Film Agnieszky Holland je plný kontrastov, ktoré v snímke zobrazuje s neuveriteľnou presvedčivosťou a pravdivosťou. Príbeh odhaľuje nádherný, intímny cit, zároveň aj krutosť. Dvojica Ivan Trojan a Juraj Loj funguje vo filme priam magicky.

Historický veľkofilm poľskej režisérky Agnieszky Holland Šarlatán sa objavil v našich kinách s polročným oneskorením, pretože jeho plánovanú premiéru oddialila koronakríza, o to intenzívnejší, priam katarzný zážitok v kinách diváci môžu prežiť v týchto dňoch.


Nie je to totiž len obyčajný príbeh liečiteľa Jana Mikoláška, inšpirovaný skutočnými udalosťami, na ktorého sa v priebehu niekoľkých desaťročí obracali s prosbou o pomoc státisíce ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev – áno, aj politické (napríklad aj prezident Antonín Zápotocký) či kultúrne špičky. V prvom rade, režisérka zachytáva príbeh liečiteľa komplexne, nie však lineárnym spôsobom, klasickou naráciou. Spôsob spracovania niekoľkých dekád je retrospektívny, divák sa spolu s hlavným hrdinom Janom Mikoláškom (vynikajúci Ivan Trojan) často vracia obrazmi do minulosti a stvárňuje ho jeho syn – Josef Trojan.

Nie je to typická práca Agnieszky Holland, s ktorou sa v jej tvorbe stretávame, no poradila si s ňou výborne. Scenár Mareka Epsteina zachytáva rôzne epizódy zo života ľudového liečiteľa a skúma ho aj psychologicky: odhaľuje jeho obrovský zmysel pre filantropiu, na druhej strane aj vo vnútri zadúšanú krutosť súvisiacu s bolesťou. Možno, keď pôjdete z kina – budete si klásť tú istú otázku, ako keď ste sledovali film Václava Marhoula, Pomaľované vtáča. Bola tá krutosť podstatná? Nemanipulujú s nami tvorcovia? Áno bola. Patrí k životu. Rovnako ako krása, rovnako ako láska a hlboký cit, tak aj protipóly týchto emócií. Šarlatán je film plný kontrastov, ktoré v snímke fungujú s neuveriteľnou presvedčivosťou a pravdivosťou. Nie preto, že by vychádzali zo skutočného príbehu. Naopak, niekedy aj môžete mať pocit, že niektoré detaily si tvorcovia prifarbili. V ich vykreslení je však režisérka sugestívna a v mnohom jej pomáha aj precízna práca so svetlom a celková práca s vizualizáciou diela – kameraman Martin Štrba sa aj týmto dielom zaradil medzi špičku európskych tvorcov (k tomuto hodnoteniu sa však dostaneme neskôr).

Agnieszka Holland už raz dokázala, že tému homosexuálneho vzťahu na plátne dokáže „namaľovať“ s obrovskou dávkou ľudskosti – bez tradičného afektu jej filmárskych kolegov. Hoci jej film Úplné zatmenie (Total Eclipse) má v intelektuálnej rovine ďaleko od Šarlatána, je pozoruhodné, že už v roku 1995 tému gay vzťahu otvorila prostredníctvom vzťahu prekliatych básnikov Paula Verlaina a Arthura Rimbauda. Príbeh však rovnako posadila do dramatického konfliktu, v ktorom nechýbajú sebadeštruktívne momenty.

Tak ako v Úplnom zatmení, ani v Šarlatánovi sa režisérka nestavia do pozície advokáta Mikoláška a necháva výhradne na divákovi, či sa s jeho postavou stotožní. Každopádne, predstavuje detailne jeho vnútorný konflikt: človeka, ktorý je silne veriaci, na druhej strane – podľa pravidiel spoločnosti a viery, žije v obrovskom hriechu – s mužom, ktorého miluje. Okrem toho, že sa nám pred očami odvíja mozaikovito jeho príbeh z detstva a mladosti, totiž sledujeme aj intímny život liečiteľa s jeho asistentom a milencom Františkom Palkom, ktorého stvárnil Juraj Loj. Ich vzťah je zobrazený s neskutočným citom – hoci dvojica pôsobí na prvý pohľad fyzicky kontrastne, pretože mladý asistent je fyzicky atraktívny, mladý, vyšportovaný a má ten typicky zvodný pohľad, ktorý dobre funguje na ženy, mužov, zvieratká, stromy (proste, neodolajú mu živé ani neživé tvory planéty), popri ňom sa Mikolášek javí ako starnúci „veterán“ plný rozporov a bez štipky pozitívnej energie, ich príbeh funguje od prvého stretnutia až po záverečnú scénu zrady mimoriadne dobre. Je totiž rozohraný skúsenou rukou režisérky, ktorá postupne ukazuje viac, otvára vnútra postáv, divák sa priam ponorí do ich neskutočného príbehu – krásneho a zároveň bolestného. Od prvého momentu odmietnutia až po vášnivé milovanie, na plátne funguje každý jeden detail. A v tom momente vám je skutočne jedno, či odhaľujú tvorcovia a herci na plátne nahé telá. Aj tie sú totiž v Šarlatánovi odhalené s vkusom, krásou a pravdivosťou.

Dvojica Trojan – Loj funguje vo filme priam magicky. Niektoré scény sa, chtiac – nechtiac, divákom budú vybavovať aj niekoľko dní po pozretí filmu. Trojanove herecké kvality nemusíme adorovať, vieme o nich veľmi dobre. V Šarlatánovi vytvára ústrednú postavu a v každej jednej scéne z neho vyžaruje presne tá emócia, akú očakávame. Vo veľkofilme však prekvapil Juraj Loj, pretože náročnú úlohu zvládol s obrovskou dávkou profesionality. A hlavne mu veríme: každý úsmev, každé gesto, aj tú slzu.

Ďalšiu dejovú líniu hlavnej postavy tvorí mladosť Šarlatána – Josef Trojan črtami doslova „kopíruje“ otca, takže maskérky si v tomto prípade mohli dať voľno, všetko zariadila genetika. Mladý Trojan neprehráva, jeho introvertnosť je na plátne mimoriadne sympatická, pretože sa nesnaží žiadnym spôsobom „chytať“ otcove gestá. Je zreteľné, že profesionálne kráča výlučne v línii danej úlohy a mozaikovito vyskladané príbehy do seba aj vďaka tejto podobnosti, no najmä vďaka jeho profesionálnemu hereckému výkonu veľmi dobre zapadajú.


Šarlatán je historický film a aj keď trailer napovedá divákom viac o bývalom socialistickom režime – o brutalitu Štátnej bezpečnosti v ňom skutočne nie je núdza, tvorcovia idú dôsledne do histórie ďalej. Pomyselne dávajú na misku váh metódy nemeckého gestapa a komunistov: hlavný hrdina dostáva kopance a rany od všetkých, napriek tomu, že sa snaží ľuďom pomôcť. Aj tak by sme to mohli zjednodušene skonštatovať – snímka však ani svojou vrstevnatosťou nie je jednoduchá, tobôž nie portrétom osoby. Tá totiž vôbec nie je čierno-biela. Aj to je jej základným hnacím motorom.

A nakoniec sa dostávame k tomu, čo tvorí Šarlatána špičkovým filmom. Je to konzekventná vizuálna práca kameramana Martina Štrbu, jeho prepracovanosť kompozícií, ktorú miestami budete sledovať so zatajeným dychom. Množstvo krát nasnímaný lúč slnka, ktorý sa vkráda či už do tmavej alebo svetlejšej miestnosti, aby hlavná postava mohla pozorovať vo fľaštičke moč pacienta a na základe tohto pozorovania vytvoriť presnú diagnostiku chorého človeka (toto nie je výrok smerom k medikom, ich diskusie nie sú na tomto fóre vítané – pozn.red.) dokáže Štrba snímať vždy v inej perspektíve. Jeho dlhé zábery sú pre diváka v kine doslova pôžitkom, dovoľujú ponoriť sa do atmosféry Šarlatána naplno. So strihovou skladbou pracuje veľmi minimalisticky, radšej využije švenk, aby nenarušil plynutie záberu. Absolútne precízne pracuje so svetlom: využíva napríklad šero v pracovni bylinkára, kde sa akoby náhodne dostáva denné svetlo z exteriéru. Rovnako dômyselne sa „hrá“ s odrazmi obrazov, ktoré tvoria samostatnú kapitolu – Jana Oľhová v čiernom ručníku s upreným pohľadom, držiaca tanier polievky, do ktorej husto prší, ma bude mátať ešte poriadne dlho, pretože sa spotená s tlčúcim srdcom zobudím, že to tajomstvo odhalila! Keď hlavného hrdinu v noci, uprostred spánku, vyruší agresívne búchanie na dvere, sledujeme detail, ako si nemotorne obúva papuče, kdesi vo vnútri cítime predtuchu, že túto noc ich už nebude mať na chodidlách. Nepovie nám to scenár, ale kamera. Dívame sa na postavy cez mreže alebo cez priezor či okno. Naliehavosť, s akou kamera dokáže snímať tváre hrdinov, sa doslova zabodávajú do nášho vnímania. Nebyť kamery Martina Štrbu, film nemá ani spolovice takú sugestívnu výpovednú hodnotu, akú dosiahol.

Agnieszke Holland sa podarilo nakrútiť dobre fungujúci, viacvrstvový film s retrospektívnymi momentmi, navyše, portrétom, ktorý nie je oslavný. Diváci, odchádzajúci z kina, si budú klásť mnoho otázok – je to precízna, zručná režisérka, ktorá nevnucuje svoj názor. Necháva slobodu názoru pre vás všetkých, ktorí čakáte od dobrého filmu viac, nielen prvoplánový, jednoduchý, pekný príbeh. Pretože taký Šarlatán určite nie je.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: CinemArt


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno