Pomalá, melancholická, no staromilská a zbytočne rozťahaná dráma o kamarátstve, moci a egu. Aj tak by sa dal v skratke charakterizovať najnovší film Martina Scorseseho The Irishman.
Áno, toho režiséra dnes už kultových, energických, surových a nekompromisných gangsteriek ako Špinavé ulice (1974), Mafiáni (1990), Kasíno (1995) či Skrytá identita (2006).
To ,,Marty“ (žoviálne ho tak volajú všetci jeho priatelia) naozaj tak zostarol? Napadlo mi po dopozeraní jeho najnovšieho, tri a pol hodinového diela. Ak ste ho tiež už videli a aj jeho predchádzajúceho skvelého, provokatívneho, testosterónom až presiaknutého Vlka z Wall Street (2013), možno vám napadla rovnaká otázka. Kam sa zrazu podel ten odvážny a nestarnúci blázon (v tom najlepšom slova zmysle)? The Irishman je adaptáciou knihy bývalého prokurátora a vyšetrovateľa Charlesa Brandta I Heard You Paint Houses a Scorsese sa tomu snažil čo najviac prispôsobiť, ísť teda viac do hĺbky. Viac než kedykoľvek predtým. Snažil sa byť vážnejší, pokojnejší, kontemplatívnejší.
Výsledkom však je, že mu komorná rovina pri dĺžke 209 minút vôbec nesedí. Vlastne, akoby to ani nenakrútil on, keďže všetky zásadné črty jeho povestného štýlu (,,drive“, humor, hlášky, drzosť, no najmä zapamätateľné scény) tu takmer úplne absentujú. A to jeho najväčších fanúšikov (medzi ktorých patrím) nielen sklame, ale až zabolí. Nikdy by som totiž nepovedal, že sa pri nejakom Scorseseho filme budem vyslovene nudiť, zaspávať a zabúdať o čom to vlastne celé je. Nuž, príliš veľké očakávania vedia byť zradné, mea culpa.
The Irishman rozpráva skutočný príbeh charizmatického amerického odborového vodcu, niekdajšej celebrity Jimmyho Hoffu (Al Pacino) a jeho priateľa, gangstra Franka Sheerana (Robert De Niro), ktorý sa vypracoval z nenápadného vodiča až na pozíciu nedotknuteľného chránenca šéfa klanu Bufalinovcov – Russella Bufalina (Joe Pesci). Ich prepletané a meniace sa vzťahy, tiež politicko-spoločenské machinácie najmä počas šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch film dôsledne, možno až zbytočne detailne mapuje a návalom informácii často až unavuje diváka. Scorsesemu na jednej strane nemožno odoprieť ambicióznosť, s akou do projektu šiel, no trocha cítiť, akoby si ukrojil až príliš veľké sústo a nakoniec nevie ako ho zjesť, respektíve sa doňho nezmestí. Nuž, darmo, nie je Francis Ford Coppola, ktorý vedel jeden rozsiahly a silný príbeh elegantne rozložiť do troch dielov Krstného otca.
Scorsese tvrdil, že tento film chcel nakrútiť už veľmi dávno (koniec koncov cítiť, že ide o jeho ,,srdcový“ projekt), no tiež, žeby mu naň práve kvôli rozsiahlosti a technickej náročnosti nikto nedal dostatok peňazí. Zakotvil tak na Netflixe a do slovenských kín sa tak pre zmenu ani nedostal. Jeho náročnosť spočíva v tom, že ide z časti o experiment – Scorsese tu využil techniku CGI na omladzovanie hercov, no bohužiaľ sa zamotal do vlastnej siete. Práve tento ťah až tak dobre nefunguje, úprava tvári je dosť viditeľná a pôsobí rušivo, až umelo. Zároveň sa divák stráca v pomerne chaotickom a dramaturgicky nevyváženom skákaní v deji. Fabula siaha až do obdobia druhej svetovej vojny a končí niekedy v nultých rokoch.
,,Martyho“ novinku však zachraňujú jeho dlhoroční priatelia – Robert De Niro a Joe Pesci kraľujúci aj v jeho dvoch najznámejších gangsterkách z deväťdesiatych rokov, no tiež nová tvár medzi nimi, skvelý Al Pacino. Ten si vyskúšal so Scorsesem spoluprácu na podiv po prvý krát. Všetci traja vo filme robia, čo môžu, sú skvelí ako vždy. Najmä u Pesciho je fascinujúce sledovať, ako sa z postáv cholerických maniakov v Mafiánoch a Kasíne, premenil na rozvážneho a rafinovaného bossa, čo desí práve svojou pokojnosťou a záhadným pohľadom. Zároveň je vždy sviatok vidieť dvoch hádam najlepších žijúcich hercov Al Pacina a De Nira v jednom filme. Bohužiaľ tentokrát si divák iba nostalgicky spomenie na skvostný Neľútostný súboj Michaela Manna.
Okrem spomenutej trojice snímku však ešte zachraňuje za objektívom Rodrigo Prieto podpísaný aj pod Vlkom z Wall Street. Na jeho kamerové ,,hrátky“ je radosť pozerať. Zároveň pohladí na duši hudba Robbieho Robertsona. Na tej si Scorsese vždy dával záležať. Škoda však tej úmornej rozvláčnosti. The Irishman je tak bohužiaľ len obyčajná, priemerná gangsterka, akú sme už videli inde (a na lepší spôsob) stokrát, ničím (okrem obsadenia) výnimočná. Chýba jej dôveryhodnosť a údernosť, keďže na to aký silný príbeh vlastne film prezentuje, v závere nevyvoláva v divákovi takmer žiadnu emóciu.
Martin Adam Pavlík
Foto: Netlix
