakteristicky teplý, mäkký tón violončela, občas siahajúci až k sladkosti, ktorý bol v jeho podaní presvedčivý. Iste, v tejto skladbe sa sólista ukazuje v prvom rade vďaka technike, či už v rýchlych behoch alebo mohutných akordoch, no i tak najkrajšie vyznel práve v charakterovo lyrických frázach. Hilaris tvorili dobrého partnera violončelistovi najmä v dialogických pasážach – zneli celistvo, presne, s dobrou nadväznosťou fráz a muzikálne. Na koncerte hral Ľudovít Kanta kadencie Petra Breinera, ktoré napísal k nahrávke pre vydavateľstvo Naxos v roku 1987. Kadencia v prvej vete bola v podaní sólistu dynamická, mala (ako sa dalo predpokladať podľa jej autora) jazzové prvky, najmä v harmonických postupoch, pričom jej záver sa dal zjavne vytušiť už pred návratom témy.
Pomalá časť Adagio bola majestátna – melódia sólového nástroja sa formuje len postupne, vychádza zo sprievodných motívov orchestra. Ten zohral zásadnú rolu v tejto časti, kde violončelo v niektorých častiach nie je výrazné, naopak, Haydn dal orchestru kľúčovú funkciu (a niekedy dokonca sólový nástroj orchester sprevádza). Najkrajšia časť v podaní Kantu bola, keď téma modulovala, dokázal ju zdramatizovať a dynamicky odstupňovať. Druhá kadencia v pomalej časti mala bluesové prvky, bola v nej zjavná oscilácia medzi durovou a molovou tóninou, rovnako rytmicky mala typické prvky off beatov, no najmä išlo o typické tóny blues. Dirty notes poslucháča zrazu preniesli do úplne iného sveta – vzdialeného od Haydna. Na záver orchester citlivo pomalú časť ukončil – s vyrovnanou dynamikou, pekne vypracovaným piánom a muzikálnym ritardandom.
Finále Allegro molto sa začalo sebavedomým, rýchlym nástupom orchestra, so zreteľne odstupňovanými, členenými úsekmi. Je to akoby jedna zo symfónií Haydna, kým sa neozve violončelo. Sólista začína dlhým tónom, ktorý sa následne rozbehne, aby sa živou atmosférou priblížil k tempu a nálade orchestra. Táto časť je najbohatšia na virtuózne behy, bohaté akordy – bola to majestátna ukážka, čo všetko violončelo ako sólový nástroj dokáže. Je to veta, ktorá je plná života – tak ako dielo celé.
V druhej polovici koncertu nasledovala Dvořákova Serenáda pre sláčiky in E. Skladateľ ju skomponoval za dva týždne v máji v roku 1875, keď mal mimoriadne tvorivé obdobie (okrem ďalších diel vytvoril v tomto roku aj svoju Symfóniu č. 5 a Druhé sláčikové kvinteto). Je to jedno z jeho najcennejších a najobľúbenejších diel, vyžaduje si tých najlepších hráčov na sláčikové nástroje. Skladá sa z piatich častí a má v sebe neskutočné výrazové bohatstvo – od prekrásnej, vrúcnej lyriky, charakteristickej pre tohto autora, až po živosť a energickosť českých tancov. Je to presne typ repertoáru, ktorý orchestru Hilaris pristane.
Prvú časť Moderato začali témou druhé husle – prekrásne vyvážene, celistvo, s nádherným frázovaním. Už od týchto prvých taktov bolo zrejmé, že je to skladba, ktorú orchester vie uchopiť – interpretačne, výrazovo, témami. Na rozdiel od mnohých interpretácií ich Moderato bolo o čosi rýchlejšie, čím sa zachovala kompaktnosť témy a vynikajúca schopnosť orchestra vystavať melódiu. Práve v tom bol Dvořák kráľom – bol úžasný melodik, ktorý navyše vedel veľmi dômyselne pracovať s jednotlivými skupinami komorného orchestra. Dokazuje to aj táto Serenáda. Od prvého uvedenia témy v piáne, postupne zapája ostatné skupiny. Orchester skladbu precízne vystaval – dynamicky, pritom zvuk bol mimoriadne kompaktný, témy s pulzujúcou basovou linkou zreteľné. Rozdelenie témy medzi husle a violončelá zahrali rovnako so zmyslom pre vyspievanie oblúkov. Hudobníci dosiahli ten vrúcny, romantický tón charakteristický pre romantizmus, a tohto skladateľa zvlášť. Pred opakovaním témy spomalili, hráči sa stíšili do piána, aby v repetícii opäť zaznela známa téma – bola to mimoriadne citlivá interpretácia. Aj ďalšiu, v bodkovanom rytme, zahrali s charakteristickým tanečným rytmom, no kultivovaným spôsobom. Téma, ktorú sme počuli, však dáva základ celej skladbe – skladateľ ju ďalej rozvíja, skladba prechádza moduláciami, aby prvá veta opäť skončila v ústrednej tónine E dur.
Hilaris je orchester, ktorý má zmysel pre vyspievanie melódií – práve to bolo najväčšou kvalitou tejto interpretácie. Nespočetne krát opakovaná téma bola v ich podaní vygradovaná, dynamicky odstupňovaná, vždy keď prechádzala jednotlivými nástrojovými skupinami, bola dostatočne znelá a mala v sebe tónové bohatstvo.
A samozrejme – valčík. Ono sa to nezdá, ale práve tento tanec dokáže potrápiť mnohé orchestre. Či už hrajú akcenty presne naopak alebo znie kostrbato, často to s valčíkom nemá nič spoločné. Konečne sme v pomalej časti Dvořákovej Serenády počuli valčík presne tak, ako má znieť. Tému otvorili prvé husle pod vedením Alana Vizváryho. Valčík mal potrebnú ľahkosť, to typické vnútorné kolísanie s akcentáciou na tú dobu, ktorá vo valčíku má byť prízvukovaná. Presne táto časť patrí medzi najobľúbenejšie z celej skladby, no zahrať ju dokáže málokto. Je to synkopická melódia s predtaktím, ktoré niekedy znamená hrôzu pre orchestre (aj pre poslucháčov, verte mi, človek má niekedy z obyčajného predtaktia nočné mory…). Konečne ľahká doba znela tak, ako má znieť, konečne synkopovaný rytmus znel prirodzene a s ľahkosťou.
Trio prekvapilo. Hoci v partitúre je predpísané piáno a mnohé interpretácie preferujú pomalšie tempo, Hilaris začali v mezzoforte, v živšom tempe, no i z tejto dynamickej hladiny dokázali vytvarovať kontrastné fortissimo. Gradácia – hneď úvodom, sa nevytratila, naopak. Ústrednú tému v opakovaní hral Alan Vizváry namiesto pianissima dôraznejšie, s obrovskou vášňou, v pizzicate znel s potrebným dôrazom kontrabas. Ak hovoríme o diminuendách, v tejto časti je to nimi doslova z taktu na takt preplnené. Je to aj otázka prirodzeného cítenia – to, čo je v partitúre zapísané, priamo vyplýva z charakteru Dvořákovej jedinečnej melodiky. Je to niečo, čo sa nedá naštudovať podľa nôt (aj keď mnohí môžu polemizovať, že všetko sa dá), no treba to cítiť. A práve v tomto je líder orchestra jedinečný. Náladu melódie cíti a tvaruje ich spevne, bez toho, aby sa otrocky pridržiaval notovej predlohy, no vždy s rešpektom voči autorovi. Dynamické a tempové kontrasty prirodzene vyplynuli z charakteru melódie – na záver tejto časti sa o päť vrátila známa téma valčíku.
Tretia časť je typické, živé scherzo, ktoré orchester začal v rýchlom tempe, dobre zohratý. Dôsledne menil nálady tejto časti, ktoré po energickom úvode skladateľ stiahol do pianissima a pokojnejšieho módu. Napokon však zvíťazil optimistický charakter – víťaznou codou.
Najpomalšia časť Larghetto – to je typický introvertný Dvořák, plný emócií. Nie však trúchlivých, skleslých, clivých, no očarujúcich – v podaní orchestra to bol presne ten typ nežnej melodiky, ktorý vynikol nad bohatou textúrou tejto vety. Sprievod dotváral harmonický svet diela, no nie na úkor hlavnej melodickej línie v husliach. Frázovanie bolo plné nádychov, ktoré sú práve v tejto kontrastnej časti – medzi dvoma rýchlymi, potrebné. A pred záverom prišlo presne to, čo od pomalej časti očakávame – tranquillo a pianissimo, precítené a plné teplých, stíšených tónov, ktoré zanikli kdesi v diaľke.
Finále Serenády je presne to, čo poznáme z Dvořákových Slovanských tancov. Allegro vivace zaznelo v úvode v mohutnom spevnom fortissime v bohatom zvuku. Staccata v rýchlom tempe, temperamentné akcenty, pregnantná rytmika – Hilaris vypracovali finále technicky aj výrazovo. To, v čom majú mnohé, aj svetovo známe orchestre problém, zachytiť českú melodiku a tanečnosť, ktorá znie často sterilne, bolo v podaní Hilaris bravúrne. Tanečné, radostné, strhujúce, temperamentné, výrazovo bohaté. Ako spomienky zazneli vo finále motívy z predchádzajúcich častí, aj krehkého Larghetta, rovnako „obzretie sa“ za pokojnou, úvodnou témou. Coda bola zavŕšením celej skladby – dramatický, vzrušujúci koniec potvrdil skvelú formu orchestra.
Bola to strhujúca interpretácia – výrazovo a emocionálne presvedčivá, silná, štýlovo bezchybná, pritom s potrebnými individuálnymi prvkami. Celkovo telesu táto skladba mimoriadne sadla a odviedli výkon, ktorý by pokojne mohol byť aj súčasťou vydaného nosiča.
Zuzana Vachová
