Konečne s publikom aj v obrátenej pyramíde! Dočkali sme sa skvelej dramaturgie: dve mladícke diela romantikov Chopina a Schuberta a svetová premiéra slovenského skladateľa Jevgenija Iršaia. Sólistom koncertu bol vynikajúci klavirista Ladislav Fančovič a dirigentom Konstantin Ilievsky.

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu sa postavil pred publikum po extrémne dlhej covidovej pauze, orchester dokonca nemal ani žiadne koncerty, ani v online forme, bez divákov. V piatok, 21. mája 2021 bol preto veľkou skúškou 9. abonentný koncert pre omladených rozhlasákov.

Šéfdirigent Ondrej Lenárd vyjadril dôveru odovzdaním taktovky dirigentovi Konstantinovi Ilievskému, ktorý naštudoval s orchestrom tri diela. Medzi nimi, v duchu dobrej tradície nechýbala skladba slovenského autora – koncert sa začal premiérou skladby Jevgenija Iršaia, Prameň (La Fuente). Tento skladateľ je absolútny majster vo vykreslení atmosféry, rozmanitých nálad, pričom dokonale ovláda orchester – vďaka tejto schopnosti sa mu od začiatku kompozície podarilo vybudovať na kontrastných registroch hudobných nástrojov doslova zvukomalebný efekt. Iršai nepracuje v Prameni tematicko-motivicky. Postačil si s niekoľkými tónmi, ktoré prestriedal v sláčikovej sekcii a poslucháč sa zrazu ponoril do mimoriadne sugestívnej, priam až snivej, mystickej nálady hudby, ktorá ho unášala. Aj gradácia z pianissima do veľkého zvuku bola prirodzeným, nie vykalkulovaným procesom. Je to skladateľ, ktorý dokáže pracovať sofistikovane s farbami orchestra a dosiahne tým vizualizáciu hudby u poslucháča. Je to neobvyklé majstrovstvo – máte pocit programovosti a pritom dobre viete, že nič naprogramované nie je. Z temnej, až mrazivej atmosféry sa zrazu dostanete k určitému chaosu, neistote a na záver k prúdu energickej hudby, k prameňu života, vody (predstavivosti poslucháča sa medze nekladú) plného optimizmu, ľudskosti, bytia a tento optimistický kolobeh života sa v úplnom závere stíši. Konstantin Ilievsky partitúru Iršaia veľmi dobre pochopil, priam až vizualizoval a poslucháčom v sále sa tak odohrávalo prostredníctvom úvodného diela jedno magické hudobné kino. Kompozícia Prameň (La Fuente) skladateľa Jevgenija Iršaia zaznela na koncerte Veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu vo svetovej premiére a bola skomponovaná v rámci štipendia Fondu na podporu umenia.


Hudobný skladateľ Jevgenij Iršai. Foto: Karol Srnec

Chopinov Koncert pre klavír a orchester č. 1 e mol, op. 11 nepochybne patrí medzi najkrajšie klavírne koncerty vôbec, hoci (alebo možno práve preto) je to jeho mladícke dielo. Je plný nehy a čistej krásy, vrúcneho romantizmu a tak k nemu treba aj pristupovať. Ladislav Fančovič sa profiluje ako klavirista, ktorý čoraz viac preniká do hĺbky diela Chopina. Kým predtým akoby vyhľadával komplikovanejšie diela Chopina, dnes volil jednoduchosť, ktorú si však netreba zamieňať s jednoduchosťou vo výraze, nebodaj technike. Práve výraz je potrebný precítiť o to viac – každú jednu frázu je nutné zahrať s nebývalou hĺbkou, opakujúce sa motívy by mali znieť každý inak, rovnako citlivo je potrebné pristupovať k ozdobám, virtuozitu a ľahkosť musí byť cítiť z behov, pomalá časť musí doslova spievať nehou a nakoniec, ani rytmická súhra s orchestrom nie je taká jednoduchá, ako by sa mohla na pohľad zdať, naopak.

Fančovič predviedol na pódiu unikátny interpretačný výkon. V  prvej časti Allegro maestoso sa dostane klavír „k slovu“ pomerne neskoro a celkovo je tento koncert stavaný pomerne neobvykle. Vypočuli sme si v podaní orchestra tri témy, kým sa konečne ozval klavirista. Dirigentovi sa podarilo vyzdvihnúť veľké dynamické kontrasty, ktoré Chopin predpisoval a hoci sme počuli aj niektoré nedostatky v sólových partoch (najmä dychy po dlhej covid pauze mali citeľné nedostatky), lyrické, kontra dramatické časti boli zvládnuté v peknej kompaktnosti. Fančovič nastúpil v krásnom, dôraznom zvučnom fortissime a hneď ako zahral prvú lyrickú tému, doslova vyrazil poslucháčom dych. Zahral ju tak precítene, s krásnym frázovaním, nehou, že nedalo sa skonštatovať iné – presne takto má znieť Chopin! To je ten verný tón v piane, ale zároveň expresívne zahratý, melódia, v ktorej sa snúbi mäkkosť, no zároveň clivota, snivosť, nostalgia, tragickosť, skrátka, čistá krása – nik, iba Chopin mal ten dar vyjadriť emócie z hĺbky prostredníctvom tohto nástroja už vo svojej mladosti.

Len kratučké úseky hral sólista bez orchestra, takpovediac, hudobníci s ním hrali takmer permanentne. Práve v tomto koncerte nastávajú často rytmické nezhody medzi sólistom a orchestrom, no medzi dirigentom a Fančovičom sa nič také nestalo. V prvom rade, Ladislav Fančovič je vynikajúci interpret, má výborný zmysel pre rytmus, dokáže s orchestrom komunikovať. Na druhej strane, Ilievsky je tiež vyštudovaný klavirista, takže part sólistu chápal do poslednej bodky.

Čo však na koncerte mimoriadne prekvapilo: v dramatických partoch, v technicky náročných, bol Ladislav Fančovič vždy precízny, stopercentný aj kedykoľvek predtým. Počas tohto večera však neobvykle vynikol jeho zmysel pre prácu s tempom, agogikou, spomalenia, teda práve tie lyrické časti, ktoré sú také kľúčové v Chopinových dielach. Azda ešte nikdy nehral tak precítene, s takou nehou, vrúcnosťou, frázami, ktoré dýchali romantizmom – dodnes mi znie v hlave téma označená v partitúre ako dolce espressivo, akordy v ľavej ruky s absolútnou ľahkosťou, pravá ruka sa doslova vznášala nad klavírom v piane, pritom hrala s výrazom, ktorý spôsoboval bolesť pri srdci. Ak Chopin nebolí, nie je to pravý Chopin. A Fančovič ho zahral s pravým kumštom, technicky brilantne a výrazovo presvedčivo – tak, že si niektoré témy poslucháč bude ešte dlho uchovávať v pamäti. Vo všetkých témach je mnoho intimity, ktoré je potrebné zahrať s obrovským citom, prednes musí byť osobný, s tempom je potrebné pracovať, preto orchester mal nesmierne náročnú úlohu – v prvej časti ani nie tak extrémne náročný sprievod, ako skôr zosúladiť sa so sólistom rytmicky. Boli takpovediac na jednej vlne.

V druhej, poetickej časti Romanze: Larghetto krátko pripravil orchester náladu pre sólistu, ktorý prekrásne zahral pomalú tému. Fančovičovi sa podarilo zahrať čisté, spevné melodické línie, ktoré boli pekne znelé, aj keď sú predpísané v piane. Chopin v nich mienil pokoj, romantiku a preňho tak typickú melanchóliu. Je to jedna z mála častí, v ktorej necítite smútok, skôr snivosť.

Tretia časť Rondo: Vivace tvorí absolútny kontrast, priniesla na pódium energiu a živelnosť, ale aj rytmickú náročnosť pre hráčov, s ktorou sa popasovali bravúrne. Menej už s intonačnou čistotou najmä spomínané dychy, ale to sa nepochybne spraví, veríme, že hráči sa dostanú časom do dobrej kondície. Behy aj ornamenty zahral sólista s čistotou, no najmä s potrebnou ľahkosťou. Jeho hra bola technicky precízna a rytmicky pregnantná. Chopin v tejto časti využíva aj rytmiku poľského národného tanca – krakowiaka (synkopický rytmus). Celkovo, čo sa týka rytmiky i náročnosti orchestrálnych partov, bola práve táto časť najnáročnejšia, aj z hľadiska súhry sólistu a orchestra, no Rozhlasáci spoločne s klaviristom pod taktovkou Ilievského, to zvládli bravúrne.


Po prestávke nasledovalo ďalšie mladícke dielo z čias romantizmu – Schubertova Symfónia č. 4 c mol označovaná ako “Tragická“. Už v prvej časti sa podarilo dirigentovi vďaka precíznej výstavbe dosiahnuť vnútornú drámu, ktorú skladateľ skoncentroval práve do úvodnej vety Adagio molto – Allegro vivace. Pomalá introdukcia, následné rýchle tempo, no v ňom neustále prítomný dramatizmus, v ktorom cítiť inšpiráciu velikánmi klasicistickej hudby – to bol dobre pochopený Schubert. V druhej, pomalej časti Andante bola pekne vyspievaná lyrická téma, kde sa už naplno prejavil skladateľov typický zmysel pre osobitú melodickosť (aj keď postup inštrumentácie sláčiky – dychy preberá od Mozarta). Hoci by sa mohlo klamlivo zdať, že okrajové časti sú tie najzaujímavejšie (napríklad aj záverečné Allegro, ktoré už nesie znaky majestátnosti a harmónie, tú drámu sme si odžili v prvej časti), naopak, aj pomalá časť mladíckeho diela je zaujímavá, najmä spôsob, ako z jednoduchej figúry dokáže spraviť prekrásnu, širokú melódiu – a tá znela na koncerte s romantickým citom, ako sa patrí.

Skvele postavená dramaturgia, slovenské dielo v premiére, precízna práca dirigenta, špičkový sólista, orchester síce zatiaľ nie celkom v stopercentnej kondícii, ale aj to (verme) bude – na prvý po-pandemický koncert s divákmi – výborná bilancia!

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: RTVS – archívny záber z koncertu 2019, Jevgenij Iršai – archív, Konstantin Ilievsky


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno