Biela sobota mala tento rok zvláštnu ojedinelosť. Konala sa preložená premiéra Ruských denníkov v činohre SND a aj napriek Veľkonočnému termínu prekvapivo naplnila sálu, hoci po prestávke sa nepopulárne preriedila. Režisér Roman Polák s dramaturgom Danielom Majlingom ponúkli jednu zo svojich provokatívne časovo veľkorysých „chuťoviek“.


Polákov divák už vie, že si v hľadisku čo –to posedí, hoci Ruské denníky sa reálnou dĺžkou zďaleka nepriblížili k jeho predchádzajúcim veľkolepým inscenáciám asi aj preto, že z diela Ali Rachmanovovej uviedol len časť. Napriek tejto skutočnosti si inscenácia pocitovo niesla dojem dlhého trvania. Z Ruských denníkov Ali Rachmanovovej vytiahli tvorcovia jej študentský život, príchod revolúcie a búrku občianskej vojny. Rachmanovovej denníky zobrazujú osudy mladého, po vzdelaní túžiaceho dievčaťa z kultúrnej rodiny počas revolúcie a občianskej vojny v Rusku. Otvárajú otázky, či si dokáže vzdelanosť a kultúrnosť ubrániť a obhájiť svoje postavenie v čase, keď sa „brutalita nazve spravodlivým hnevom, keď sa vulgárnosť a surovosť masy stane cnosťou, keď sa vedomosti stanú nástrojom ovládania a utláčania“ (zdroj web SND).
Mesto, v ktorom Aľa vyrastala, dospievala a kde sa odohrávajú udalosti z jej Denníkov, je uralské mesto Perm. Aľa študovala na univerzite založenej v roku 1916, ako jedna z prvých študentiek filozofiu, psychológiu a literatúru. Dôležitosť vzdelania, na ktoré jej dala všetky predpoklady kultivovaná, milujúca aj solventná rodina je snáď najviac paradoxne až provokatívne akcentovaná v situácii, keď sa rodina ocitne v marazme chudoby, v ohrození životov, vo vraždách revolúcie, v strachu o svoju holú existenciu a Aľa oznamuje svojmu otcovi, že ako jediná urobila na univerzite štrnásť skúšok. Takýchto (a drastickejších) absurdít sa tu udeje ešte veľa. Pád Cárskeho Ruska, vyvraždenie cárskej rodiny, udupanie šľachty, vzdelania a kultivovanosti, masový teror revolúcie, ktorý prebiehal aj po nej po celom Rusku a ktorý boľševici podporovali, bol podľa nich prirodzenou reakciou ľudí, ktorí si po stáročiach útlaku ventilovali svoju frustráciu a k radosti a pocitu zadosťučinenia im stačil aj fakt, že videli aristokraciu poníženú a zrazenú na kolená, najlepšie zavraždenú.
Scéna (Pavel Borák) je pomerne jednoduchá, kreovaná posuvnými obrovskými panelmi, premiety ktorých naznačujú interiér (kvetinové tapety) a exteriér (okná). Kinetickým pohybom panelov sa scéna otvára i zužuje, diagonály definujú rôzne prostredia. Zväčša sa však ocitáme v salóne rodiny Rachmanovových, ktorej náladu od šťastných momentov rodinnej idyly až po vybrakovaný dom formuje aj vhodne zvolené svetlo. Kostýmy (Peter Čanecký) sa nesú v strohej, takmer monochrómnej elegancii s využitím čiernych, bielych a sivých tónov až po farebné akcentovanie domácich odevov (županov), s voľbou lesklých látok a okázalých florálnych potlačí evokujúcich luxus. Chudoba sa ocitá v špinavej šedi, pokrčenosti plátna, občasne pofŕkaná krvou, zatiaľ čo uniformy sú zadefinované v čistej a príjemnej elegancii. Razantnosť incenačných momentov je profilovaná hudbou (Lucia Chuťková), ktorá lezie dramaticky pod kožu a vnáša do duše bezvýchodiskovosť desivej prázdnoty. Prirodzene sú implantované do vizuality inscenácie videoprojekcie (Lukáš Kodoň) a rovnako prirodzene znie aj preklad textu (Zuzana Demjánová).
Ruské denníky kruto, hĺbavo, autenticky a desivo popisujú zážitky, situácie, privátne i verejné okamihy Ruskej revolúcie v roku 1917. Sú to dôsledne zachytené dejiny Ruska v danom období z pera študentky dokumentujúce jej každodenný život. Evokujú otázky, či sa majú študenti radšej učiť alebo robiť revolúciu, či sa dajú dejiny porovnať so súčasnosťou a koľko podobností je možné v nich nájsť a v konečnom dôsledku sú apelom na desivo večnú aktuálnosť témy s jej dilemami, náklonnosťami, odporom a strachom. Sú pripomenutím nedávnej histórie, ktorá ovplyvnila nielen Rusko, dotýkajú sa minulosti, o ktorej sme sa učili z učebníc a ktorá svojim spôsobom presahovala do existencie generácií sediacich za našim rodinným stolom, ergo aj do našej. Každému je predsa známy plagát Lenina. A práve preto sú Ruské denníky Ali Rachmanovovej stále „čerstvé“ a pritom nástojčivé v autentickosti sedemnásťročného dievčaťa, ktoré bolo priamou účastníčkou kusu ruskej histórie.
Režisér Roman Polák možno zámerne ponechal výtvarnosť v istom type opakujúcej sa monotónnosti – v salóne Rachmanovových meniacom sa postupne od prívetivej hojnosti starožitného porcelánu až po prázdny stôl, za ktorý si suverénne sadá reprezentantka „ľudu“ (niekdajšia slúžka Máša) s misou kapustnice je v skratke zadefinovaný historický prevrat. Dôraz kladie na herectvo a situácie, v ktorých najviac akcentuje premeny nielen histórie krajiny, politické zmeny, striedanie režimov, krutú revolúciu plnú vrážd, pomstychtivosti, desu, primitívnych riešení nevzdelancov, smrti, krvi, šialenstiev, ale predovšetkým premenu v správaní sa jednotlivca.


Máša, pokorná, submisívna, oddaná slúžka Rachmanovových sa postupne preklápa vplyvom masy a boľševických tlakov cez počiatočnú nerozhodnosť medzi novým sebavedomím a úctou k rodine, ktorá k nej bola vždy dobrá až po razantnú občianku „z ľudu“, ktorá vo svojej jednoduchosti začne tykať svojim pánom, občasne ich rezolútne okrikovať a hoci im stále servíruje polievku, už tak činí v luxusnom župane svojej niekdajšej panej. Rovnako vrátnik Pugovkin, ktorý má desať detí, občas sa opije pod obraz boží a príde pokorne a úlisne žiadať Rachmanovova, aby mu zachránil miesto, ktoré má ohrozené sa počas revolúcie stáva riaditeľom továrne a sám dá zastreliť vrátnika, ktorý sa opil. Totálna absurdnosť sa vyhrotí v scéne, keď robotník Gorbunov príde oznámiť staručkému majiteľovi továrne, ktorého si nesmierne váži, že mu zabije syna, aby „prerušil kolobeh“. Napokon tak naozaj učiní pred jeho očami, zabijúc mu aj manželku so svojou „logickou“ a vecnou argumentáciou. O mnohých iných zverstvách revolúcie sa dozvedáme z úst jednotlivých postáv, ktoré postupne skladajú mozaiku fanatického davu neštítiaceho sa najväčších krutostí.


Nie je predmetom recenzie popísať históriu Ruska, ktorú sa dozvie divák z denníkov Ali Rachmanovovej, na to treba čítať alebo ísť do divadla, ale je dôležité uprieť pozornosť na protagonistov, ktorí sa s Ruskými denníkmi museli popasovať a premiéra ktorých bola posunutá z dôvodu úrazu Božidary Turzonovovej nahradenej Milkou Vášáryovou. Začnem hneď od tejto dôstojnej hereckej generácie. Milka Vášáryová (o vysokej kvalite herectva ktorej niet pochýb) v zdanlivo vedľajšej úlohe slúžky Máši excelentne vykreovala charakter tejto figúrky, ktorá sa v jej stvárnení stala priam impozantnou. Prerod od pokornej slúžky až po nezdravo hrdú adeptku ľudu, ktorú z nej v jej neznalosti problému urobila boľševická suverenita predstavila mimoriadne (až desivo) autenticky. Rovnako veríme Starého otca Františkovi Kovárovi, ktorý priam nepochopiteľne až biblicky „dovolí“ popraviť pred svojimi očami vlastného syna politicky dezorientovaným a nerozhodným robotníkom zo svojej továrne. K javiskovým legendám, aj keď generačne posunutým, treba priradiť aj v tomto prípade prirodzené hranie Emila Horvátha v postave Plukovníka Orlova, ktorý je aj v relatívnej nenápadnosti svojej postavy na javisku evidentný a neprehliadnuteľný aj bez toho, aby sa „uchyľoval“ k svojmu zvyčajne extrovertnejšiemu herectvu (ktoré v iných situáciách divákov jednoznačne baví). Tu ho však nepotreboval. Zážitkom je aj transformácia priam aristokratickej dôstojnosti Vicegubernátorky Zinaidy Vasilievny Pesockej v prevedení Zdeny Studenkovej na poľutovaniahodné šialenstvo ženy, ktorej padli v boji, v revolúcii syn a boľševikmi zastrelený manžel, rovnako ako bola vyvraždená Cárska rodina a Zinaidine ilúzie o náprave sveta. Ženu, ktorá pokladala za slabosť plakať nad smrťou vlastného syna až po osôbku, ktorá chlípe kapustovú polievku opakovane so slovami „nie som hladná, ale ochutnám“ vykreovala herečka do detailov a drží sa v roli do poslednej sekundy. Mraziacim zážitkom je aj už povestná, samozrejmá a očakávaná autenticita Roberta Rotha v postave Gorbunova, ktorý sa od nerozhodného vraždiaceho robotníka (ktorý v detstve paradoxne zachraňoval zranené vtáčatká) dostane na „hrdý a vážený“ post revolucionára s drzým povýšeneckým úškrnom na perách. Rothovi divák musí uveriť každé slovo aj gesto a ako bonus spôsobuje zimomriavky.


Richard Stanke v postave Otca je prirodzene láskavý a umiernený, razantnejšiu hereckú plochu využije až v situácii z návratu z vyhnanstva, kde sa v jeho postave odrazia všetky netušené nuansy, ktoré v týraní prežil. Zuzana Fialová v úlohe Matky (vizuálne sa akosi hodiaca do každej ruskej hry od jej excelentného stvárnenia Anny Kareniny rezonujúcej zrejme najviac z jej postáv) sa snaží ustáť všetky roviny dôstojnej manželky aj trpiacej a ochranárskej matky. K prirodzenému nadhľadu a ušľachtilej elegancii jej však predsa len čosi chýba, akoby sa nedokázala celkom vo svojom hereckom patetizme odosobniť od svojej vlastnej extrovertnosti.

Do jemne komediálnejších polôh sú posunuté postavy Govorova (Daniel Fischer), paradoxne aj Vrátnika Pugovkina (Branislav Bystriansky), Jekateriny Pavlovny Kalininkovej (Monika Hilmerová) a Docenta Georgija Alexandroviča (Ján Koleník). Všetci ich zvládli sebe vlastným prirodzeným „karikovaním“ postáv – Fischer živelne, Bystriansky zemito, Hilmerová žensky elegantne a zvlášť akcentovaný humor v narcistickom Docentovi sympaticky vykreoval Koleník, ktorý akoby si robil srandu z postavy a zároveň aj zo seba. Doposiaľ pomerne často obsadzovanej Dominiky Kavaschovej postupne hľadajúcej svoj výraz, treba v tejto inscenácii priznať jej markantný herecký posun v postave Grizeľdy Nikolajevny, nešťastnej, týranej a možno preto aj sadistickej, lesbicky pôsobiacej a šialenej revolucionárky, ktorú ponúkla divákom dravo, živočíšne až autenticky nechutne. Martinovi Šalachovi v postave Gvozdeva, ako relatívnemu nováčikovi v súbore činohry SND (ale skúsenému televíznemu hercovi) pomerne postačilo sa spoľahnúť na svoj zapamätateľný zjav a popularitu z obrazovky, ale postavu rozhodne nepodcenil. Zámerne som si nechala na koniec Aľu – Alexandru Ľvovnu Rachmanovovú, píšucu a prežívajúcu svoje denníky, ktorou sa predstavila mimoriadne talentovaná Monika Potokárová. Mladá herečka má za sebou celú sériu dôležitých postáv rôznych typov inscenácií a doposiaľ si nepamätám jedinú, v ktorej by zaváhala. Možno som jej hranie už v minulosti prirovnala k dýchaniu a neprišla som zatiaľ k adekvátnejšiemu vyjadreniu charakteristiky jej herectva. Hoci je paradoxne držiteľkou Dosiek za spev, verím, že sa raz dočká aj tej za herectvo.

V inscenácii dostali dosť príležitostí aj poslucháči VŠMU. Výraznejšie zarezonovali Fanni Hostomská (Maňa Beľajevova) a Rachel Šoltésová (Irina Ľvovna Rachmanovová).
Ruské denníky je inscenácia, ktorú by si z hľadiska historických návratov a pripomenutí, respektíve v zmysle poznania histórie rozhodne mala pozrieť zvlášť mladá generácia. Tej strednej, ale hlavne staršej, pravda spôsobí zimomriavky a mladej by azda mala poskytnúť istý druh poznania. Ruské denníky sú autentickou výpoveďou sedemnásťročnej študentky, ktorá sa mala príliš dobre na to, aby si mohla želať utrpenie, netušiac, že sa jej raz želanie do dôsledkov splní. Prišla o pohodlie, ilúzie, slobodu , o rodinných príslušníkov a susedov, o domov, o Rusko, o muža i o dieťa. Dožila sa 93 rokov (zomrela takmer nedávno, v roku 1991). Dnes sa deti psychicky rútia, keď im rodič zakáže internet. O to dôležitejšie je sa aspoň touto formou vracať.
Ak odseparujeme herecké výkony od celkového konceptu inscenácie, je čo obdivovať, ale na druhej strane treba aj korektne konštatovať, že to nie je práve inscenácia, ktorá by motivovala svojou atraktivitou. Môže pôsobiť (aj napriek modernosti) trochu archaicky, občasne aj ľahko edukatívne (ergo nudne) a okrem herectva nemá veľa diváckych „ťahúňov“. Tým najrazantnejším má byť téma. Ťažko posúdiť, či ju dnešný Instagramový divák v tejto nekompromisnej Polákovej vážnosti (a váhe) prijme.

Barbara Brathová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno