„S radosťou zisťujem, že poézia ľudí baví. Nie je prežitkom, ale naopak – je veľmi potrebná práve v týchto chaotických časoch,“ hovorí Andrea Ágg, autorka básnickej zbierky MUSELO TO PRÍSŤ, ktorú v týchto dňoch nájdete v kníhkupectvách.
V súčasnosti by človek povedal, že nie je až taká prajná doba poézii. Napriek tomu, Vám sa podarilo jednou básňou – Muselo to prísť, ktorá vznikla na začiatku prvej vlny koronakrízy v marci, doslova obrátiť svet hore nohami. Bola preložená do jedenástich jazykov, dokonca zhudobnená. Používate špecifický, realistický jazyk, nič neprikrášľujete, vychádzate z reality, napriek tomu, viete zachovať to kúzlo poézie. Ako báseň vznikla? Čakali ste taký úspech keď ste ju hodili do „éteru“?
Báseň vznikla po vzhliadnutí večerných správ preplnených katastrofickými scenármi. Aj u nás začínali pribúdať prípady pozitívnych na koronavírus a už len zo zvučky „Koronavírus na Slovensku“ ma rozbolelo brucho. Akosi to na mňa v ten večer doľahlo a za pár minút som napísala báseň, ktorú som si uložila do počítača ako „Pokora“. Niečo mi hovorilo, aby som ju hneď zavesila na sociálnu sieť. Nikdy predtým som to nespravila, no nasledovala som tento hlas a pred polnocou som ju spontánne zverejnila pre priateľov. Tí mi písali hneď ráno, aby som ju otvorila aj pre verejnosť, aby príspevok mohli zdieľať. To, čo nastalo potom, som vôbec nečakala. Ľudia ju začali masívne zdieľať a prichádzali mi správy od známych, kde všade ju videli, alebo počuli z éteru rádií. Niektorí ju zdieľali ako „autor neznámy“. Tým som pekne vysvetlila, že táto báseň autora má. Iní ju recitovali, často zbytočne teatrálne. MUSELO TO PRÍSŤ je veľmi jednoduchá a prostá báseň. Nepotrebuje žiadne „kudrlinky“.
Keď si čitateľ otvorí Vašu zbierku básní s rovnomenným názvom – Muselo to prísť, na chvíľu sa prekvapí, či sa mu omylom nedostala do rúk partitúra. Keď sa zahľadí následne do nôt a textu, zistí, že ide o predmetnú báseň, ktorá obletela celý internet. Musím sa priznať, že zo záverečných slov „heslo je pokora“ ma ešte teraz mrazí. Myslíte si, že veľa ľudí sa v tej básni našlo?
Presne tak. Myslím, že sa dotkla každého človeka, ktorý ju prečítal práve preto, lebo sa v nej našiel. Ľudia správne dekódovali posolstvo básne, ktorým je pokora. A to slovo tam padlo ako taká rana, ako studená sprcha. Boli sme už príliš rozmarní, a preto niečo už muselo prísť.
Poďme však späť k tým notám. Pieseň, teda zhudobnenú báseň som si zahrala na klavíri. Znie pomerne clivo. Sú tam aj modulácie do veselšej, povzbudivejšej nálady, ale celkovo by sa dalo povedať, že jej vyznenie je trúchlivé. Zodpovedá Vašim predstavám? Je zhudobnenie ten Váš pravý pocit?
Nebola to moja predstava. V hlave mi znela istá melódia a keď sme sa boli s rodinou prejsť v poli, keďže to bolo jediné miesto, kde sme nemuseli nosiť rúško, pospevovala som si ju dookola. Na druhý deň som si vypočula klavírnu skladbu pani Evky Čapkovej, ktorá sa mi prihovorila cez verejný kanál, že zhudobnila moju báseň. Dostala sa mi do uší a prebila tú moju melódiu natoľko, že som ju zabudla. Pani Evke, s ktorou sme sa nikdy osobne nestretli, som však za túto skladbu nesmierne vďačná, lebo do nej dala celé svoje srdce. A čím ďalej ju počúvam, tým sa mi viac páči. Je v nej veľa citu. Navyše, splnila mi môj dávny sen, aby niekto zhudobnil moju báseň. Nie som odborník na hudbu, no musím povedať, že z tých, ktorí sa o zhudobnenie básne pokúšali, je mi táto Evkina verzia najbližšia. Tak, ako ona, aj ja si viem predstaviť túto skladbu v podaní veľkého orchestra, kde zaznejú napríklad aj husle. Možno sa na to raz niekto podujme.
Nedá sa neminúť v zbierke básní adresný, osobný úvod Vašim zosnulým priateľom, ktorým ste ju venovali – Kláre a Jurajovi. Píšete o pominuteľnosti človeka, o dotyku smrti, teda chcete sa deliť s čitateľmi o Vaše osobné pocity. Sú témy smrti a večnosti, s ktorými konfrontujete čitateľov dnes zaujímavé? Podľa tej jednej básne, podľa ktorej je aj zbierka básní pomenovaná, by možno očakával iné témy… Vy ste sa však otvorene rozhodli hovoriť o týchto. Prečo?
Áno, človek by možno podľa názvu knihy čakal len tému korony, no sú oveľa hlbšie témy, ktorým sa oplatí venovať pozornosť. Téma smrti pre nás nebola nikdy aktuálnejšia, ako teraz. Pre tých, čo sú radi v plytčinách, pominuteľnosť a večnosť asi nebude zaujímavá, ale pre tých, čo tiahnu na hlbinu, určite. Po smrti mojich blízkych priateľov som sa aj ja hlbšie vnorila do tejto témy. Absolvovala som vzdelávací kurz v Plamienku, ktorý sa týkal pomoci ľuďom po strate blízkeho. Zrejme aj vďaka tomu nemám problém o tomto tabu verejne hovoriť a podeliť sa o skúsenosti cez básne. Možno si niektorí aj uvedomia, že postoj Žijem Tu a Teraz je dosť krátkodobý a nepremyslený plán.
Píšete na pohľad ľahkým, zrozumiteľným, príťažlivým štýlom, no človek sa po prečítaní básne opäť musí vrátiť k Vašim myšlienkam. Po (opätovnom) prečítaní Vašej zbierky som dospela k názoru, že ani v jednej z básní ste neuleteli do fantazijného, vzdialeného sveta, ale sú to všetko básne, za ktorými sa skrývajú prežité Vaše príbehy. Je to tak? Ako tvoríte? Ako vznikajú Vaše básne? Sú z realistického sveta? Vášho sveta?
Moje básne sú až príliš reálne a sú z môjho sveta. No myslím si, že ak má básnik niečo povedať aj viacerým, ako len svojmu „šuflíku“, malo by to mať nejaké posolstvo, myšlienku. O to sa však primárne nikdy nesnažím, nejako to z tej básne samo vyplynie. Najčastejšie prichádzajú verše v noci. Som taký nočný vták. Obe dcéry sa narodili pred polnocou, a vtedy aj najviac tvorím. Reagujem na zlomové udalosti a inšpiráciou sú mi podnety, ktoré sa ma nejakým spôsobom dotknú. Napísať báseň je potom už jednoduché – viem predsa, o čom píšem. (Smiech).
Podľa tvorby to vyzerá na to, že ste spontánna autorka, ktorá keď má myšlienku, musí ihneď von, na papier. Napriek tomu, v básňach veľmi často využívate mnoho interpunkčných znamienok, delíte vety, odseky, je tam množstvo pomlčiek, v ktorých sa čitateľ má možnosť nadýchnuť a precítiť rytmus veršov. Zohrávajú pri Vašej tvorbe tieto detaily rolu?
Pomlčky sú moja špecialitka, za ktorú ma už zodpovedná redaktorka básnickej zbierky Jitka Rožňová mierne „zvozila“. Používam ich veľmi rada a napriek ich množstvu sme v básňach nevymazali po korektúre ani jednu. Majú svoj bytostný význam. Presne to nadýchnutie, oddych, pauza, precítenie rytmu, o ktorom hovoríte… Na detailoch záleží.
Už som si myslela, že si ani nenájdem obľúbenú báseň z Vašej zbierky, lebo to jednoducho nejde. Je taká komplexná, nádherná, ucelená, každá jedna má svoj význam, svoje miesto, svojbytnosť, čaro a napokon, predsa som sa k jednej vrátila, ktorá mnou pohla viac ako ostatné – Kým poslednýkrát vydýchneš. Je pravda, že zabúdame žiť naše životy, so všetkým, čo k tomu patrí? Odpúšťať a milovať? A zrazu, keď príde niečo nečakané, chceli by sme to dobehnúť? Napriek tomu, Vy nedvíhate ten morálny ukazovák, ale čisto ľudsky poznamenávate, ako by to asi mohlo byť…
Som rada, že zbierku vnímate ako komplexnú a ucelenú. Je do nej vložené obrovské množstvo energie a verím, že vnímavý čitateľ to z nej vycíti. Odovzdať posolstvo so zdvihnutým morálnym ukazovákom je veľmi tenký ľad. Prvoplánové moralizovanie v básňach sa mi bridí. Ak je však šikovne zakódované a nie je nanútené, potom mi je sympatické, ba priam žiadané. Báseň, ktorá vás oslovila, nepatrí k mojim typickým. Rada používam rým a tu je báseň akýmsi rozprávaním o tom, čo všetko je dobré spraviť, kým poslednýkrát človek vydýchne. Podstata je povedať MILUJEM zreteľne. Áno, láska je podstata.
Aká by to bola poetka, ktorá by nepísala o láske? Aký zmysel má pre Vás? Čo sa čitateľom snažíte odovzdať témou lásky?
Som presvedčená, že každého, kto si predstaví básne, hneď napadnú sladké verše o láske. Zbierka MUSELO TO PRÍSŤ nie je tohto druhu. Je tiež o láske, ale už nie o tej, kde horia uši, ale o tej zrelej, vykúpenej bolesťou a okresávaním svojho ega. Život bez lásky by pre mňa zrejme nemal zmysel. Tá totiž ostáva, aj keď človek tu už fyzicky nie je. Asi najlepšie to vystihnem veršom:
Najväčšia pravda je celkom vecná: Všetko sa pominie – láska je večná.
Básnickú zbierku delíte na tri časti: KONEČNOSŤ, ZMENA a VEČNOSŤ. Sú to síce abstraktné pojmy, ktoré sa stali predmetom mnohých filozofov, no Vy ich prostredníctvom básní konkretizujete. Ako k tomuto konceptu básní prišlo?
Koncept vznikol už počas prípravy autorského večera mojej poézie, ktorý sa uskutočnil v januári v Nových Zámkoch. Tému večera som rozdelila do týchto troch celkov, ktoré mi vyplynuli z aktuálnych básní. Prvá časť bola o smrti, chorobe, pominuteľnosti – vo všeobecnosti. Druhá zahŕňala najmä básne spojené so smrťou mojich priateľov. Tretia časť večera bola už priam humorná, diváci dokonca hrali v jednoduchom kvíze o kahanec a odchádzali domov s príjemným pocitom, ktorý určite podporil aj trefne zvolený hudobný doprovod harfy a gitary. V marci, keď prišla korona a zrodila sa báseň Muselo to prísť, zaradila som ju do druhej časti s názvom ZMENA, do ktorej krásne zapadla.
Sú to témy, ako sme hovorili vyššie, ktoré môžu, na prvý pohľad, vzbudzovať náročnosť, až filozofický pohľad. Napríklad, s témou konečnosti sa spája smrť, o ktorej hovorí aj Vaša báseň Smrť. Čitateľ by možno očakával ponáranie sa do depresívnych veršov, Vy však sa jej však postavíte čelom a poeticky píšete – „Možno je tu teraz s nami v podobe dámy s červeným rúžom.“ Dokonca si z nej tak jemne robíte aj fóry – „A možno je útlym mužom, čo sa stále zajakáva“. Je to skrátka téma, ktorej by sme sa, podľa Vás, nemali báť?
Je to v poriadku, keď máme pred smrťou rešpekt. Znamená to, že nám na živote záleží. Smrť je však nevyhnutnosť a čo musí prísť, tomu sa neubránime. A preto netreba panikáriť. Žiť život najlepšie, ako sa dá. Či sa pred smrťou budeme triasť, alebo si z nej strieľať, raz nás dolapí, potvora. A báseň, ktorú spomínate – s názvom Smrť končí takto:
No, čo ak je pekná?
Ako vodné lekná
– omámi ťa krásou.
Možno sa jej prestanem báť,
ak jej zmením iba názov.
Možno je naozaj celkom vľúdna a celé je to len v našej hlave. Ktovie?
Z niektorých Vašich básní je citeľný aj humor, respektíve príjemná dávka irónie. Je humor Vaša šálka kávy?
Humor je dnes veľmi vzácny, takmer nedostatkový tovar. Už dlhšie si hovorím, že by som si rada prečítala niečo naozaj humorné, veselé, na čom sa schuti zasmejem. Ak máte tipy na takúto literatúru, budem vďačná, ak mi nejaké odporučíte. Viem oceniť pozitívne naladených ľudí, z ktorých ide dobrá energia. Štipka irónie vo mne kolovala asi vždy, odkedy si pamätám. Je to také to správne podpichnutie, ktoré štipne, možno trochu zabolí, ale nezlomí, naopak núti k pozitívnej zmene.
Určite sa musíme zastaviť aj pri ilustráciách, pretože sú výnimočné a nádherne korešpondujú s básňami. Ich čisté línie sú fascinujúce. V knihe je uvedené, že ilustrácie vytvorila Amina Renaud, priznám sa, musel mi pomôcť doktor google a našla som o tej to dáme, že je to architektka a dizajnérka pôsobiaca v Paríži. Poviete nám niečo o ilustráciách a o kontakte s Aminou Renaud viac? Ako tieto ilustrácie vznikali?
S Aminou sme sa spoznali pred vyše desiatimi rokmi v Londýne. Už vtedy som si všimla jej výnimočnú húževnatosť. Študovala architektúru a bola schopná si o tretej nastaviť budík a ísť sa učiť. Pracovala na zaujímavých projektoch, dokonca u legendárnej Zahy Hadid. Amina nie je len architektka, ale od detstva maľuje aj obrazy, miluje sochárstvo a mozaiky. V mladosti dokonca vyhrala prvé miesto v dizajnérstve bižutérie a občas robí aj výstavy svojich prác. Má slovenské korene a v Londýne okrem mňa spoznala aj svoju životnú lásku. Vydala sa za Francúza a spolu s tromi deťmi žijú v parížskej metropole. Hoci sa nám nedarí stretnúť sa osobne každý rok, naše priateľstvo funguje aj na diaľku. Som šťastná, že práve Amina maľovala tušom obrázky do mojej zbierky, lebo krajšie a trefnejšie ilustrácie si k básňam ani neviem predstaviť. Keď ich tvorila, bola vo vysokom štádiu tehotenstva, no stihla všetky maľby dokončiť a šťastlivo porodiť. Zrodilo sa dieťatko i kniha.
Odkvitnúce, lietajúce púpavy na titulke knihy a záložkách – to je niečo, čo má symbolizovať motív večnosti, a teda tretej kapitoly Vašej zbierky? Akú má pre Vás dôležitosť večnosť, o ktorej píšete napríklad aj v básni Istota? Napríklad v záverečnom verši – „Pokojne líham do perín, pretože ja v „POTOM“ verím.“…
Titulnú stranu s púpavami navrhol Andrej Kmeťo, s ktorým sa už nejaký čas poznám, a teda som mu s dôverou nechala voľnú ruku. Páči sa mi, že púpavy vyjadrujú práve odchod – odlet do večnosti. Samozrejme, že večnosť je pre mňa zásadná. Ak by toto tu na Zemi bolo všetko, potom je to bieda. Viem, nikto sa stadiaľ ešte nevrátil, ale som si istá, že také miesto existuje. Veď:
Aký by to bol len gýč,
keby nebolo už nič?
A teraz sa vrátime k prvej otázke, aby sa kruh uzavrel: začali sme jednou básňou, ktorá obletela celý svet a zhovárali sme sa o Vašej básnickej zbierke. Myslíte si, že by po nej mohli siahnuť aj mladí ľudia? Pretože pre nás ako mladých bolo kedysi úplne normálne, že sme básne čítali. Mohla by sa vo Vašej tvorbe nájsť aj mladá generácia? Alebo ešte inak, pre koho píšete? Koho myslíte, že Vaše básne oslovia?
S radosťou zisťujem, že poézia ľudí baví. Nie je prežitkom, ale naopak – je veľmi potrebná práve v týchto chaotických časoch. Každý deň dostávam prekrásnu spätnú väzbu a vek tu nehrá žiadnu rolu. Ozvala sa mi stredoškoláčka, ktorá si zbierku čítala so svojou babkou. Dievčatá na základnej škole sa z nej naučili niektoré verše naspamäť. Aj môj lekár mi s úsmevom prezradil, že jeho sestričky už recitujú básne v ambulancii. Teší ma, že aj ľudia, ktorí poéziu nikdy nečítali, sa do nej dokážu ponoriť a tí, čo sú po strate blízkeho, v nej nachádzajú nádej. Kniha sa dostala dokonca do protialkoholickej liečebne, kláštora, aj ako svadobný dar novomanželom. Jeden český kňaz počas prvej vlny korony túto báseň preložil a použil ju vo svojej kázni. Nielen ženy, ale dokonca i mužov zaujala kniha možno práve preto, že už napohľad pôsobí univerzálne. Píšem teda pre každého, kto má otvorené srdce. A tomu, kto ho ešte nemá, verím, že poézia tie dvere trochu pootvorí.
Ďakujem za rozhovor.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná fotografia: Tomáš Thor, Andrea Ágg
viac info o ďalšie básne nájdete na webovej stránke autorky
