Film Ľúbil som svoju ženu od Ildikó Enyedi dokazuje, že ani najstaršia z tém, akou je láska medzi mužom a ženou, je nevyčerpateľná a má stále čo ponúknuť, ak sa jej chopia tie správne tvorivé ruky.

Príbehy o zložitosti a pestrofarebnosti vzťahu medzi mužom a ženou sa hádam nikdy neprejedia. Najmä človeku, ktorý už nejaký ten nedokonalý vzťah za sebou má. Všetko to začína hrou či náhodou a nevinnou pojašenosťou, pokračuje žiarlivosťou, nespokojnosťou, alebo nespracovaným majetníctvom voči druhej osobe a končí, navzdory komplikovanému priebehu, veľmi jednoducho.


Ildikó Enyedi pred nakrútením nového filmu siahla do police s dobovými ľúbostnými románmi. Dielo Milána Füsta je označované ako posledný román podľa vzoru veľkých románov devätnásteho storočia. Rozsiahly ponor do duše človeka zmietaného zákonitosťami lásky a fázach jeho poznania hlbokých citov. Napriek tomu, že sledujeme prepis historického románu sú milenci, až na vzájomné vykanie si, veľmi blízki súčasnému človeku a ich problémy odčítateľné každému, kto sa v tejto dobe ocitol, alebo práve kráča už tak pošliapanou a stále prekvapivou cestou za láskou.


Hneď na úvod sa zastavím pri skutočnosti, ktorá v spojitosti s filmom nejedného diváka prekvapila a tiež je aj najčastejším dôvodom pre panujúce výhrady. Reč je o objektívnej dĺžke filmu. Takmer tri hodiny potrebovala režisérka na svoj prepis tohto diela. V závislosti od špecifického štýlu budovania napätia a dramatična ide o jednu z najvýraznejších režijných osobitostí. Film sa totiž väčšinu svojho času vyhýba dramatickým situáciám, aké sa z emocionálneho nastavenia postáv prirodzene núkajú. Drvivá časť stopáže tak poskytuje iba nastrelený dojem, ktorý zriedka prerastie do plných rozmerov. Očakávanie veľkej drámy sa tak v značnej miere stratí v náznakoch a vyšumí do nepokojnej ľahkosti, ktorá je síce príjemná, ale cítiť, že niečo skľučujúce v sebe skrýva. Najväčší podiel na tomto odmietaní otvorenia sa má náš námorník Jakob.

Hlavný hrdina, kapitán nákladných lodí, Jakob Störr (Gijs Naber) sa zo špásu rozhodne, že si vezme prvú ženu, ktorá vojde do kaviarne, kde on práve posedáva so svojím známym. A čo by to bol za strelený plán, keby sa napokon nevydaril? Takto Jakob spoznáva svoju ženu Lizzy (Léa Seydoux), ktorá mu dokáže, že osudová láska nie je iba povera a zároveň, že považovať ničím nezaslúženú náhodu za garanciu šťastia sa nevypláca. Náš námorník je čestný, spočiatku priamy človek. Celý život sa však plavil iba po hladine oceánov, bez toho aby si uvedomil existenciu rozľahlého sveta pod sebou. Podobne to má aj so svojím vlastným vnútrom. Neprebádané hlbiny seba samého objavuje až vtedy, keď ho začne bolieť to o čom doteraz ani netušil, že to má. Miesta v srdci namáhané tajomnou ženou, ktoré sa pasujú s nekompromisnou náložou ľúbosti aj žiarlivosti. Jakob ako muž neochvejne stojaci na kolísavej palube parníka, nedokáže na pevnine pri svojej žene udržať rovnováhu. Nápor citov, ktoré doteraz nepoznal a ktoré ním teraz prúdia, iba bezradne prehĺta a dusí v sebe až ho z toho bolí žalúdok. Každú výčitku, hnev a nespokojnosť potlačí, len aby zachoval medzi sebou a svojou ženou mier. Citlivú kresbu charakteru akurát kazí pár momentov, kedy sa autorka samú seba snaží ubezpečiť, že divák cíti presne to, čo by mal a uchýli sa k zbytočnej doslovnosti potvrdzujúcej to, čo nám už dávno došlo a tým nás zdržiava od žiadaného posunu v deji.


V prípade Lizzy ide o nemenej komplikovanú postavu. Hoci mi na Léu Seydoux úplne nesadla rola vrtošivej ženičky, svojou tajomnosť a tiež neistotou, ktorú dokázala ako pomerne krutá manželka vzbudzovať vo svojom mužovi a tiež vo mne, predviedla dokonalý exemplár ženy, z ktorej a o ktorú má muž neustály strach. Ona preňho znamená všetko, zatiaľ čo on jej nemôže ani na sekundu dôverovať, aj keby veľmi chcel. Povaha Jakobovho zamestnania navyše umožňuje, aby mu ostro sledovaná manželka unikala pomedzi prsty vždy, keď sa on plaví niekoľko mesiacov na mori. Neschopnosť niečo urobiť, niečo dokázať a niečo si vynútiť dostáva Jakoba na kolená. Jeho osudová femme fatale akou Léa Seydoux so svojím prísnym a nemilosrdným pohľadom jednoznačne dokáže byť, stojí v priamom protiklade s jednoduchým námorníkom, ktorého veľké detské oči nedokážu nikoho oklamať, pretože vedú priamo do jeho duše.

Príbehy o láske premenenej na žiarlivú neslobodu sú špecifické svojou údernosťou. Film Ľúbil som svoju ženu však prichádza s miernejšou formou aj obsahom a nevyvolaná tak skľučujúce pocity, aby nimi prekonal svoj od začiatku príjemný ráz. Keď režisérka dáva stopku neblahým emóciám u svojich postáv, využíva pri tom aj zvláštny strihový princíp useknutia, ktorý bráni obrazu dostatočne doznieť.  Toto lusknutie pred očami, ktoré spôsobil predčasný strih, mi narúšalo vnímanie inak krásne jednoduchých, obrazovo aj zvukovo nápaditých scén, kde vŕzgali staré podlahy, more šumelo pod hrdzavým parníkom a obloha modrala pri švitorení vrabcov v skorých ranných hodinách. Keď prijmete fakt, že sa stačí pozerať a užívať si a to ostatné sa už spraví samo, možno vám nebude vadiť ani tá dĺžka.

Takže tri hodiny strávené s týmito postavami sú predsa len na niečo dobré. Dovolia nám naplno sa s nimi zžiť, spoznať ich, pokúsiť sa ich nie márnym spôsobom odhadnúť a to všetko bez toho, aby sme museli trpieť tézovitý prístup. Aj keď sa režisérka neubránila niektorým obohraným frázam a nasilu dolepenej, lacno pôsobiacej poetickosti (stalo sa naozaj len občas), vo výsledku priniesla veľmi jemnú a vyberanú drámu bez pátosu, kriku a zbytočných sĺz.

 

 

Autor: Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe, Mozinet

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno